Ohnivé pero Q1 2018: Volanie zosnulých

Preliezť tehlový múr oddeľujúci územie smrti od sveta umierajúcich je desivo jednoduché. Nie som tu prvýkrát, ale je iné prísť cez bránu, a iné vkrádať sa sem v nočných hodinách ako vykrádač hrobov. Presne tak teraz vyzerám, na ľudoprázdnej ulici však nie sú oči, ktoré by ma mohli pozorovať. Zoskočím do mokrej trávy. Mimo dosahu pouličných lámp je taká tma, že si nevidím ani pod nohy. Pár minút prestupujem na mieste a trasiem sa od chladu, kým sa mi zrak prispôsobí a začnem rozoznávať obrysy náhrobkov. Prehodím si cez rameno rýľ a vykročím medzi hroby.

Snažím sa nemyslieť na tisícky bielych kosti pod svojimi nohami, niektoré možno ešte stále obalené zvyškami hnijúceho mäsa. Nočný vánok strháva zo stromov posledné listy, väčšina však šuští v tráve pri každom mojom kroku. Ten zvuk takmer prekrýva šepkanie stoviek hlasov naokolo. Splývajú do jediného nezrozumiteľného šumu, ozveny z druhého brehu.

„Tak vidíš, Mišo, konečne počujem volanie zosnulých tiež,“ zamumlem, môj mladší brat však mlčí. To, že jeho hlas medzi ostatnými neviem nájsť, je dôvod, prečo som tu. Celý deň nedokážem myslieť na nič iné, v ušiach mi pritom bzučia hlasy mŕtvych, ktorí sa snažia upútať moju pozornosť. Spomienky na brata a naše detstvo ma prenasledujú ako roj komárov. Tá najdôležitejšia sa odohrala pred viac ako tridsiatimi rokmi, no v pamäti ju mám tak jasne, že si dokážem vybaviť každý detail.

Bol to deň, kedy sme pochovali otca. Mal som trinásť a na rozdiel od Miša som bol dosť starý na to, aby som chápal definitívnosť smrti. Ešte pred pohrebom k nám prišla mama, trochu opitá a s červenými očami. Takmer som tú osobu nespoznával a to ma desilo. Nič nie je strašnejšie ako zistenie, ako málo toho v skutočnosti človek vie o vlastných rodičoch.

Vysvetlila nám, že otec bol už dlho chorý a tak unavený, že navždy zaspal. Hlas sa jej chvel, keď sa snažila nájsť správne slová, ktorými by nám povedala, že ho už nikdy neuvidíme. Bolo mi jasné, že svoje vysvetlenie adresuje skôr Mišovi ako mne, no prikyvoval som na súhlas. Jej metafora s večným spánkom bola možno dobrá na upokojenie mladšieho brata, ale keď sme stáli pri hrobe a počúvali hlinu dopadajúcu na rakvu, muselo byť aj jemu jasné, že smrť je len veľmi vzdialenou sesternicou spánku. Počas pohrebu som ho nevidel vyroniť ani jedinú slzu.
Zatiaľ čo mama kľačala medzi nami a oboch nás objímala, všimol som si jeho zmätený výraz. Blúdil očami po zástupe ľudí v čiernom a tváril sa, akoby niečo počul a snažil sa odhadnúť, odkiaľ to prichádza. Vedel som, že smútok ho nakoniec dostihne, keď všetko ostatné utíchne. A presne to sa stalo v noci.

Myslel som, že v ten večer nezaspím, ale žiaľ zo mňa vysal všetku energiu. Prebudili ma vzlyky z bratovej postele, no tváril som sa, že spím. Nechal som ho plakať, ležal som bez pohnutia a pozoroval tiene na strope, keď som začul, ako si brat niečo mumle. Zaváhal som, nebol som si istý, či sa s ním mám porozprávať, alebo ho nechať tak, nakoniec sa však ozval prvý.
„Čo ak sa zobudí?“ zašepkal Mišo s plným nosom.
„Čo?“ otočil som sa na druhý bok, videl som však len jeho siluetu.
„Čo ak sa otec zobudí a zistí, že je zakopaný v zemi?“
„Prestaň s takými blbosťami!“ zahriakol som ho, po chrbte mi prebehli zimomriavky. Nečakal som, že sa bude zaoberať práve takýmito morbídnymi úvahami.
„Ale ak spí…“
„Zabudni na to, čo povedala mama. Otec nespí, zomrel. Už nikdy sa nezobudí a nebude sa s nami zhovárať,“ hlas sa mi zlomil a hrdlo sa mi bolestivo stiahlo.
„Ale ja ho počujem,“ zašepkal Mišo a posteľ zavŕzgala, keď sa zdvihol na lakťoch.
„Zavri klapačku!“
„Počujem ho,“ trval na svojom, „volá ma, ale on ma asi nepočuje,“ znovu sa rozplakal. V tej chvíli mi prišlo brata ľúto. Nemal som byť taký tvrdý. Vstal som a sadol si na okraj jeho postele.
„Ešte ho možno uvidíme v nebi,“ zaklamal som.
„V nebi?“ vyvalil Mišo oči. Náboženstvo do našej výchovy nepatrilo, ale nič lepšie mi v tej chvíli nenapadlo. Vysvetlil som mu, že v nebi sú navždy spolu všetci, čo už zomreli. Sám som tomu neveril, ale chcel som ho upokojiť. Na to predsa rozprávky odjakživa sú.
„A keď zomriem, nemôžem sa prebudiť pochovaný v zemi?“
„Nie,“ odpovedal som rozhodne.
„Sľubuješ?“
„Sľubujem. Nech mi odpadnú vajcia, ak klamem.“ To nás oboch rozosmialo a v tej chvíli som sa prvýkrát cítil ako starší brat. Odvtedy sme si už nikdy takí bližší neboli, no ten starý sľub prežil aj všetky naše hádky a doviedol ma sem.

V trhline mračien sa objaví strieborný kosák a osvetlí kostol uprostred cintorína. Obídem ho a dostanem sa na známe miesto Prechádzam okolo hrobov s menami starých rodičov a otca. Hneď vedľa je prázdne miesto, kde bude pochovaná mama. Zrejme to nepotrvá dlho, jej stav sa rýchlo zhoršuje, najmä v posledných dňoch.

Tmavý kopec vysoký do pol pása je na konci radu. Pod vencami kríž s menom ani nevidieť, ale viem, že tam je. Sám som ho pred pár hodinami niesol na začiatku smútočného sprievodu. Znovu sa započúvam do šumu hlasov, ale ten, ktorý chcem počuť, chýba. Nemôžem dlhšie čakať, ak to chcem stihnúť do úsvitu. Odhádžem vence nabok a začnem kopať.

Mokrá zem je ťažká, no nespomaľujem, ani keď ma dlane začnú páliť. Hlava sa mi točí a v očiach ma štípe pot, keď vyhadzujem hlinu z hrobu. Čím bližšie som, tým viac myslím na našu poslednú hádku. Pred dvomi dňami som ho našiel sfetovaného v izbe, kde som mu ako dieťa dal svoj sľub. Zhodou okolností mi pred pár mesiacmi v rovnakej izbe aj on sľúbil, že s drogami prestane. Mama si už vytrpela dosť a keď som zistil, že na fet minul celý jej dôchodok, mal som nutkanie ho uškrtiť. Keď som rozzúrený odchádzal, zaprisahal som sa, že to bolo naposledy, čo ma oklamal. Vtedy som ešte netušil, akú mám pravdu.

Bola to mama, ktorá ho našla bez známok života v kaluži vlastných zvratkov. Takmer ju to zabilo, z nemocnice ju pustili až dnes, aby mohla byť na pohrebe, aj keď nadopovaná sedatívami. Keď som ju po pohrebe uložil, posadil som sa na posteľ v bratovej izbe a po dlhých rokoch sa rozplakal. Prehrabával som sa v jeho veciach a objavil niekoľko nepoužitých striekačiek. Chcel som sa všetkého zbaviť čo najskôr, ale pri pohľade na vrecko s hnedým práškom som pocítil nutkanie, ktorému som nedokázal odolať. Možno som chcel iba pochopiť, že Miša zabilo toto svinstvo a nie moja nenávisť. Namiesto toho som však zistil niečo oveľa horšie.

Ležal som na bratovej posteli, svet tancoval vo farbách a vo vetre z otvoreného okna ku mne doliehali hlasy všetkých mŕtvych. Teda, všetky okrem jedného. Mišo medzi nimi nebol a moja myseľ ovládaná drogou dospela k jedinému záveru. Musel som sa presvedčiť.

Jama je už dosť hlboká, aby som v nej mohol stáť, keď to začujem. Nie je to hlas vo vetre, prichádza zo zeme pod mojimi nohami. Slová sprevádzajúce slabé škrabanie sú tlmené, ale rozoznávam mumlanie niekoho, kto práve zaspáva, alebo mu dochádza kyslík. Vlasy sa mi zježia a pustím rýľ, vydesený poznaním. Prvý impulz je rýchlo kopať ďalej, no niečo ma zastaví.

Myslím na sľub, ktorý som mu dal, aj na ten, ktorý on porušil. Prečo by som mal ja ten svoj dodržať? Myšlienka na mamu ma definitívne presvedčí. Vyleziem a zhŕňam hlinu naspäť, až kým opäť nevznikne hromada, na ktorú poukladám vence. Zvuky z hrobu utíchnu a šepkanie vo vetre znie naliehavejšie, ale ignorujem ho a utekám preč.

Kým prídem domov, obloha na východe už začína blednúť. Začína sa prvý deň zvyšku môjho života a spolu s drogou sa vytrácajú aj hlasy vo vetre. Skôr než utíchnu, naposledy sa započúvam do ich nezrozumiteľného šepotu. Nechýba ani jeden.