Ohnivé pero - jar 2023: Sny, ktoré bolia

ohnive pero

Zbláznim sa. Ak otvorím oči a uvidím toho usmiateho muža, na mieste sa zbláznim. Viem presne, kde som. Ležím spútaný a nahý na tvrdej posteli a predo mnou je muž, ktorý mi bude ubližovať. Nočná mora, ktorá sa opakuje posledných pár týždňov. Vždy tá istá posteľ, vždy ten istý muž. Mení sa len spôsob trýznenia.

„Dobrý deň!“ zvolá muž. „Objednali ste si ranný kúpeľ?“

Premôže ma strach z neznáma a otvorím oči. Vidím svojho mučiteľa. Úsmev má doširoka, akoby sa nevedel dočkať toho, čo príde, a ukazuje na veľkú nádrž s vodou. Pomyslím si, že ide o vírivku, pretože voda v nej buble. Potom pochopím, že to nie sú bubliny. Tá voda vrie.

Trýzniteľ si z nej naberie plné vedro.

„Čistota, pol života!“ zvolá a hodí mi obsah vedra na brucho.

Na zlomok sekundy pocítim len ťarchu vody, hneď na to však prichádza bolesť.

Kričím.

Všetko ma páli a neprestáva to ani vtedy, keď zo mňa voda stečie. Pozriem sa na svoje telo. Je takmer celé červené a dvíha sa z neho para. Bolesť sa stupňuje do takých extrémov, až si myslím, že zamdliem. Dúfam, že zamdliem. Je to totiž jediný spôsob, ako sa zobudiť.

Pristane na mne za ďalšie vedro vody.

Chytí ma triaška.

Potom mi muž povolí pásy na rukách a nohách. „Ešte treba umyť hlavičku!“ povie. Otočí posteľ, tak, aby som mal pri nádrži hlavu a začne zdvíhať časť postele, kde mám nohy. Pochopím, čo ma čaká a z oka sa mi skotúľa slza.

Po chvíli je zadná časť postele natoľko zdvihnutá, že sa začnem zosúvať hlavou dolu. Bublanie počujem stále hlasnejšie a vlasy mi objíma horúca para. Mám problém dýchať.

Vtedy mi muž pošteklí nohu.

Automaticky ňou trhnem, čo spôsobí, že sa moje telo zošuchne rýchlejšie a prv než sa spamätám, hlavu mám pod hladinou.

Tvár mi prebodne tisíc dýk. Oči mám zatvorené, ale ústa kričia aj pod vodou. Ježiši Kriste, ako môžem byť stále pri vedomí?! V duchu sa modlím za bezvedomie, prichádza však len väčšie a väčšie utrpenie. Už sa to musí skončiť! Každou sekundou sa to už musí skončiť! Náhle si uvedomím, že potrebujem dýchať. Zo zúfalstva sa rozrehocem sa a zhlboka sa nadýchnem.

Horia mi pľúca.

Keď vtrhnem do kuchyne, Helena niečo pečie. Pozrie sa na mňa svojimi prenikavými smaragdovými očami a ja spadnem na zem. Ona ku mne pribehne a vezme ma do náručia. Zaborím si hlavu do jej pleca a plačem. Plačem a trasiem sa.

„Ja to už nedokážem!“ kričím. „Už nikdy nepôjdem spať!“

Helena mlčí a hladí ma po chrbte. Neviem, čo by som bez nej robil. Vlastne nie. Viem presne, čo by som bez nej urobil. Ona je jediným dôvodom, prečo som sa k tomu nedokopal. Je mojím svetlom, nádejou na budúcnosť.

„Ešte to vydrž,“ povie, keď sa prestanem triasť. „O hodinu máš termín u Martina. On ti určite pomôže.“

„A čo ak nie?“

„Neboj sa. Hovorila som ti, že bol najchytrejší na škole. A je mi dlžný! Ak ťa nevylieči, tak si ho osobne podám!“

Po našom malom rozhovore mi pomôže obliecť si niečo slušnejšie a ani neviem ako, stojím pred dverami psychiatrickej ambulancie.

„Poďte ďalej!“ ozve sa zvnútra.

Otvorím dvere a so sklopeným zrakom vchádzam dnu.

„Vitajte!“ povie psychiater.

Jeho hlas mi znie povedome. Pozriem sa na neho a obleje ma hrôza. Ten úsmev by som spoznal hocikde.

„Je všetko v poriadku?“ spýta sa.

Dych sa mi zrýchli a začne sa mi zahmlievať pred očami.

„Potrebujete pohár vody?“

Čo tu, preboha, ten muž robí? Prečo ma nespoznáva? Zbláznil som sa už snáď konečne?

Zrazu začujem jeho hlas. Nevychádza však z psychiatrových ús­t.

Pospi si!

Kompletne sa rozklepem. Horko-ťažko sa dotackám späť k dverám. Psychiater za mnou niečo kričí, ale už mu nerozumiem. Celý svet sa so mnou točí.

Pokojne si pospi!

Preboha, nie! Nemôžem spať! Musím sa dať dokopy!

Chytím kľučku na dverách a uvedomím si, že je akási šmykľavá. Pozriem si na ruku. Je celá od krvi.

Potom už nevidím nič.

Otvorím oči a prvé, čo vidím, je usmiaty muž. Od zúfalstva sa nahlas rozkričím.

„Kto si, preboha!?“ poviem s plačom.

„Táto tvár? To nie som ja. Len používam tvár toho, koho najviac nenávidíš.“

„Prečo by som nenávidel nejakého psychiatra?“

Muž pokrčí plecami.

„Zabi ma! Rovno ma zabi! Potrebujem sa zobudiť a zistiť, čo sa to deje! Prosím!“

Muž vystrúha prehnane ustarostený výraz. „Čo by som pre teba neurobil!“ povie, vytiahne z vrecka krabičku zápaliek a zmizne pod posteľou.

O chvíľu zacítim dym a pokúšam sa mentálne pripraviť na upálenie. Dýcham zhlboka dúfajúc, že sa pridusím a odpadnem. Pri štvrtom nádychu zacítim nový zápach. Pripomenie mi detstvo, kedy som tú vôňu zachytil, keď dedko na zabíjačke opaľoval sviňu. Teraz som tou sviňou ja. Pozriem sa doprava a vidím, že mi ruku oblizuje plamienok. Začnem kričať a trhať celým telom. Pásy však nepovolia a tak len vidím, ako mi ruka pomaly černie. Nedá sa to vydržať. Kde sú dočerta ďalšie plamene?!

Keď si už myslím, že to neznesiem, veci sa konečne dajú do pohybu. Plamene sa rozmnožia zo všetkých strán. Horia mi vlasy, horia mi mihalnice, horí mi celé telo a ja len kričím a zažívam bolesť, o ktorej existencii som doteraz nemal tušenia.

Keď bežím domov, myslím len na Helenu. Potrebujem jej objatie ako vodu na popáleniny.

Vtrhnem do bytu a zakričím jej meno. Nikto sa neozýva. Nazriem do obývačky, potom do kúpeľne.

Keď vkročím do kuchyne, nechtiac zhodím z kredenca nôž na mäso a takmer mi spadne na nohu. Opatrne ho zodvihnem a vtedy začujem šuchot zo spálne. Rýchlo sa tam rozbehnem, otvorím dvere a nerozumiem tomu, čo vidím.

Na jednej strane postele stojí prekvapená Helena, na sebe má len podprsenku. Na druhej strane je nahý muž, rukami si zakrýva svoje prirodzenie. Neusmieva sa, ale viem, kto to je.

Pospi si!

„Zlatko, všetko ti vysvetlím!“ povie Helena a po tejto vete konečne pochopím, na čo sa pozerám.

Moja Helena, moje svetlo, moja nádej na budúcnosť. Už nie je moja. Pozriem sa na muža a vzbĺkne vo mne hnev a nenávisť. Vrhnem sa na neho a chcem mu vraziť, no uvedomím si, že v ruke stále zvieram nôž. Nevadí. Zabodnem ho do mužovho pleca a ten vykríkne. Snaží sa brániť, ale ja som rýchlejší. Bodám ho do hrude, do brucha, do krku, do tváre a muž kričí a kričí. Kričí tak hlasno, že si ani nevšimnem Helenu, ktorá ma prišla zastaviť a bodám aj ju. Bodám dovtedy, kým nie je v miestnosti úplné ticho.

Pokojne si pospi!

Zatočí sa mi hlava.

Len si to dosnívaj!

Sadnem si na posteľ a pozriem na Helenu. Jej smaragdové oči sú stále otvorené, no zostal v nich len zamrznutý strach.

Môj život sa skončil.

Nehýbem sa, len sedím, zatiaľ čo okolo mňa plynie čas.

Sedím, keď mi policajt dáva na ruky putá.

Sedím, keď mi sudca hovorí verdikt.

Sedím, keď za mnou zatvoria dvere cely.

Až keď sa konečne postavím, zaplavia ma nové myšlienky. Prečo som to urobil? Prečo som zabil svoju nádej na budúcnosť? A prečo som stále tu, keď ju už nemám?

Vyzlečiem si nohavice. Jednu časť priviažem o mrežu v okne, druhú si silno obviažem okolo krku. Potom spustím nohy.

Zlý život, zlé sny. Všetkému je koniec.

Prichádza temnota.


„Pospal si si?“ privíta ma mučiteľ.

„Ako…“ vyjde zo mňa. „Ako môžem snívať, keď som mŕtvy?“

„Snívať?“ povie muž pobavene. „Toto nie je sen! Snívaš, keď mi tu zamdlieš. Občas ťa dokonca počujem volať jej meno. Vtedy viem, že sa ti sníva o tvojom minulom živote.“

Mám pocit, že ničomu nerozumiem. „Kto si?“ spýtam sa.

Muž si prejde rukou po tvári a psychiatrove črty razom zmiznú. Zostane len škaredá červená tvár z ktorej srší čisté zlo.

Vtedy mi napadne myšlienka tak desivá, že ju neviem ani vysloviť. Zamrmlem len: „Čo… Čo odo mňa chceš?“

„Ja?“ povie muž, skloní sa ku mne a potvrdí moje obavy: „Len plač a škrípanie zubami.“


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

6. marca 2023
František Škoda