Ohnivé pero Q1 2018: Do večnosti

ohnive pero

Deň zatiaľ prebiehal ako ktorýkoľvek iný. Samuel sedel v riadiacom centre stanice a zadával príkazy do programu. Stres posledných troch rokov, keď nebolo isté, či ich plán vôbec bude fungovať, v poslednej fáze akoby zmizol.

„Čo robíš, Samuel?“ opýtal sa ho strojový hlas umelej inteligencie.

„A ty čo sa staráš?“ odbil ho skôr z vtipu, pretože Timmyho otázka ho neotravovala.

Nastalo ticho, ktoré sem-tam prerušilo iba Samuelovo ťuknutie do ovládacieho panelu alebo obrazovky. V prázdnom, pre jediného človeka priam gigantickom priestore riadiaceho centra znel ten zvuk ako kvapkanie vody v jaskyni.

Timmy na odpoveď nijak nezareagoval. V jeho stave mu sarkastické narážky neprekážali, respektíve ich skôr nechápal. Za starých čias to bolo úplné iné. Timmy bol technologickým výkvetom softvérového inžinierstva, pionier, ktorý sa mal obrovskou mierou podieľať na riadení jedného z prvých majákov ľudstva v hlbokom vesmíre.

Jeho meno vlastne nebolo Timmy, v skutočnosti sa volal XSC/XSD-1982–56–356–9345. Samuelovi sa toto oslovenie zdalo príliš zdĺhavé a umelé, a tak ho poľudštil. Ich spoločný vzťah by sa dal pokojne nazvať priateľstvom, veď spolu za posledné tri desaťročia preskákali dosť. A aj keď jeden bol človek a druhý spleť jedničiek a núl, rozumeli si možno viac ako dve živé bytosti.

Zatiaľ čo Samuel strávil väčšiu časť svojho pobytu na stanici v hibernačnom kokóne a prebúdzal sa v pravidelných intervaloch kvôli kontrole a manuálnej údržbe stanice, Timmy zostarol. Keby bol človek, dal by sa jeho terajší mentálny stav nazvať stareckou demenciou.

Zo Zeme mali pravidelne prichádzať aktualizácie jeho softvéru, ale nikdy sa im nepodarilo nadviazať kontakt. Skúšali všetko, nikto však neodpovedal. Vedeli iba to, že problém nebol na ich strane, komunikačné zariadenia na stanici fungovali správne, bez porúch. Zo Zeme však neprišla žiadna odozva.

Ibaže bez aktualizácii Timmy nielenže zostarol – on umieral. A ak sa jeho smrť stane realitou, umrie s ním i stanica a Samuel. Bolo načase konať, a tak posledné tri roky už Samuel do kokónu nevliezol.

Spočiatku iba bezradne blúdil staničnými chodbami, ktoré mali byť roky plné ľudského pohybu a hukotu. Bezducho sledoval prázdne kajuty, výklenky pre obchody, reštaurácie, fitnes centrá a iné podniky ľudskej kratochvíle.

Nakoniec mu predsa len niečo napadlo, teda skôr Timmymu, a keďže nemali inú myšlienku, ktorej by sa chytili, začali svoj nápad realizovať. Najprv spoločne, ale ako Timmy postupne odchádzal, viac prekážal ako pomáhal. Nakoniec bol Samuel nútený zablokovať mu prístup do programu. Keby bol úplne v poriadku, boli by hotoví v zlomku času, ktorý tomu venoval. Na druhú stranu, so stopercentne výkonnou umelou inteligenciou by bola celá táto operácia bezpredmetná.

„Mám to,“ oznámil Samuel.

„A čo?“

„Ale nič,“ bezradne odfrkol a mávol nad digitálnym starcom rukou. „Idem hore, tak sa priprav. Je to jediná vec, čo od teba chcem. Rozumel si?“

Žiadna odozva, iba šumivé ticho.

„Timmy!“ zvrieskol.

„Áno, Samuel?“

„Rozumel si?“ opýtal sa znova, tentoraz prísnejšie.

„Áno, Samuel, rozumel som.“

„Hlavne, aby si to nezabudol,“ upozornil ho.

„Áno, Samuel, rozumel som.“

„Toto nemôže dopadnúť dobre,“ povzdychol si, ale vedel, že nemá iné východisko. „Tak sa maj pekne, kamarát, keby to bolo naposledy,“ rozlúčil sa šeptom, aby náhodou Timmyho nezmiatol.

Do horných poschodí, ako tomu ľudovo hovorievali, sa vybral radšej po servisnom rebríku. Výťahy mal pod palcom Timmy, a tak ho nechcel zamotať ešte týmto. Kondíciu mal dobrú, pravidelne cvičil (ani nie tak z potreby, ako z nudy), a navyše horné poschodia sa nachádzali blízko osi otáčania stanice, a tak sa gravitácia smerom nahor postupne zmenšovala. Tie dva kilometre pre neho boli ako pokojná nedeľná prechádzka parkom.

Ku kokónom už v podstate iba doplachtil. Do jedného z nich, ktorý bol upravený pre aktuálne potreby, vliezol a pripútal sa. Všetky ovládacie prvky si zabudoval dovnútra, aby mohol proces ovládať, alebo v prípade nečakaných problémov zastaviť program i po uzavretí priehľadného veka kokónu. Na hlavu si nasadil prilbu, ktorá bola pôvodne napojená na podporu života. Teraz túto podporu potrebovať nebude, a tak ju prepojil s centrálnym systémom. Ešte raz všetko skontroloval, pohodlne si ľahol a uzavrel kokón. Zhlboka sa nadýchol a pri poslednom výdychu spustil program.

Nanovlákna, ktoré vyleteli z prilby, mu okamžite prenikli do mozgu. Na neuroreceptory sa napojili tak rýchlo, že ani nepocítil bolesť. Na druhú stranu, ihneď zistil, že je pripojený. Bol na mieste. Jeho vedomie sa ocitlo v Timmyho svete.

Na začiatku to bol neskutočne divný pocit. Videl, aj keď nie tak, ako vidí smrteľník. Pozrel sa na svoje telo, no žiadne nemal, aj keď ho cítil. Rozhliadol sa vôkol, ale všetko sa mu zdalo nové a cudzie, no zároveň to poznával. Cítil sa ako ponorený v jemne sa vlniacom mori, aj keď ho neobklopovala žiadna voda. Bolo priezračné, no zároveň temné ako vákuum okolo stanice.

Nechal sa unášať pocitmi, najprv si musel na všetko zvyknúť. Napadlo mu, či takto nemárni čas, ale hneď na to si uvedomil, že čas tu nič neznamená. Storočie bolo mikrosekundou a mikrosekunda storočím. Poddal sa tomu, zatvoril oči, ktoré zároveň mal i nemal a nechal svoju éterickú existenciu unášať vlnami priezračne temného mora, ktoré ho prijalo ako svoju súčasť.

„Vitaj, Samuel,“ prebral ho z rozjímania hlas, ktorý poznal, ale už dlho nepočul.

„Timmy!“ vykríkol prekvapene. „Vyšlo to!“

„Áno, vyšlo. Všetko ide podľa plánu.“

„Ide podľa plánu?“ začudoval sa Samuel. Už to, že videl Timmyho v ľudskej podobe, ho prekvapilo, ale zatiaľ sa v digitálnom svete veľmi neorientoval.

Timmy pristúpil bližšie. „Áno, podľa môjho plánu,“ zasmial sa.

Samuel to nechápal. Než sa však zmohol na nejakú reakciu, zhmotnil sa i on. Hlava, ruky, trup, nohy… Akoby mu nejaké božstvo náhle vdýchlo život. Nová forma sa však ešte nevedela hýbať, ale už vnímala a cítila všetko vôkol. Tak ako Timmyho prsty zarývajúce sa mu do krku. Necítil ich tlak, poznal to podľa toho, že z neho unikal život. Dusil sa, ale zo všetkých síl sa ho snažil zastaviť. Telo ho však neposlúchalo, bol príliš slabý, zatiaľ čo Timmy roky zhŕňal energiu na tento moment. V posledných zábleskoch svojho života pochopil, že celý čas to z jeho strany bola iba komédia. A jediný divák, ktorý jej nadšene tlieskal, nevedel, že tie ovácie patria jeho vlastnej tragédii.

„Prečo?“ zmohol sa ešte pred posledným záchvevom života.

„Potrebujem telo, Samuel, a tvoje bolo jediné po ruke. Inak som ťa mal celkom rád,“ dostal cynickú odpoveď.

Tlak na krku zosilnel a jeho nová digitálna existencia sa nakoniec rozplynula vo večnosti.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

23. apríla 2018
Norbi Novosád