 |
„Naozaj to bolo nevyhnutné?“ spýtal som sa nadriadeného.
Pozrel sa na mňa pohľadom, ktorý hovoril, že mi to nebude už viackrát opakovať. No potom si vzdychol a povedal: „Ak ťa nepresvedčila návšteva osobne, videl si predsa aj dokumenty o tom, čo sa tam dialo. Koledovali si o to už veľmi dávno. No zrejme až teraz nastal ten správny čas. Ešte pár desiatok rokov a zachraňovať ju by už nemalo zmysel. Veď vieš, koľkokrát predtým sme to skúšali, no žiaľ neúspešne?“
V mysli som si prehral všetky veľké konflikty a vojny, dokonca aj epidémie. Ľudia sa z toho vždy ako zázrakom dostali. A vždy z toho vyšli o niečo skazenejší. Nepoučiteľní. Rútili sa do záhuby a brali so sebou aj všetko okolo. Áno, chápal som, že sme museli zakročiť, lenže po tom, ako som stretol ju… Nie, bude to tak lepšie. Navonok som nedal najavo, že ľutujem, čo sa musí stať. Ale vnútri ma to zožieralo.
„Myslím, že sa to stane každú chvíľu. Rozkazy boli vydané.“
Cítil som, že moje dve srdcia začali biť prudkejšie, až som mal pocit, že to väčšie mi ide vyskočiť von z tela.
„Je to tam,“ oznamoval nám generál.
Zdvihol som zrak na obrazovky, kde sme to všetko mohli sledovať ako z prvej rady. Napätie v miestnosti zhustlo, cítil som, že mnohí zadržiavajú dych. Apokalypsa. Milióny ľudí čaká neskutočné utrpenie. Tí šťastnejší zomrú okamžite. Za pár dní bude po tom. Ľudstvo vyhynie. Sledoval som trajektórie atómoviek. Tam, kde dopadli, nezostalo nič. Iba spúšť. Práve v týchto sekundách tam niekde dole umrela aj Elizabeth. Keď som ju stretol počas mojej misie na ich planéte, nečakal som, že vo mne zanechá tak silnú emóciu. Ľudí sme študovali stovky rokov, ich spôsob života, myslenie. Ona patrila k tým lepším. Nevinným. No vedel som, že ak chceme zachrániť Zem, musia padnúť všetci. A aby plán fungoval, museli sme ich presvedčiť, aby oni sami vydali rozkazy na atómovú vojnu. Nesmeli vedieť, že v tom má prsty niekto zvonka. Mohlo by sa to obrátiť proti nám a keby s nami chceli bojovať, pravdepodobne by vyhrali. Možno sme vyspelejší ako oni, no je nás podstatne menej. Ani náš arzenál nie je uspôsobený k veľkým bojom. Slúži skôr na obranu v prípade nečakaných stretov. Naša úloha je chrániť planéty od škodcov. Potichu sa infiltrovať, zistiť ich zvyky a vypracovať plán na ich odstránenie. Na to nám slúži naša schopnosť meniť zovňajšok. Naše tenké a priehľadné, no pevné telo sa s potrebnou vzorkou DNA dokáže premeniť na ktoréhokoľvek iného živočícha. Šťastie, že vzorky sa dajú zohnať niekedy až príliš ľahko.
V prípade Veľkého resetu Zeme sme vyskúšali mnohé spôsoby. Ľudská rasa sa však zdala nezničiteľná. Naposledy ich napadol nový vírus, ktorý vznikol ich vlastnou chybou. Lenže bol príliš slabý. Už boli aj požiadavky zhora, aby sme zasiahli a pomohli zhoršiť situáciu a šírenie nákazy. Ale vtedy prišli z Oddelenia pre vojnové stratégie na našej lodi a predložili plán na obnovu Zeme. Vedenie bolo nadšené, a dokonca aj ja som musel uznať, že by to konečne mohlo vyjsť. Nariadili okamžité spustenie, pandémia ešte ani nestihla zaniknúť.
Presne sme vedeli, ktoré štátne veľmoci sa nenávideli. Ľudia boli chamtiví. Nedržali spolu, ako napríklad my, Scraldi, druh z rodu Amoeba. Naša rasa je veľmi priateľská, no prírodu a flóru milujeme viac, ako iné živé tvory. Veď sme všetci jej súčasťou, tak prečo ju niekto stále ničí? My sa ju naopak snažíme chrániť.
Veľmi nám napomohol rozkvet v informačných technológiách na Zemi. Cez sociálne siete sa začala šíriť silná vlna nenávisti, ktorej pomohla tá správne mierená propaganda. Dvoma smermi. Neexistovalo nič medzi tým. Dobro sa pomaličky vytrácalo a nahrádzalo ho číre zlo. Vznikali menšie boje. Výtržnosti. Rabovanie. Bitky. To všetko bolo súčasťou plánu. Vedeli sme, že funguje.
Z určitého bodu, už nebolo návratu. Ľudia by sa nezastavili pred ničím, pokiaľ bolo v hre ich ego. Označovali sa za inteligentné bytosti, no v skutočnosti boli od tohto pojmu tak veľmi vzdialení. Dokonca aj to dobré, čo dokázali a v čom robili pokroky, sa v konečnom dôsledku zdalo úplne mizivé v porovnaní so zlom, ktoré boli schopní napáchať.
Stále som mal pred očami niektoré obrazy z dokumentov.
Urobili sme správnu vec.
Obrazovky stmavli, mračná prachu a trosiek zatienili naše drony. Ach, Elizabeth. Mrzí ma, že sme sa nestretli za iných okolností. Alebo na inej planéte. V mysli som jej dal posledné zbohom a šiel som si ľahnúť.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.