Ohnivé pero - jeseň 2022: Labutia pieseň

ohnive pero

Kráčala po slnkom vysušenej hline. Všade navôkol sa rozprestierali nekonečné polia kvitnúcich fialiek. Čím ďalej postupovala, tým hustejšie a vyššie sa vlnili v slabom vánku, intenzívne voňajúcom opojnou esenciou. Sladká aróma štekliaca v nose sa drzo dostávala na unavené viečka a spolu so žiarou páliaceho slnka ju núkala k spánku. Počas cesty niekoľkokrát spadla a zostala ležať na tvrdej zemi.

Pomaly sa zodvihla na bosé a doráňané nohy, kráčala niekoľko metrov a od vyčerpania sa zase zrútila na kolená. Teplý pot z dlhých vlasov kvapkal na zem, až sa z nej parilo. Horúčava sa priezračne čerila nad horizontom pokrytým fialovými machuľami okvetných lupienkov. Odznova sa odhodlala vstať, no zrazu v diaľke zbadala akýsi dom. Pomyslela si, aké je to zvláštne, veď predtým tam okrem rastlín nič nebolo. Z posledných síl sa vydala k lákavo bielym a vysokánskym stenám, odrážajúcim úmornú páľavu. A aký vrhal tieň!

Fasáda sa ligotala drobnými zirkónmi. Na mramorovej streche popretkávanej ružovými žilkami, siahajúcej povyše nebeskej klenby, sedel pár bielych labutí. Tie ju zbadali, ale neuleteli, iba jedna z nich si presadla na parapetnú dosku. Okná s vyrezávanými rámami však boli privysoko, než by sa dalo pozrieť dovnútra. Pozdĺž stien sa tiahli zlaté ornamenty hlboko vsadené do omietky a po bokoch sa z kamenných úst chličov rinula voda, akoby práve zúrila tá najbesnejšia búrka, hoci blankytné nebo pôsobilo jasne bez jediného obláčika. Nechápala prečo sa dejú také veci.

Opatrne sa končekom prsta dotkla tečúcej vlažnej vody, opláchla si obe dlane špinavé od hliny a nakoniec sa pod rínu postavila celá, oblečená. Priesvitné pramienky lačne blúdili po rozpálenom tele, blahodarne odplavovali všetku špinu, pot, krv a bolesť. Nabrala si do rúk, hojne sa napila, v cícerkoch ju nechala osviežujúco stekať po horiacej tvári, až sa poniže nôh začala vytvárať mláka. Tá prilákala labute, zleteli k nej a tiež si ovlažili perie aj krídla, z ktorých si postriasali snehové vločky. Neskôr opäť vyleteli na hrebeň strechy. Nachádzala sa na nevšedne tajomnom mieste: zasnežené labute tu sedeli na streche – v tej ozrutnej výške muselo byť o tridsať stupňov menej a navyše, mokré vlasy so šatami lepiacimi na telo sa prirýchlo usušili. A divoko tečúci prúd hlboké rany, čo posievali opuchnuté nohy úplne zacelil. Z dievčenskej obličaji ešte kvapkalo, ale kaluž, čo zostala na zemi sa postupne zmenšovala. Obrátila pohľad dohora k chrličom, z ktorých sa prestal valiť zázračný prameň.

Užívala si tieň, ktorého sa nemohla po ceste dočkať. Odtiaľto sa lány kvetín zvažovali mierne do kopca, no vôňa ju už nelákala k spánku. Ba priam naopak, čím viac sa nadýchala, väčšmi pociťovala silu, ktorú každým predchádzajúcim krokom strácala. Celú stavbu obišla dookola, pokiaľ sa nezastavila oproti bielym vchodovým dverám. Nachádzalo sa na nich mohutné mosadzné klopadlo s reliéfom dvoch rozopätých krídel. Zamyslene po ňom jemne prešla prstami. Zdvihol sa prudší vánok, až sa samé otvorili.

Bosými nohami opatrne stúpila na lesklú podlahu z ktorej sálal chlad. Vošla do veľkej miestnosti, podobajúcej sa koncertnej sieni, ktorú osvecovalo slnko cez vysoké okná. Zlatou žiarou sa skvela obložená honosným nábytkom, na stenách viseli v starožitných rámoch obrazy rozkvitnutých fialiek, do očí taktiež udrel kút v ktorom bol úľ. Vylietavali z neho včely a zbierali nektár z namaľovaných kvetov. Vyjavene precapkala až doprostred sály, urobila ešte jeden krok a vtedy sa ozval tlmený hlas:

„Ďalej ísť nesmieš! Medzi nami je veľká priepasť. Musíš zostať tam, kde si.“

Z priestoru susediaceho so zlatou sálou vyšiel mladík odetý v bielom. V momente ho spoznala a náramne zbledla. Zimomriavky jej pokryli opálenú pokožku, tak si aspoň rukami obopla driek, aby sa zahriala. Pozeral na ňu cez rozmazaný závoj sĺz: krásna, mladá, modrooká s dlhými vlasmi po pás, s ktorými sa vždy pohrával vietor. A on jej ich vtedy s objatím odhŕňal z tváre…

Zlatá sála sa ponorila do šera. Obaja plakali, ruky túžiace po dotyku viseli bezvládne vo vzduchu, oddelené hlbočinou a neustávajúce prívaly sĺz sa zlievali dohromady na podlahe, až vytvorili jazero. Večerné nebo spadlo úplne na spodok a na temnom podvodnom dne sa zaleskli súhvezdia. Včely prestali zbierať nektár, do okien už nesvietilo prudké slnko, hoci prešlo niekoľko minút. Bezmocne stáli oproti sebe, vyplakanými očami do seba vpíjali obraz toho druhého. Hladina vlastného smútku oboch hojdala na povrchu slaného jazera.

„Nie! Existuje jeden spôsob!“ slabým hlasom prerušila vzájomné mlčanie. Prešla po vode smerom k oknu. Vysoká hladina dievčaťu dovolila pozrieť sa von na lány fialiek vo večernej podobe. Vyzerali rovnako ako tie na obrazoch v sieni. Sťažka sa nadýchla, pevne zovrela päsť a razom rozbila okennú tabuľu.

„Prosím, nerob to!“ volal s hlavou v dlaniach.

Úlomok si poťažkávala a s rozochveným srdcom hľadela raz naň a raz na mladíka. Roztrasenými prstami ho zovrela silnejšie, privrela oči a pritlačila si ho na krk. Stačil drobný zárez a telo plné energie pomaličky opúšťali sily. V tej chvíli ako sa voda začala sfarbovať dočervena, hladina razom poklesla a prepadlisko sa vtiahlo hlboko v ničotu. Odteraz už medzi nimi neexistovala žiadna bariéra. Rýchlo sa rozbehol k nej, stále stojacej na nohách a napokon ju tuho, ako za dávnych čias, objal. Ľadovými bozkami zasypával tvár, v ktorej prúdili posledné zvyšky krvi, kým ona v jeho náručí spievala melódiu nového života:

Vzíde čo si zasial na vodu?
Bolí to tak blízko ako pauza medzi bielym perím
a vločkami v priepasti
utkanej z mihalníc.

Smäd mojich vlasov prezradila zasnežená labuť.
Prekročila prahy starých fialiek, hluchonemý úľ sídliska
aj podpalubie jazera
vystlané hviezdnym parkom.

Kvapkalo mi z tváre jedným prstom.

Práve uletené nerozoznáš.
Akoby to bol život bez lásky
stvorený len
pre smrť…


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

31. októbra 2022
Lenka Kóňová