 |
„Kedy si šiel spať?“
„Neviem, ale bolo už dosť neskoro.“
„Až keď zhaslo posledné svetlo v oknách, že? Ako každú noc!“
„Načo sa pýtaš, keď vieš.“
„A? Niečo nové?“
„Ani nie. Pribudlo pár okien, kde sa už vôbec nesvieti.“
„Asi im došli sviečky, čo ja viem. Nepanikár. Aj nám dochádzajú zásoby. Hlavne pivo!“ tresol Slávo nazlostene dverami na verande a nechal Mira osamote. Ranné lúče sa pozvoľna rozlievali po ospalej krajine. Pomaly prenikali závojom hmly, vinúcim sa nad hladinou Váhu. Odkrývali tak bezútešnosť mesta na druhej strane rieky. Zo svahu kopca, posiateho záhradnými chatkami, mali dobrý výhľad na okolitú scenériu.
Po chvíli sa Slávo vrátil. V jednej ruke držal teplú desinu, zatiaľ čo v druhej zvieral starý ďalekohľad. Priložil hrdlo fľaše k smädným perám, a obrátil zvyšok piva jedným hltom do seba.
„Tak, to bolo posledné! Odteraz to už bude ozaj zlé!“ pretrel si dlaňou ústa a začal pomaly preskúmavať vzdialený okraj mesta.
„No, do riti! Vravel si, že nič nové! Kurva Miro, pozri!“ vzrušením strčil do kamaráta a náhlivo mu nanútil ďalekohľad.
„Čo tam je?“ neveriacky sa snažil Miro zaostriť.
„Vidíš? Vidíš to? Čo to je?“
„To sú stany?“
„Jasné, že sú to stany!“
Aj voľným okom dokázal vidieť kontúry stanového tábora. Červené kríže kontrastovali na bielych strechách, uprostred trávnika futbalového štadióna.
„Chápeš, čo to znamená? Konečne je koniec!“
„Možno…“
„Aké možno! Jasné, že hej. Chvalabohu! Ešte týždeň a už by ma tu z toho jeblo! Čo hovorili v rádiu?“
„Neviem, baterky došli pred pár dňami. Veď som ti to hovoril!“
„No nič, balíme a padáme!“
„Kam chceš ísť? Chceš tam preplávať, či čo?“
„Kurva, máš pravdu. Mosty sú fuč, ale niečo musíme urobiť, inak ma tu zožerú mrle!“
„Keby fungovalo rádio, vedeli by sme, čo sa deje.“
„Skočíme dolu do sámošky starého Duška. Vezmeme posraté baterky pre teba, a posraté pivo pre mňa. A cigi! Tiež pre mňa!“
„Veď nefajčíš!“
„Lebo nemám cigy! Keby som mal, tak by som vyhulil krabičku denne! Nabalíme sa, a potom sa vrátime. Ty zapneš rádio a zistíme, čo sa deje!“
„Nemôžme predsa len tak zbehnúť dolu do obchodu! Čo si už zabudol, ako sme pred nimi ledva zdrhli z mesta na tatkovej felde?!“
„Bože, veď sme už žiadneho nevideli pekných pár dní! A tí, čo sme ich videli naposledy, sa ledva hýbali. Bohvie, či sú ešte živí… Vlastne, môžu zombíci umrieť? Teda, sami od seba?“
„Ja neviem, Slávo, ale ak nejakého stretneme, budeme v prdeli!“
„Máme predsa toto!“ skočil mu dychtivo do reči a pred tvár mu strčil hlaveň brokovnice.
„Tvoj tatko tu má podozrivo veľa divných vecí!“
„Ako čo, napríklad?“
„Stovky konzerv a brokovnicu, napríklad!“
„Veď som ti vravel, že robil v konzervárni! A že kradol!“
„Ale, čo tá zbraň?“
„No čo, kradol a navyše bol paranoidný! Tak, aby ho neokradli, mal brokovnicu!“
Nejaký čas rýchlym krokom putovali dlhou monotónnou ulicou. Krajina okolo nich sa príliš nemenila. Všade vládlo zlovestné ticho a podivný pokoj. Akoby tu zastal čas. Cestu lemovalo pár nabúraných vrakov áut. Smeti poletovali v slabom vánku a miesili sa s prachom vo vzduchu.
Nikde ani živej duše.
Netrvalo dlho a zastali pred vchodom do obchodu starého pána Duška. Výklad bol zamrežovaný. Rovnako aj vstup do predajne.
„To je divné. V zámke je kľúč!“ Miro zamyslene hľadel na kľučku.
„Aj toto je divné. Čo je to? Že biohazard?“ držal Slávo ceduľku s textom a žlto-čiernym piktogramom. Visela na retiazke pripnutej na vstupnej mreži.
„Asi nič dobré.“
„Uvidíme,“ odstrčil Mira odo dverí. Odistil brokovnicu a s odhodlaným výrazom tváre ich prudko otvoril. Vrútil sa dovnútra so zacielenou zbraňou. V rýchlosti prezrel okom, prilepeným na mieridlá, neveľkú miestnosť.
„Čisto!“ zavolal namyslene na kamaráta. Ten s predstieraným údivom vošiel dnu a potľapkal „hrdinu“ po ramene.
„Kde by mohli byť baterky?“
„Skús za pultom. Ja skočím dozadu po pivo a čosi pod zub. Z tých konzerv mám akurát tak sračku.“
Slávo sa mu stratil za regálom, a tak sa nemotorne prehupol cez pult na druhú stranu. Zrakom rýchlo prehľadal okolie kasy, až kým nenašiel stojan s baterkami. Zobral niekoľko balení a napchal si ich do vreciek.
„Vezmi aj tie cigi!“ zvolal na neho Slávo z konca predajne. Jeho hlas sa stratil v humbugu, ktorý robil pri hľadaní piva.
„Cigi, cigi…“ šepkal si pre seba Miro a očami bezvýsledne hľadal svoj nový cieľ. Nech sa snažil akokoľvek, jeho snaha bola márna. Na mieste, kde sa ich bežne nachádzala celá kopa, teraz zívala prázdnota.
„Nič tu nie je! Cigi tu nie sú!“
„Hľadaj, kurva! Ja tiež hľadám a nefrflem okolo toho!“
Miro sa zahľadel na dvere do skladu. Na tvári sa mu zjavil víťazoslávny úsmev. Rýchlo k nim podišiel a otvoril ich.
Srdce mu zovrelo strachom. Z objatia tmy za dverami vystupovala stojaca postava. Chcel skríknuť. No v hrdle cítil iba hrču obáv, ktorá mu nedovolila vydať hlásku. Svetlo z predajne dalo tvári pred ním obrysy. Bledá a rozpraskaná koža, posiata hnisajúcimi vredmi, natesno natiahnutá na lebke. Mirov dych sa zrýchľoval a triaška prebehla jeho telom. Každý ťažký nádych tváre pred ním, bol sprevádzaný tichým chrčaním hnijúcich útrob. Neprítomné oči, akoby zahalené v mdlom zelenom závoji, ronili kalné slzy. Zjav urobil neistý krok vpred. Miro opatrne zacúval, no narazil chrbtom o pult. Len zázrakom sa mu podarilo z vyschnutého hrdla zvolať: „ Slávo, pomoc!“
„Čo tu mrnčíš! Našiel som pivo…a kurva!“ z ruky mu vyletela fľaška a rozbila sa o podlahu. Kým stihla vyliata tekutina zapeniť, zacielil zbraňou pred seba, a stlačil spúšť.
Priestorom sa ozval ohlušujúci výstrel. Pažba tvrdo narazila o rameno a odhodila strelca pár krokov späť. Spŕška brokov vyletela z hlavne a neúprosne si našla svoj cieľ.
Miro zvreskol a ukryl si hlavu do dlaní. Bledá tvár bola rozmetaná po stenách malého skladu. Zmes krvi, kože a kúskov mozgu stekala po hladkej maľovke. Postava bez hlavy v kŕči padla na kolená. Z diery v krku, v rytme úderov ešte bijúceho srdca, sŕkala krv.
Miro rýchlo preskočil pult smerom ku kamarátovi a zbesilo si pretieral rukami oči.
„No, do riti, to bol zombík,“ vyjachtal zo seba Slávo, „zabil som zombíka!“ „Videl si to? Ako sa rozprskol? Kurva, to bolo ako v Resident Evil!“
„Nevidím! Slávo nevidím!“
„Do riti, si celý od krvi! Trafil som ťa?“
„Nie, to je jeho krv…“
„Čo?! Zostaň tam, nechoď ku mne! Si nakazený!“
„Slávo, pomôž mi!“ dlaňou si pretieral oči a márne sa snažil zaostriť. Druhou rukou pred sebou zmätene mával v snahe nájsť oporný bod.
„Stoj Miro!“ nervózne opakoval a opatrnými krokmi cúval pred blížiacim sa priateľom. Hlavňou zbrane mieril pred seba. Krok za krokom ustupoval, až narazil chrbtom o stenu.
Ozval sa výstrel.
Z prítmia predajne vybehol späť na svetlo ulice. Slzy mu stekali po chvejúcich sa perách.
„Stáť! Odhoďte zbraň!“
Zmeravel a roztrasene sa otočil. Za ním stála skupinka ľudí v ochranných oblekoch. Muž v olivovozelenom skafandri na neho mieril útočnou puškou. Slávo inštinktívne zahodil brokovnicu a ruky vystrel k nebu. Dvaja ďalší, maskovaní v oranžových kombinézach, vbehli dnu. Po chvíli sa vrátili a negatívne pokrútili hlavou smerom k ozbrojencovi.
„Ty si tu raboval? A zabil človeka?“ okríkol ho vojak.
„Sú tam dve telá!“ skočil mu do rečí medik v oranžovom.
Muž si prevesil zbraň cez rameno a z batohu vytiahol plastové putá. Neveriacky krútil hlavou, zatiaľ čo mu ich pripevňoval.
„Ale, veď to bol zombík! A Miro…bol nakazený…bola to nehoda!“ rezignovane šepkal Slávo cez slzy, zatiaľ čo mu vojak uťahoval putá.
„Boli chorí! V označenom dome! Čo si nepočúval vysielanie? Máme pre nich liek… "
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.