 |
Na krajinu padá súmrak. Posledné lúče dňa oblizujú vzdialenú líniu horizontu. Zlatisté svetlo vytvára mihotajúce sa tiene na stene mojej izby. Slnko sa vytráca a krajinou zavládne noc. Tma sa vkradne dnu. Rozoznávam iba obrysy jednotlivého nábytku – police preplnené knihami o cudzích svetoch a vzrušujúcich životoch, stôl zaprataný papiermi, široký parapet okna premenený v posedenie, posteľ.
Vkĺznem do perín a uvelebím sa v ich hrejivom objatí. Viečka mi oťažievajú, padajú až nakoniec úplne zaspím.
Prebudím sa uprostred noci. V okne sedí cudzinec. Nerozoznávam jeho tvár, iba obrysy obkolesené mesačným svitom prenikajúcim dnu. A oči. Jeho oči, v ktorých sa odráža zlatý lesk.
V ľaku sa posadím a pritisnem ku stene. Všimne si, že som hore. Hľadí na mňa. Pozoruje ma. Po chvíli pristúpi ku mne.
Prehovorí: „Nie si unavená z tejto klietky?“ spýta sa ma nežným hlasom.
„Áno.“ odpoviem. Som unavená z večného kolobehu, kedy mi život preteká pomedzi prsty ako voda. Žmurk – je ďalší deň. Žmurk – ďalší rok uletel. Žmurk – a život je preč.
„Čo ak by som ti mohol dať všetko, po čom túžiš?“ posadí sa ku mne a uprene sa mi zahladí do očí. Znervózniem.
„Ale všetko má svoju cenu.“ poviem.
„To áno,“ uškrnie sa. „Stačí ak mi dáš svoju dušu a môžeš žiť, nie iba prežívať. Daj mi svoju dušu a ja ju pretvorím v niečo krásne.“
Slová tak podmanivé a sladké. Viem, že je v nich jed, no podá mi ruku a ja ju prijmem.
Temnota sa zmení v žiarivé svetlo. Ocitneme sa na pláži. Biely piesok sa mi zarezáva medzi prsti. Chladný príboj oceánu obmývajúci mi chodidlá. Vlny sa lámu o skaly zdobiace okraje pobrežia. Jasná obloha bez najmenšieho obláčika. Slnečné lúče trblietajúce sa v kvapkách spenenej vody.
„Aká krása.“ uchvátene poviem.
„Páči sa ti tu?“ spýta sa ma cudzinec.
„Je to krajšie ako čokoľvek, čo som si kedy dokázala predstaviť.“ vyhlásim. „Omnoho krajšie ako malé betónové mestečko uprostred ničoho, z ktorého som nikdy nepozrela von.“ Bola som tam uväznená – nepoviem mu. Mám devätnásť a cítim, ako sa mi dni pomaly krátia – nechám si to pre seba.
„Dych berúce!“ poviem nakoniec.
Ponúkne mi rameno, ktoré srdečne prijmem a vytratíme sa v tieňoch.
Počas nasledujúceho roka mi ukáže svet. Tajomné kúty ľudským okom ešte nezazreté. Miesta všetkými oslavované. Preplnené veľkomestá nabité energiou aj malebné dedinky, kde život zaspal, no nezastal ako tam, kde som vyrástla a žila. Všade ma sprevádzal ako môj strážny anjel – padlý anjel, s ktorým som uzavrela dohodu. Volá sa Luc. Časom mi došlo, už v ten osudný deň, že som zapredala dušu diablovi a Luc je skrátene Lucifer. Avšak, nevadilo mi to. Zachránil ma. Vymenila som jeden rok slobody zo čokoľvek o čo si požiada.
Ukázal mi New York, Londýn, Tokio, Benátky. Videla som pyramídy v Egypte a snehové vločky padajúce v Alpách. Vodopády siahajúce do neba a tie najčistejšie nočné oblohy preplnené tisíckami hviezd.
Paríž. Stojíme na vrchole Eiffelovej veže, hľadíme na mesto z vrchu. Velebíme umenie v Louveri. Slnko zapadá a berie ma do majestátnej katedrály Notre-Dame. Lúče prenikajúce dnu cez vitrážové sklo hádžu fialové svetlo. V noci sa prechádzame po veľkolepých zlatých sieňach Versailles iba za svitu sviec.
„Hľa!“ roztvorí náruč ako by mu to tu patrilo. „Moje dielo!“ chvastá sa.
„Tvoje?“ neveriacky nadvihnem obočie.
„Nepozeraj sa tak,“ povie. „každý dostane čo chce. Stačí len zaplatiť istú cenu.“ uškrnie sa.
„Koľko ich bolo?“ spýtam sa ho.
„Duší? Tisícky,“ zjaví sa mi za chrbtom. „Možno milióny.“
Otočím sa mu čelom. Priestor medzi nami zmizne. Zlatý lesk jeho očí ma opantáva.
„Každý má niečo, po čom túži,“ zahladí mi neposlušný prameň vlasov za ucho. „Ale iba málokto je ochotný pre to niečo obetovať.“
Počas toho roka mi ukáže celý svet. Jeho jas aj odvrátenú stranu. Svetlo aj tmu. Ukáže mi tajomstvá, o ktorých nik nevie. Ukáže mi ako sa nádej mení v zúfalstvo a zúfalstvo v nádej. Aké jednoduché vziať si dušu niekoho, kto ju nechce.
Jedného večera som sa ho spýtala, prečo si vybral mňa. Veď na zemi je toľko zlomených ľudí, ktorých môže napraviť. A on mi odpovedal: „Pretože si ma volala.“
Zmätene sa naňho pozriem.
„Zakaždým, keď si v noci zavrela oči, ani o tom nevieš, volala si moje meno. Volala si ma, aby som ti pomohol utiecť.“
Volala – rezonuje mnou.
„A tak som ťa vypočul, drahá.“ zlomyseľne sa usmeje a pohladí mi líce.
Po zvyšok dní, po zvyšok roka chodíme na pomedzí svetov – toho jeho a ľudského. Skúmam tie najmenšie detaily. Každý okamih sa snažím naveky vryť si do pamäti. Ako voňal vzduch v lete po búrke. Ako chladný vietor mi čechril vlasy a jeho zvuk šepkajúci v korunách stromov. Spievanie exotických vtákov. Pestrofarebné kvety kvitnúce na jar. Jesenné lístie sfarbené do odtieňov žltej, oranžovej a červenej. Slanosť morského vzduchu na perách. Chcem si pamätať všetko.
Naposledy sa ocitneme na vysokých útesoch. Príliv a odliv časom opracovali jeho tvar, zvetrali skaly, zaostrili ich. Pozriem sa do diaľky. Obloha zastrená šedočiernymi mrakmi. Iba slabé pramienky svetla narušujú melancholické šero pred nami. Vietor hvízda.
Posmutniem.
„Čo sa deje?“ spýta sa ma Luc.
„Iba by som si želala, aby to trvalo naveky.“ poviem mu.
„Všetko má svoj koniec. Všetko má svoju cenu.“ uhladí mi neposlušný prameň vlasov z očí za ucho. „A ty ju poznáš, drahá.“ povie mi.
Otočená chrbtom k obzoru, vidím jedine zlatý lesk jeho očí. Vietor mi vanie vlasy do tváre. Spravím maličký krok vzad. Ešte jeden, dva až nakoniec prepadnem cez okraj.
Tu sa prebudím. Vždy sa tu prebudím.
Ležím vo svojej posteli. Je tma. Vyhrabem sa z tepla prikrývok, ovalí ma chlad. Bol to len sen, ako vždy – pomyslím si.
Slnko sa už pomaly vkráda do izby. Tvorí však neprirodzený tieň. Vzhliadnem k oknu a uvidím ho. Zlatý lesk očí. Šibalský úškrnok na perách. Je tu.
Volala som ho…
Pristúpi ku mne. Podá mi ruku.
„Pripravená na večnosť?“ povie.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.