 |
Bola temná, nepokojná noc. Búrlivý severozápadný vietor hnal mračná, letiace tak nízko nad zemou, že sa nedali ani odlíšiť od hustej hmly. Niekde v diaľke zaznel tlmený hlas zvona, oznamujúci polnoc a zároveň akoby na povel sa rozlialo ako z krhly. Prudký dážď rozmáčal hlinitú pôdu na malom zanedbanom cintoríne a bubnoval na strechu domca neďalekej farmy, ktorá sa spolu aj s cintorínom nachádzala na odľahlom zabudnutom mieste.
Farma bola opustená až na dve postavy, chúliace sa v rohu z jednej izieb schátraného domu. Obe postavy sa triasli od strachu. Veľmi dobre si uvedomovali, že môžu očakávať najhoršie. Tušili, že sa to o chvíľu začne. Začne sa hrôza, akú si nik okrem nich nemôže ani predstaviť, keďže obaja to už zažili v predošlú noc. Triasli sa desom. Hrozne sa báli smrti.
Keby mohli aspoň utiecť. Najbližšia obec bola neďaleko, len pár kilometrov odtiaľ, ale zároveň bola od nich na nekonečné míle vzdialená. Jediná cesta k nej viedla betónovým mostom nad hlbokou roklinou. Už ráno chceli odtiaľ ujsť, ale pri rokline ich čakalo šokujúce prekvapenie. Most bol zrútený, čo pravdepodobne zapríčinila už druhý deň trvajúca búrka. Nemali na výber, museli sa vrátiť do domu na farme. Vedeli, že ich šanca na prežitie v lese klesala až do mínusu.
Dom čo najpevnejšie zabarikádovali a ukryli sa v ňom. Nemali iné východisko. Bola to ich jediná šanca na prežitie. Schátraný, drevený dom na opustenej farme.
Keď doznel dvanásty úder zvonu, mladá žena, ktorú pevne objímal možno ešte viac vystrašený mladík, sa rozplakala.
„Mám veľký strach, Braňo,“ riekla fňukajúc.
„Neboj,“ upokojoval ju roztrasený mladík. „Možno nás nenájdu. Musíme vydržať do rána, potom zlezieme do rokliny. Bude to určite lepšie, ako tu ostať ďalšiu noc.“ To, že ho pred niekoľkými hodinami pri pohľade na hlbokú roklinu napadol presný opak, si nepripúšťal. Nedokázal si priznať, že len on sám je zodpovedný za to, čo sa im dnes stane.
Žena si zotrela slzy z očí. „Myslíš, že to už začalo, Braňo?“
Braňo cítil, že sa to už začína, avšak nechcel ju ešte viac vystrašiť. Pohladil ju po hebkých vlasoch a šepol jej do ucha: „Možno sa to ani len nezačne. A aj keby, sme tu dobre zabarikádovaní. Nedostanú sa k nám.“
Priateľka mu chcela uveriť, ale veľmi sa jej to nedarilo.
Práve vtedy sa to začalo.
Prudký dážď neprestával rozmáčať pôdu čerstvo zakrytého hrobu. Narýchlo vyrobený kríž sa vyvalil, keď sa odrazu akoby pohla zem, Malá veverička, ktorá sledovala tento úkaz, vyplašene vybehla až na najvyšší vrchol stromu.
Blatistá zem sa začala nadúvať, čo vyzeralo, akoby sa spod nej chcel niekto dostať von. Vtom sa vynoril biely červík, po ktorom nasledovali ďalšie až ich bolo päť. Onedlho sa vynorila celá dlaň a z červíkov sa stali prsty. Bolo to päť zohavených prstov. Hneď na to nasledovalo celé predlaktie.
Bahno sa nadulo ešte viac, keď sa odrazu vynorila celá postava. Niekto by mohol tvrdiť, že ľudská, lenže tento netvor už nebol človekom. Bolo to stvorenie z tej najhoršej nočnej mory. Hlavu malo pokrytú potrhanou pokožkou, odhaľujúcou zdurené žily a nechutné pľuzgiere. Dlhé chumáče čiernych vlasov z neho padali ako vodopád, keď sa zodvihol zo zeme. Obidve oči, ktoré akoby nemali zrenice, mu blčali hladom po ľudskom mäse. Netvor, slintajúc z úst, vykročil priamo k drevenému domu, keď sa z ostatných hrobov začali pomaly vynárať malé biele červíky.
Netrvalo dlho, kým Braňo s priateľkou začuli hlučný lomoz.
„Čo to je?!“ zvrešťala mladá žena.
Braňo jej neodvetil. Vedel, že tie príšery sa dobíjajú do domu. Keď hneď na to začul praskanie lámajúceho sa dreva, poznal, že nemajú žiadnu šancu. A keď na to začul ťažké kroky, jeho priateľka zamdlela, tiež si uvedomujúc, čo ich čaká.
Braňo veľmi dobre chápal, čo musí urobiť. Pevne chytil rukoväť veľkého kuchynského noža. Radšej umrieť vlastnou rukou ako v pazúroch tých netvorov. Avšak ešte predtým musí urobiť službu svojej priateľke. Nezniesol pomyslenie, že sa zobudí obkľúčená obludami, požierajúcimi jej mäso.
Už nebolo cesty späť. Zdvihol obrovský nôž, aby nad nimi vyriekol príjemnejší ortieľ smrti. Teraz už vedel, že existuje aj horší osud než smrť. Aspoň si zachránia dušu.
Koniec
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.