Pochopil, že bude musieť skočiť dolu do hlbiny. Nemal na výber. Nie
iba
kvôli zvyškom šupinatých chápadiel, ktoré sa nadhadzovali okolo neho a
dopadali do lepkavého blata, hoci ich dôkladne naporcoval.
Na úpätí lesa sa rozhorel oheň a Haldren si začal opekať slaninu,
ktorú
si pred cestou kúpil v neďalekom meste. Sleduje pomalé kvapky rinúce sa
z tukom nasiaknutého mäsa. Načiahol sa po kus chleba a z pod koženej
tuniky mu vypadli dve drevené píšťalky, ktoré mal zavesené na krku.
„Adam, tešila som sa na teba celý rok! Tak veľmi mi chýbaš!”
Pohľadom
hladím čierne kučery a jamky na lícach, ktoré som kedysi tak rada
láskala
perami.
Upozornenie: Poviedka nie je vhodná pre maloleté a citlivé osoby.
Takúto bolesť Jana ešte nezažila. Vedela, aké je to pribuchnúť si
prsty
do skrine aj dostať od mamičky tak silnú facku, že si zahryzla do
jazyka.
Nič sa však nedalo porovnať s tým, čo zažívala teraz. Niečo v jej
vnútri sa ju pokúšalo roztrhať na kusy.
Stmívalo se o něco dřív, už kolem sedmé. To dělal ten mrak…
čehosi.
Tmavý, plný drobného mihotání stříbřitých šupinek… z toho, co
odpadávalo od podivné a nepřátelsky vyhlížející
mimozemské lodě…
Z Osvienčimu ostala iba pamiatka, pripomínajúca zverstvá minulého
storočia. Ročne ho navštevujú milióny turistov, aby videli miesto, kde
trpelo a zomrelo státisíce nevinných ľudí. Na históriu sa nikdy nesmie
zabudnúť, aby sa znovu neopakovala.
Byl chladný sychravý večer. Seděla jsem shrbena u planoucího krbu a
ohřívala si své zmrzlé prsty. Knížku, kterou jsem měla položenou na
klíně, jsem zavřela a položila vedle sebe.
Soni sa zdalo, že bola vo firemnej kuchynke len pár minút, ale keď sa
pozrela na obrazovku počítača, zistila, že je takmer desať hodín. Hoci
pociťovala nepríjemnú bolesť v žalúdku, usmiala sa.
Poručíčka Edwardsová sa nepohodlne pomrvila na stoličke a odpila si
dúšok
horúcej kávy. Potom po niekoľkýkrát tento večer nazrela do
vyšetrovacieho
spisu. Ako policajná psychologička riešila už mnoho smutných prípadov,
no
aj tak si musela priznať, že žiadny výcvik ju nikdy nepripravil na
niečo
takéto.
Ahoj človek! Dnes tu sedím len kvôli tebe. Aby som Ti niečo
porozprával.
Príbeh. Nie, nebude dlhý, nemusíš sa báť, že by som príliš dlho
zamestnával tvoje mozgové bunky.
V podkrovnom byte s jedným oknom sedel za písacím stolom unavený
študent
práva. Bez akéhokoľvek výrazu na tvári listoval zbierkou zákonov.
Hranaté
okuliare bez spodného rámu pomáhali jeho unaveným očiam rozlúštiť,
čo
napísali už dávno pred ním iní.
Kdysi jednou dlouhou dobu po divokém západě existovalo v pusté
krajině
malé městečko. V tomhle malém městečku, jako by se zastavil od dob
divokého západu čas.
„Kedy sa už konečne vydáš,“ počúvala som často od mamy. „Aj
vnúčatá už chceme vidieť,“ zvykol sa pridať otec. No čo už, viem
čo
sa odo mňa očakáva. Náš starobylý vodnícky rod potrebuje potomka.
Za oknom to opäť hralo prekrásnymi farbami. Enzo sa naklonil cez oblok
svojej
izby, aby nemo pozoroval všetku tú nádheru. Zbožňoval hru farieb, ktorú
mu
stvoriteľ každodenne servíroval pred oči.
Luisa samozřejmě věděla, že ji šéf nemiluje, a o co vlastně
jde…
Prostě dávala přednost tomu, co s ním dělá, před samotou svého
mini bytu.
Stačil mu jediný letmý pohľad a vedel prečo prišla. Takmer po
každom
prebudení sa objaví dáky lobista. Ako obvykle, atraktívna humanoidka.
Upil
z nápoja a ležérne sa oprel o pult regeneračného baru. Hral
nezáujem.
Pohľad upieral za priehľadnú hmotu panoramatického okna, najväčšieho
na
tejto transportnej lodi. Na povrchu planéty rátal explózie. Náhodné
záblesky, prakticky všade, vizuálny prejav globálnej vojny. „…
Netrvalo dlho a svoje rozhodnutie pridať sa k tejto misii, o ktorej sa
dlho a
veľa hovorilo, oľutoval. V rozvalinách bývalého nákupného centra
totiž
strávili už viac času než bolo príjemné.
Smrť. Muna zhrnula karty na jednu kopu a opäť si ich vyložila. Smrť,
nenávisť, deštrukcia, zúfalstvo. Povzdychla a opäť zopakovala celý
rituál. A znova, a znova. Posledné týždne jej karty ukazovali to isté
a
nezáležalo na tom, komu veštila. Smrť, deštrukcia.
„Bojím sa ťa. Kde si?“ zašepkajú pery roztraseným hlasom. „Som
priamo
pred tebou. Nevidíš ma?“ rovnako potichu zašepká akýsi hlas.
Nastalo ticho a ja som pomaly kráčala von z domu. Otvorila som dvere,
vŕzgot
dverí mi priam pílil uši a bolo mi na omdletie. Chcela som
kričať,vrieskať, no nevyšiel zo mňa ani hlások. Bola som v šoku.
V šoku z toho čo sa stalo.
Denník Fandom SK vyhlasuje jesenné kolo súťaže mikropoviedok Ohnivé
pero
Q2 2019.
Kalendár
Poľovačka nebola ani zďaleka taká zábavná, ako si Adam
predstavoval.
Vzrušenie z toho, že ho otec prvýkrát berie so sebou, rýchlo opadlo a
zostala iba ospalosť.
,,Roxy, dokázali sme to, " povie Feelsberg. ,,Máme liek, zahlási a
víťazoslávne zdvihne skúmavku so slabočerveným roztokom. Ten čas stál
za
to. Teraz zachránime milióny životov a svet sa možno dokáže stať
lepším
miestom.
Psal se rok já-už-ani-nevím který (2005 – anebo tak, plus mínus
rok
dva – historie je spíš manželčina doména) a já tehdy neměl ani
tušení, že se začne tahle podivná story. Tehdy mi zůstávalo (jak jsem
si
namlouval) jenom pár týdnů pozemského života.
Na první pohled se zdála být křehká, ale měla srdce bojovnice.
Tmavě
modré vlasy jí splývaly v bohatých vlnách na ramena. Šedý kabátek
chránil její štíhlé tělo proti větru, který téměř nikdy
neutichal.
Svetlohnedé vlasy som mal prilepené k hlave a celkovo som bol premočený
do
nitky. Odkedy som sa ocitol v tomto meste, silno lialo, pričom som nemal
dáždnik a ani štipku čarodejníckych schopností.