„Už to nevydržím!“ udrel päsťou do kamennej steny. „Je to už celá večnosť.“ „Hnev to ale nevyrieši,“ prehovoril som pokojne.
Usadil som sa na skalu a zadíval sa na mesto pod sebou. Onedlho padne noc a ja sa budem musieť vrátiť, ale chcem si tento výhľad vychutnať. Západy slnka nad Hawking City boli naozaj nádherné.
„Tak poďme, poďme, pomaranče do oranžovej, citróny do žltej a limetky do zelenej skrinky. Nech máte všetko poruke!“ naháňala nás šéfka aj dnes, ako každé ‚ráno‘ pred otvorením.
SC-0135KL0-TIL-DA medzi personálom familiárne nazývaná Klotilda avšak vo väčšine populácie prezývaná „vesmírna sliepka“ sa rozhliadala oknom na veliteľskom module vesmírnej lode, ktorá sa rútila prázdnotou.
Neustále ma prepadá škaredá predstava, ako stojí za mnou otec a mieri na mňa brokovnicou. Má pohľad, ktorým sa dotýka, sadá na kožu ako horúca para. Hnusný pocit.
Akoby sa zastavil čas. Hlavou mi preletela myšlienka: narodil som sa pod šťastnou hviezdou. Tak prečo sa to udialo?
“Už zase sa vracia domov opitý,” hovorili si ľudia zo susedných domov, dívajúc sa na tmavú postavu na nočnej ulici.
„Nechceš si se mnou vyměnit práci?“ lamentuji nad svým údělem, zatímco suše popraskanými, purpurově zbarvenými rty ustrkávám stydnoucí latté.
Na našej roli bolo vždy cítiť krušpány, a to napriek tomu, že široko-ďaleko žiadne nerástli. Ich vôňu si celá moja rodina spája so smrťou.
Oheň. Plamene. Bolesť. Strach zvierajúci vnútornosti. Na moment temnota a chlad. Potom biela obloha a sladký pokoj.
Teraz svoju prácu nenávidel aspoň tak veľmi, ako veľmi ju kedysi miloval. Ako veľmi je to? Veľmi! Nezmenil sa; nič v ňom sa nezmenilo, nebolo to v tom. Zmenila sa náplň jeho práce. Nevykonával ju už s chuťou, ale s odporom. Bol zhnusený.
Volám sa doktor Santiago Cortes. Ako možno viete, väčšiu časť mojej kariéry som pracoval ako hlavný neurológ Newyorskej nemocnice, ktorá práve v tomto období získavala základy svojej terajšej slávy.
Z obrazovky nad mojou tvárou zmizol ksicht šéfredaktora denníka, v ktorom pracujem. Už som sa nemusel premáhať a zúrivo som pohol prstom k držadlám antigravitačného lôžka. Ďalší pohyb som si radšej rozmyslel. Pohyb bol taký únavný, až sa mi na bruchu zavlnila slanina.
Lucinka se probudila do provoněného letního dne. Chtěla říct mamince dobré ráno a poslat jí pusinku. Obula si sandálky a ještě v pyžamku potichu vyklouzla z bytu. Vyběhla před dům do ranní rosy směrem ke staré telefonní budce na kraji parku.
Byl to propršený říjnový den. Takové Adriana úplně nenáviděla. Bylo by jí milejší, kdyby se mračna konečně rozhodla a vypustila plnou dávku své nahromaděné vlhkosti.
Čistokrvný černokňažník Červomor čaroval čoraz čudnejšie. Čistil čmud, čpavok číril čarovným čerpadlom, čiastočky černoty časil, čičral čiernozem. Čarodejnícke čistinky členil čučoriedkami, čerešňami, černičím, čakankami.
Kalendár
V parku (o)stávalo dokonca ešte pár stromov. Tak sa rozhodol na nejaký vyliezť. Určite to bude ľahšie ako naučiť sa čítať. Ale náramok, ktorý museli mať všetci pripnutý, ihneď signalizoval nebezpečenstvo a robotický hlas oznamoval: „Nemôžeš liezť na stromy, mohol by si spadnúť a zraniť sa!“
Dievčatko nepotrebovalo dôkazy. Žena pri ňom je isto víla. Podľa kamarátov ich prišla zachrániť. Dievčinka im neverila. Táto princezná vopchá slnko do malej škatuľky, no ich problémy nevyrieši.
Bol čas vstávať. Lúč ranného slnka, intenzívne svietiaci mi do tváre to dával jasne najavo. Narušil veľmi pekný sen o krásnej blondíne, ktorý by som rád dosníval, ale nebolo dopriate. Bolo treba pracovať.
„Nechceš si se mnou vyměnit práci?“ lamentuji nad svým údělem, zatímco suše popraskanými, purpurově zbarvenými rty ustrkávám stydnoucí latté.
Mladá, niečo vyše dvadsaťročná deva postávala schovaná za stĺpom chrámu bohyne Ma´at. Nenáročný biely odev jej zahaľoval telo, rozpustené čierne vlasy prikrývali plecia, pás jej ovíjal farebný opasok utkaný z plátna, nohy jej zdobili jednoduché sandále.
Zobudila som sa pod veľkým košatým stromom. Bola som nahá, ale nebola mi zima. Lístie stromu ševelilo v rannom vetre, ale žiaden vietor som necítila. Postavila som sa na nohy a obzerala sa, kde to som.
Anka Kováčová stála v kúpeľni pred zrkadlom, v ruke zvierala zubnú kefku a plakala. Jej svet sa zrútil. Martin Frťala ju nechce.
Zjavila sa predo mnou krásna žena. Vyzerala ako padlý anjel. Jej pokožka doslova žiarila zdravým odtieňom, pery boli plné a roztiahnuté do malého úškrnu. Oh, a tie oči. Ako najjasnejšie rubíny. Spočiatku som si myslel, že je to iba trik svetla alebo nejaké šošovky. V dnešnom svete bolo všetko možné a normálne. Jedno som však vedel. Boli naozaj nádherné.
„Chceš byť opäť milovaný?“ pýta sa ma neznámy ženský hlas. Mlčím.
V naší krajině se říká, že když se člověk narodí, tak bývá za okny slyšet slavíka. Toho slavíka mohou ale zaslechnout jen děti, nebo čisté duše, které se neposkvrnily tímto světem.
Gorazd bežal do kopca. Obyčajnému človeku by trvalo celé hodiny, kým by vystúpil k Prekliatej jaskyni, no on bol po dvadsiatich minútach na mieste. Gorazd totiž nebol obyčajným človekom. Bol Preklínačom.
Čas stratil všetok význam, keď Večný po prvý raz pretočil presýpacie hodiny Ciniter. A tak ten význam Teini pripísali mne, keď ma fénix – syn toho, ktorého popol napĺňal presýpacie hodiny – prehlásil za Vyvoleného.
Bylo nebylo… Za devatero vysokými, rozeklanými skalisky, která probodávala oblohu tak bolestivě, že z ní nikdy nepřestala crčet průzračná krev…
Prastaré chodby popretkávané novými priestormi a sálami plnými zelene sa hemžili mnohými jedincami. Dnes sa oslavovala sviatosť mena. To bolo každému narodenému dieťaťu pridelené v čase tridsiatich dní od narodenia.