Pritisol hlavu na matrac a vyzrel úzkou medzierkou. V rohu pri dverách
určite nestriehla, dnes si asi vyhliadla iné miesto.
„Samotné jeho veličenstvo, spravodlivý arcimág, najvyšší vládca
kontinentu, si prišiel osobne vyzdvihnúť zákazku, ktorú ste od neho
obdržali. Dúfam, že to máte už prichystané.”
Kde som? Vznášam sa v tme. A… čo som? Malinké zrniečko.
„Ahoj,“
pozdravil ma hlas sprava.
„Prešla som celý okruh sveta, no nikde som ju nenašla." Nešťastne
si
vzdychla Akira.
„Zapnúť vedomie.“ Čosi ho nútilo počúvnuť známy hlas a
urobiť
presne to, čo od neho žiadal.
Kto si? Mlčíš. Prečo sa s tebou rozprávam, aj keď mi neodpovedáš?
Len
ticho počúvaš a ukladáš moje myšlienky. Si môj tichý pozorovateľ.
Zapisuješ do súboru vacbrain.log. Páči sa ti to?
„Apokalypsa sa nekoná. Poplach bol zrušený.“ Amplióny mestského
rozhlasu, ktoré som považoval za nefunkčné, zopakovali správu ešte
dva krát.
Zaváhal, no bolo to len na okamžik; do Hačimanovej svätyne napokon
nevstúpil. Odvrátil sa od patróna vojakov a namiesto toho prikročil
k soche
dobrotivého Buddhu. Zopol ruky a odriekal spásne slová: „Nama
Amida Bucu.“
Prsty jej lietali po klávesnici ako šialené. Ešte pár viet a bude to
mať
hotové. Tak. Oboma rukami spravila gesto pištole a fúkla si do
ukazovákov.
Gustáv by si vymyslel určite lepší program ako je spratávať zo
strechy
plastové sánky a nafukovacieho Mikuláša nadľudských rozmerov.
oznam: Hľadá sa modrá (sivá, ale vlastne modrá, však mi rozumiete)
mačka,
ktorá sa rada hrá s oblakmi, myslí si totiž, že sú niečo ako
obrovské klbká.
Na krajinu padá súmrak. Posledné lúče dňa oblizujú vzdialenú
líniu
horizontu. Zlatisté svetlo vytvára mihotajúce sa tiene na stene mojej
izby.
Slnko sa vytráca a krajinou zavládne noc.
O čom písať v meste, ktoré je doslova nekonečné ? Ktoré, všetci
jeho
obyvatelia volajú Nekonečné mesto alebo iba Mesto.
Byron stál hrdo v strede obývačky dvojizbového bungalovu a so
širokým
úsmevom sa zahľadel na gauč naproti.
„Idem teda, Kajka,” ozve sa z chodby nášho panelákového bytu.
„Počuješ?”
Bim-bam. Bim-bam. Bim-bam. Kukučky nad kozubom odbili tri hodiny ráno.
Obloha
bola dokonale čierna, akoby ju zalial atrament z prevrhnutého kalamára.
Kalendár
Už zapadalo slnko, keď si starček cez zaprášené žalúzie všimol
dvojicu
svetiel. Divoko skákali zhora nadol, prudko zabočili a zmizli
v blízkom lese.
Ležím spútaný a nahý na tvrdej posteli a predo mnou je muž, ktorý mi
bude
ubližovať. Nočná mora, ktorá sa opakuje posledných pár týždňov.
Profesor Livingstone stál na okraji obradného kruhu a zapisoval si
poznámky.
Vedľa neho náčelníčka majestátne pozorovala svojich poddaných.
Oči vždy vyzobávajú ako prvé. Možno je to pre nich lahôdka, akou sú
pre
človeka ustrice.
„Ano, ano, nevím už, co jsem snídal, nebo co je teď vlastně za rok,
ale
bosporskou protiofenzívu v jednašedesátým si pamatuju docela
přesně,“
odpověděl rozhodně stařík.
Pozrel sa na mňa pohľadom, ktorý hovoril, že mi to nebude už
viackrát
opakovať.
Jednoho úterního večera se Láďa vydal na koncert do sousedního města.
Moc
si od toho nesliboval, jazz ho nikdy nijak nefascinoval, ovšem když už
měl
koupený lístek, teď z toho vycouvat nemohl.
„Ja sa ti na to môžem vieš čo,” zavrčal Zeniel. „Nehovor
tak,”
odpovedala Jasna jemne. A ďalej držala nebohému vojakovi nohy.
Hrdina doputoval do cieľa svojej dlhej a strastiplnej cesty. Ale pred
víťazstvom, predtým než dostane vytúženú odmenu, čaká ho ešte jedna
a
najťažšia skúška. Veľké dobrodružstvo ešte nie je zavŕšené.
Slyšela v dálce jeho volání. Z toho, jak vyslovoval její jméno, se
jí
zvedal žaludek. Pokusila se pohnout, ale nedokázala to.
Agáta, ktorá bola z celej trojice najstaršia, sa nenáhlivo
pozviechala:
„Máte pravdu, už sa stmieva.“ Striasla zo seba sneh a uprela zrak
k lesu.
„Dnes je Lucie. Viete, čo sa hovorí o týchto končinách?“
Cez otvorené okno na ulicu prenikala hlasná vrava a ešte hlasnejší
smiech.
Jediným zdrojom svetla v tmavom byte na vrchnom poschodí vysokého
paneláka
bola skupina monitorov s podsvietenými klávesnicami v najrôznejších
farbách.
„Dobré ráno, Ziri,“ odzdravil automaticky profesor, aj keď to
vôbec
nebolo treba. Ziri, umelá inteligencia, ktorá pred časom nahradila
všetkých
jeho spolupracovníkov, si na tieto veci nepotrpela.
Konečně nastala slastná temnota. Nesnesl bych se na ně dívat ani
o vteřinu déle. Kéž bych tak mohl odčinit to, co nás dostalo sem, do
tohohle zatraceného pekla.