Po slabom šťuknutí televízia zhasla. Neuprataná izba potemnela.
Trocha
svetla, vychádzajúceho z otvorených dverí do chodby, dopadala na
zamastené
zvyšky objednanej večere pred obéznym mužom na gauči.
V mene autorov ďakujem všetkým čitateľom za ich priazeň a
konštruktívne
komentáre k súťažným textom. A kto je víťazom tohto kola?
Tohoročné jarné kolo súťaže Ohnivé pero Q1 2017, ktoré je už
jubilejné 20. v poradí, s predstavovaním súťažných poviedok
skončilo.
A teraz zostáva posledná radostná povinnosť – rozhodnúť
o víťazovi.
Moja milovaná Emma, píše sa rok 2015 a Ty máš práve 6 mesiacov.
Oči
máš svetlé a vlásky sa mi zdá, že budeš mať kučeravé, tak ako
otec.
Keďže zrejme čítaš tento list, znamená to, že je 1.7., máš
krásnych
15 rokov a ja som mŕtva.
Do uší sa mi zahryzol ženský vreskot, ktorý mi evokoval spôsob
komunikácie mojej bývalej so mnou, keď som sa vrátil domov z jedného
piva
o štvrtej nad ránom. Rinčanie skla a chaotický dupot mi zas pripomenul
jej
výpady v kuchyni.
Po ohromnej katastrofe, ktorej detailami vás nejdem zaťažovať, ostalo
na
Zemi veľmi málo ľudí. Nejaká geomagnetická hovadina, aspoň tak to
hlásali všadeprítomné pútače, billboardy a správy. V každom
prípade,
preživších v našej oblasti bolo možné porátať na prstoch ruky.
Kotolňa, v ktorej Oliver stál, bola neprirodzene čistá. Holá podlaha
bola
pozametaná, drevo úhľadne naukladané pozdĺž jednej steny. Žiadne
pavučiny pod sivým stropom, ani neporiadok na zemi.
Od pristátia vesmírnej lode uplynulo dvadsať minút, od môjho
prezradenia
desať a šesť od jeho útoku. Čelo má teraz rozťaté, pery tiež.
Zamračilo sa. Do čarodejníka udrel blesk. Čierny plášť mu vzbĺkol
jasným ohňom. Starý Mág stál pevne. Jeho uhrančivý pohľad uväznil
oči
Prsnatej Čarodejníčky. Zaznel hromový hlas: „Ja som Starý Mág.“
Premýšľal som. Nie že by som sa nudil, ale keď máte na hlave
čierne
vrece, ruky máte zviazané a ležíte medzi prednými a zadnými sedadlami
vozidla, do ktorého vás pred chvíľou vrhli štyria statný muži, tak
vám
ani nič iné veľmi neostáva. Najmä ak dostanete do krku dávku
z paralyzačného prsteňa…
Anton sa prežehnal a zhlboka si vzdychol. Z obývačky doliehal zvuk
televízora, v správach rozoberali chemický útok v Sýrii. Telka šla
príliš hlasno, ale Antonova manželka jedno ucho už takmer nepočula.
Bolo
lepšie strpieť hluk ako hádať sa, kto zapotrošil baterky do
načúvacieho
strojčeka.
Krátky čas sa motáme po galaxii od zákazky k zákazke. No už sme si
stihli
vybudovať nejaké to renomé. Dobré meno nás, Vesmírnych
záhradníkov –
spoločnosti bez záruky. Naša cesta k nesmrteľnosti a sláve v našom
fachu
odštartovala nenápadne. I keď náš prvý výtvor nenápadný
rozhodne nebol.
ošarpaná felícia sa ako zbitý slimák brodila cestou pokrytou vrstvou
šedivého snehu. stierače čoraz lenivejšie rozmazávali belavú špinu
padajúcu z oblohy a vnucovali šoférovi predstavu, že v nočnej
chumelici
niečo vidí.
Volám sa Luna. Prirovnávajú ma k mesiacu teda presnejšie k svetlu,
ktoré
je na nočnej oblohe pánom. Skoro všetci ľudia, ktorých poznám to
robia.
Velebia ma a slávia moje narodenie. Vraj som zrodená z čistej lásky a
budem
našej dedine slúžiť ako totem šťastia. Trápne! Nemyslíte? Hlavne
preto,
lebo vo svojej podstate som rodené zlo alebo aj inak povedané záruka
nešťastia. Chodím od domu k domu, podávam ruky tým smrad
Neznámy mládenec kráča tichým lesom. Ani vtáčika letáčika nikde
nechyrovať. Počuje len svoje vlastné kroky. Tento les je strašidelný
už
sám o sebe. Celý temný, bez života. Kôry stromov už dávno sčerneli
od
toho zla všade navôkol. Mladík je sám ako prst. Nemá zo sebou žiadnu
spoločnosť ani len psa. Mladík nebol bohato oblečený.
V labáku bolo chladno a slabé svetlo. Nikko viac nepotreboval. Ani
stupňov,
ani luxov. Nevyzeral ako doktor. Skôr rubač. Dojem budil iba biely, nie
príliš čistý plášť. „Chlapče, toto si zapamätaj. Na svete sú len
dve
veci, ktoré nechápem a nenávidím.“
Kalendár
Mala ďalší záchvat. Narýchlo vyrobené putá z prikrývok sa
nebezpečne
napli. Skrúcalo jej celým telom a pritom vykrikovala čosi v neznámej
reči.
Oči jej svietili, áno, svietili jasným modrým svitom, ako behala
pohľadom
raz na mňa a raz na môjho spoločníka.
V jednom opustenom lese sa našiel dom. Bol veľký a nad stromami sa
týčil
ako hrad, ľahko odolal krutému počasiu ktoré aj najsilnejšie stromy
takmer
zlomilo. V tom dome sa v detskej izbe malý Daniel skrýval pod perinou od
hlavy až po päty…
Bob Weston vyskočil z vozíka až mu zaprašťali stáročné kosti:
„Sú
tu… vššade ssú…“ šušlal skrz zuby, ktoré mal ako noty na bubon.
„Kto? Zmrdi?“ špekuloval z mrákot sa preberajúci Albert.
Nikola Fischer bol od krku nadol ochrnutý. Za svoj stav vďačil dvom
hajzlom,
ktorým skrížil cestu pred troma rokmi. Kvôli zlatým hodinkám Tag Heuer
ho
dobili takmer na smrť. Po niekoľkých dňoch sa prebral na
nemocničnom lôžku.
Na vrchole Temnej veže, v srdci Temného kráľovstva, napol Garat
svoje
mohutné svalstvo a rozohnal sa mečom. Preseknuté telo posledného ghúla
zarotovalo vo vzduchu a s vlhkým plesknutím pristálo na nedávno
skolenom
druhovi.
Jmenuji se Edward Barnes. Nalodil jsem se na Odysseu před třemi týdny
jako
cestující za obchodem. Okolnosti mě přiměly psát vlastní neformální
deník paralelně s tím kapitánovým. Dnes – osmnáctého července
totiž
posádka zachránila z vln mladou ženu…
Vytrvalé volanie o pomoc mi znelo v ušiach ako výstražné sirény.
Každým krokom sa zdalo byť naliehavejšie. Snažil som sa bežať
rýchlejšie, no miestami deravé strechy mi ani trochu nepomáhali.
Nikolas bol zvyknutý, že si u neho ľudia nebudú kupovať zeleninu,
či
šaty. Pracoval v železiarstve a jeho náplňou práce bolo poskytovačť
domácim kutilom veci na opravu, či majstrovanie.
Energetická loď sa vynorila zo pseudopriestoru, a odpor hmoty ju raz
dva
spomalil. Jej posádke sa naskytol pohľad na maličkú modrú planétu so
šedým príveskom so smutnou tvárou. „Sme na mieste,“ povedal Prvý
Pionier hlasom rutinným.
Monika se přikrčená plížila za zaparkovanými auty, vyděšená
k smrti.
Z přilehlých ulic i ze vzdáleného náměstí až sem doléhal křik
lidských obětí, promíchaný s odporným skučivým řevem a do toho
občas
nějaký ten výstřel.
Letná morská bríza, blankytná obloha, vlhký piesok toto sú atribúty
pre
ideálny život v opustenej chatke pri drahých susedoch zvaných nikto. Aj
náš hlavný hrdina takto prežíval s priam hurónskym menom Hercule de
Braganza.
Marie seděla u okna svého pokoje a dumala nad svou existencí. Ve
svém
mladém, ale již dospělém věku dvaceti pěti let ještě nikdy nezažila
opravdovou lásku.
Biela, zamrznutá tráva jej pod bosými nohami praskala, keď kráčala
smerom
k osvetlenej ulici. Chodidlá mala mokré a špinavé, musela robiť malé
kroky, aby sa na miernom svahu nekĺzala.
Redakcia denníka Fandom SK vyhlasuje 1. kolo súťaže mikropoviedok
Ohnivé
pero Q1 2017. Poviedky je možné zasielať priebežne. Prvá poviedka
tohto
kola bude zverejnená 6. februára 2017 a ďalšie v takom poradí,
v akom
budú prichádzať. Predpokladaný termín uzávierky je koncom mája.