 |
„Apokalypsa sa nekoná. Poplach bol zrušený.“ Amplióny mestského rozhlasu, ktoré som považoval za nefunkčné, zopakovali správu ešte dva krát. Mal som pocit, ako keby mi zo srdca spadol balvan. Konečne som mohol normálne dýchať. Koniec sveta nebude! Vyliezol som spod stola, kde som sa posledných niekoľko minút krčil a klepal od strachu. Takto som sa nebál hádam nikdy. Videl som aj ďalších kolegov a kolegyne, vyliezajúcich zo svojich úkrytov. Niektorí sa smiali, iní plakali. Ďalší sa netvárili nijako.
„Budeme žiť!“ zvolal vysoký kolega, ktorému som nevedel prísť na meno. Nie že by som vedel meno vôbec nejakého spolupracovníka. Šéf nás vždy predstavil spôsobom: „Toto je váš nový kolega. Teraz sa vráťte k práci.“ Komunikácia medzi nami bola tiež obmedzená. Boli sme len obyčajní úradníci, celý deň nahadzujúci údaje do počítača. Na rozprávanie sa medzi sebou nebol čas ani priestor.
Vo dverách sa objavila šéfova hlava.
„Apokalypsa sa nekoná, tak naspäť do práce!“ zakričal a opäť zaliezol do kancelárie. Sadol som si za stôl a pustil sa do práce s elánom ako nikdy v živote. Bol som šťastný. Apokalypsa sa nekoná!
Odbila piata hodina a s ňou odzvonilo môjmu pracovnému času. Vypol som počítač a zobral si aktovku. Než som opustil úrad, nasadil som si na tvár respirátor a vyšiel na ulicu. Kráčal som po popraskanom asfaltovom chodníku a popiskoval som si veselú melódiu. Mal som dobrú náladu. Aj špinavé a smogom zamorené ulice mi nepripadali také pesimistické ako inokedy.
Takmer som zakopol o žobráka sediaceho na kraji chodníka. Aj cez špinu na tvári a rukách som si všimol jeho nezdravo zelenú pokožku. Chudák, zrejme pil kontaminovanú vodu. To sa stávalo občas aj bežným ľuďom, keď sa vo vodárni pokazil filter. Pred bezdomovcom ležala malá plastová miska, smutne zívajúca prázdnotou. Hodil som mu do nej mincu, nech si kúpi niečo malé pod zub.
„Ďakujem vám za vašu štedrosť, milý pane,“ odvetil žobrák a škaredo sa rozkašľal. Usmial som sa naňho, hoci to pod respirátorom nemohol vidieť.
V tom som si však uvedomil svoju chybu. Vo svojej dobrej nálade som zabudol na podstatnú vec. Hádzať mince bezdomovcom je veľmi zlý nápad.
Spoza rohu vybehlo ďalších päť žobrákov s deravými klobúkmi v rukách.
„Prosím, štedrý pane,“ žobronili, „prispejte aj nám trochu.“ Bolo mi jasné, že mi nedajú pokoj, kým im niečo nedám. Vo vrecku som mal už len dve mince, tak som vzal nohy na plecia a dal sa na útek. Bezdomovci sa rozbehli za mnou.
„Zľutujte sa, štedrý pane!“ doliehali ku mne ich zúfalé hlasy sprevádzané kašľom.
Našťastie bol kúsok predo mnou vchod do metra. Zbehol som po schodoch a šťastie mi znova doprialo, pretože práve dorazila vagónová súprava. Naskočil som tesne pred tým, než sa automatické dvere zavreli a nechal sklamaných žobrákov stáť na stanici. Vydýchol som úľavou a pokúsil sa nájsť miesto na sedenie. Nikde nebolo voľné. Všade sedeli ako kôpky nešťastia skleslí ľudia s respirátormi na tvárach. Prečo boli všetci takí smutní? Veď apokalypsa sa nekoná! Mávol som nad tým rukou. Veď je to nakoniec na nich a mňa do toho nič nie je. Postavil som sa teda k dverám, veď aj tak som sa mal viesť len tri zastávky.
Len čo súprava dorazila do mojej stanice, prudko zastala. Tyč, ktorej som sa držal povolila a zletel som na zem. Moji spolucestujúci to úplne odignorovali. Svine deprimované, ani mi nepomohli. Nič sa mi však nestalo, tak som vstal a vystúpil. Len čo som vyšiel na ulicu, oslovil ma zvodný hlas: „Hej fešák, nechceš si užiť?“ Kúsok odo mňa stála zvodne oblečená slečinka. Účel jej oblečenia bol skôr odhaľovať než zahaľovať. Kožu mala na mnohých miestach poodlupovanú, odhaľujúc tak kovovú konštrukciu. Mechanická prostitútka alebo ľudovo robokurva. Aj napriek chýbajúcim kúskom umelej kože vyzerala lákavo. Žeby som si zaplatil jej služby? Neodolal som a dohodol som si s ňou stretnutie dnes večer.
Kúsok od stanice metra stál starý ošarpaný obytný činžiak. Môj domov. Vošiel som do budovy, obišiel výťah s ceduľou Pokazený a vyšiel štyri poschodia po schodoch.
Zadýchaný som vošiel do svojho jednoizbového bytu a konečne som si dal dole respirátor. Zaškvŕkalo mi v bruchu, tak som sa pobral k chladničke. Bola prázdna. Nič to. Zobral som telefón a pár klikmi som si objednal pizzu s dvojitým syrom a šunkou. Bude to síce o to drahšie, ale dnes som si chcel dopriať. Apokalypsa sa predsa nekoná!
Postavil som sa pred okno a zahľadel sa na mesto. Špinavé chodníky, popraskaný asfalt na cestách, staré autá chrliace z výfukov oblaky smogu ako nahnevaní draci. Popri cestách stáli staré vyschnuté stromy a kde tam po rohoch sedeli žobráci a robokurvy. Bol to smutný pohľad. Veľmi smutný pohľad.
„Mohlo to byť aj horšie,“ nahováral som si, „mohli sme byť mŕtvi.“ Apokalypsa sa predsa nekonala. Díval som sa na depresívnu ulicu dole a po tvári mi začali tiecť slzy.
„Apokalypsa sa nekoná. Ach bože, prečo sa len nekoná?“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.