Ohnivé pero - jeseň 2022: Znovuzrodenie

ohnive pero

Helena sa predierala tmavým lesom. Vlnené šaty ju hriali a plášť podšitý kuními kožami chránil pred chladným večerným vzduchom. Ale i tak sa triasla. Strach jej pri každom kroku ochromoval telo i myseľ. Zvuky, čo sa rozliehali navôkol, zneli hrôzostrašne. Stromy sa nebezpečne kývali, akoby neboli radi, že vstúpila do tohto temného kráľovstva zelene. Mávali konármi a lístie besne ševelilo. Asi dávali na známosť, že tu nie je vítaná.

Tisíckrát si v duchu prehrávala cestu. Tisíckrát si nacvičovala, čo povie, čo urobí. Len či to bude stačiť… Možno sa predsa len mala viac modliť. Alebo zavolať viacerých felčiarov či študovaných medikusov. Možno nemala uveriť dávnej povesti.

Niekoľkokrát sa silno nadýchla. Čerstvý vzduch vyhnal na chvíľu pochybnosti z mysle a ona sa opäť sústredila.

Vnárala sa hlbšie a hlbšie do hôr. Les hustol a tmavol. Vkročila do miest, o ktorých sa nesmelo hovoriť. Boli prekliate…

Cítila, že nie je sama. Niečo v blízkosti obchádzalo a čakalo na ďalšie kroky. Bála sa. Telo zovreté, v srdci usadená hrôza. Bože, čo ak sa stará matka mýlila? Čo ak si to všetko vymyslela, aby po večeroch ľahšie uspala deti?!

Myšlienka na milovaného muža ju popchla vpred. Kvôli nemu každým nádychom nachádzala odvahu a odhodlanie. Musí sa aspoň pokúsiť…

Keď sa už zdalo, že je dosť blízko, zakričala:

„Vaša bolesť je aj mojou bolesťou!“

Vlastné slová rozliehajúce sa do lesnej temnoty ju ochromili. Klesla na kolená a volanie zopakovala. Kričala znova a znova. Lenže sa nič nedialo. Zúfalá si pomyslela, že jej neostáva nič, len sa vrátiť domov, ale naraz všetko navôkol stíchlo. Medzi stromami sa objavil jemný svit, prenikal pomedzi vetvy a konáre, akoby osvetľoval cestu. Skade sa vzal, netušila, lebo mesiac po oblohe neplával.

Nasledovala svetlo. Ovládlo ju vzrušenie a očakávanie. Možno nádej predsa jestvuje!

Prišla k veľkému priestoru obklopenému stromami. Mohla to byť lúka alebo čistina, avšak na spálenej zemi rástlo iba pár stebielok trávy. V strede sa týčila malá mohyla obrastená kríkmi ruží a vôkol sa rozlieval trblietavý svit. Rozhliadla sa. Čo teraz? Zakričala:

„Je tu niekto?“

Žiadna odpoveď. Pane Bože, čo to len stará mať vravievala? Že ľudské zmysly nebudú stačiť?

Bezmocná chodila hore dole a ani nevedela, čo hľadá. Oči ju štípali od sĺz a napokon padla na čiernu pôdu. Kto vie, koľko prešlo času, kým opäť nabrala vedomie. Sadla si, jemný svit nad lúčinou stále žiaril. Zavrela oči a na nič nemyslela. Hlavu mala prázdnu. Nadychovala vzduch presýtený trblietavým svetlom a pomaly pocítila pokoj. Odniekiaľ zo zákutí mysle jej začali prichádzať obrazy bytostí v dlhých rúchach, ktoré ju obklopili.

Helena sa strhla. Zvláštny sen… Precitla a zarazene ostala sedieť na zemi. S búšiacim srdcom sledovala kruh okolo seba. Žiadny svit sa nad lúkou viac nevznášal. Premenil sa na ženské postavy v trblietavých šatách, zahaľujúcich jemné, takmer priesvitné telá. Ich vlasy splývali na chrbtoch. Zdobené boli kvetmi, v ktorých sa odrážal jas hviezd, čo sa naraz zjavili na nebi. Zo stredu kruhu vystúpila žena. Uprene na ňu pozerala a spýtala sa:

„Kristína?“

Helena sa horko-ťažko zmohla na strohú odpoveď:

„To bola moja prastará matka… Som Helena,“ s očami doširoka otvorenými sa pozviechala so zeme. Narýchlo vystrúhala jemnú poklonu:

„Ja, ja…,“ habkala, „prišla som po radu. Môj drahý muž zomiera. Stará mať vravela, že ak mi bude najhoršie, nájdem tu pomoc. Že Kristína, teda jej matka a moja pramať, bola jednou z vás. Vedma, ako vy… A že toto miesto skrýva dávnu silu…“

„Vedmy ?“ žena sa zamyslela. „Áno, tak nás nazývali,“ hlesla ticho. „Teraz sme víly. A vieš prečo?“ spýtala sa prísne.

„Stará mať rozprávala o ženách, ktoré uchovávali prastarú múdrosť. Spájali sa so živlami, priatelili s divými zverami a vedeli liečiť. Tu sa stretávali a raz…,“ odkašľala si, „raz udrel do čistiny blesk a oni zomreli. Odvtedy je celý les prekliaty. Vždy, keď mi túto povesť rozprávala, plakala.“

Víla chvíľu mlčala. Ponorila sa do dávnych spomienok a potom odvetila:

„Boli sme také… živé, slobodné. Matky, manželky i mladé devy. Milovali sme naše bytie a spoločne ho v láske a radosti oslavovali. Uctievali sme krásu navôkol. Všetky bytosti… Schádzali sme sa počas každého splnu. V tú noc bol mesiac krvavý a zvestoval smrť. Len sme nevedeli, že našu. Kristína vtedy neprišla. Bola samodruhá a v očakávaní. Spievali a tancovali sme, tak ako nás Boh stvoril, keď sa prihnali so všetkých strán. Vojaci s kopijami a muži v čiernych sutanách. Kričali, že sme čarodejnice a bosorky. Do jednej nás surovo pobili, poprepichovali, a naše mŕtve telá podpálili.“

Helena si v hrôze zakryla tvár a neschopná slova sa sklátila na kolená. Víla pokračovala:

„Keď sa sem Kristína ďalší mesiac vrátila aj s dieťaťom, našla len popol a pár kostí. Vlastnými rukami vykopala hrob, pozbierala, to čo po nás ostalo, nech naše duše neblúdia po svete. My sme však ostali strážiť les, ktorý sme tak milovali…“

Helena sa rozplakala. Nahlas a dlho, vzlyky jej dvíhali hruď a príval sĺz sa nedal zastaviť. Keď už všetok bôľ vyplakala, zdvihla hlavu:

„Vaša bolesť jej aj mojou bolesťou…“

Víla sa nepatrne usmiala, kývla hlavou a opýtala sa:

„Čo si čakala, keď si sem šla?“ „Ja neviem… možno nejakú zázračnú silu, alebo bylinu, či živú vodu, čo uzdraví môjho muža. Stará mať len hovorila, že sa nemám báť. Vraj nájdem čo hľadám, ak prekonám svoj strach. Pomôžete mi? Poradíte? Čo môjho muža uzdraví? Každým dňom je slabší a slabší a vykašliava čoraz viac krvi. Stráca sa mi pred očami…“

„V žilách ti prúdi Kristínina krv. Tú moc musíš prebudiť v sebe,“ povedala víla.

„Ale ako, ako?!“ kričala zúfalo.

Víly-vedmy sa okolo nej tuhšie zomkli. Začali pohmkávať, pomaly sa knísať v rytme jemnej melódie, ktorá sa zmenila na krásnu pieseň. Pustili sa tancovať, zvŕtali sa, krepčili a dupkali a popri tom nádherne spievali. Keď bol tanec v plnom prúde, vždy sa jedna odpojila, pristúpila k Helene a zľahka sa svojimi priesvitnými rukami dotkla Heleninej hlavy. Na čelo jej vtisla letmý bozk a povedala: „Moja sila je aj tvojou silou…“

Keď sa všetky vystriedali, Helena sa podvedome pridala k nim. Vrtela sa v spoločnom tanci, rytmus udávalo jej vlastné telo a slová piesne sa samé drali z hrdla. Alebo až z duše.

Koľko tanec a spev trvali, netušila. Hneď ako skončili, sa cítila inak. Silná, napojená na nejakú inú časť sveta. Na les vôkol. Na rastliny, zvery, vzduch, vodu i zem. Naraz vedela, ktoré byliny má nazbierať pre svojho muža, kde nájde prameň s liečivou živou vodou. Akoby precitla. Ožila. Nová nádej ju prenikla od korienkov vlasov až po špičky prstov. Smiala sa. Divoko a bláznivo.

Prišiel čas sa rozlúčiť. Helena vstúpila do stredu kruhu, obe dlane priložené na srdci. Každej jednej víle venovala úsmev a uklonila sa. Už nepotrebovala žiadne rady. Tu sa s nimi stretne, kedykoľvek bude chcieť alebo potrebovať.

Zľahka bežala lesom za svojim mužom. Cestou na ňu volali bylinky a prihovárali sa jej. Les už výhražne neševelil. Vítal Helenu späť.


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

28. novembra 2022
Evaluna