 |
Neznámy mládenec kráča tichým lesom. Ani vtáčika letáčika nikde nechyrovať. Počuje len svoje vlastné kroky. Tento les je strašidelný už sám o sebe. Celý temný, bez života. Kôry stromov už dávno sčerneli od toho zla všade navôkol. Mladík je sám ako prst. Nemá zo sebou žiadnu spoločnosť ani len psa. Mladík nebol bohato oblečený. Mal na sebe obyčajné nohavice, tenisky a čiernu bundu na zips. Pod bundou Musel mať trigovicu pretože hlavu mu zakrývala zelená kapucňa. Týmto spôsobom sa chránil pred chladom. Mal štíhlu postavu i keď na pohľad mal možno až moc vypracovaný chrbát. Zvláštne prečo si nevypracoval aj ďalšie časti tela no ktovie. Nebol ani nijak ozbrojený čo bolo hlúpe keďže viem čo sa o tomto temnom lese povráva. Ale on zrejme vedel čo robí. Na jeho tvári sa nedal nájsť strach. Hrdo a sebaisto jeho kroky viedli vpred. Mládenec stúpal po kopci nahor. Akoby už tadeto niekedy prechádzal. Vtom sa pred ním objavila vysoká skala v ktorej boli zapichnuté horolezecké kosáky. Vôbec ho to neprekvapilo, len sa jemne pousmial.
,,Dnes sa mi to už podarí,“ vyriekol nahlas.
Uchopil rukoväte a vytrhol zbrane zo skaly. Udrel špicom vyššie do skaly a potom hneď nasledoval druhý úder a hrot zaboril ešte vyššie. Takto zatínal čepele do vysokých skál a liezol čoraz vyššie a vyššie. Začal naňho fúkať chladný vietor ale on si to nevšímal. Aj sa mu občas šmýkali nohy. Nič z toho mu však nezabránilo v jeho postupe. Bol odhodlaný dostať sa až na vrchol. S vypätím síl šplhal stále ďalej, zápästia ho už pálili od preťaženia. No nepoľavil až kým sa nedostal do svojho vytýčeného cieľa. Celý spotený vystúpil na vysokú skalu a utrel si pot z čela. Dych sa mu upokojoval. Stál na krajíčku a jeho oči sa upierali na tú skazu kam až oko dovidí.
„Áno, dokázal som to. Teraz mi už nik nebude vravieť že na to nemám,“ potešil sa.
Vystrel ruky pred seba a kosáky ktoré držal stále v rukách upustil zo zovretia. Tie veľkou rýchlosťou padali dole na miesto kde mladík započal svoj výstup. Mladík čakal kým sa mu upokojí dych. Potom sa nadýchol chladného vzduchu, prstami zovrel zips svojej bundy ktorú mal až pri brade a ťahal ním nadol. Rozopol ho až po koniec. Vyzliekol si bundu z tela a uviazal si ju okolo pásu. Teraz sa presne ukázalo prečo jeho chrbát pôsobil tak vycvičene a mohutne. Ono to totiž vôbec nebol jeho chrbát čo tvorilo ten dojem. Ale jeho anjelské krídla ktoré mu rástli na chrbte. Boli priviazané k jeho telu remeňmi a lanivom. Mladík teraz odopol pracky opaskov. Bolo mu jedno kam padnú. Lán sa ale nedotkol. Miesto toho napol chrbtové svaly ako len vedel. Laná sa s tlmeným prasknutím roztrhli a mladík v tej chvíli rozprestrel smaragdové krídla v celej svojej kráse. Mladík stále s kapucňou na tvári párkrát nimi zamával aby zistil či sú zdravé. Potom ich skrčil k chrbtu, urobil desať krokov dozadu a tam sa zastavil.
„Je čas si zalietať,“ riekol.
Rozbehol sa a bežal priamo k hranici útesu. Keď došliapol na posledný kúsok pevniny skočil dopredu aby jeho pád mieril ešte ďalej. Natočil telo smerom nadol a teraz sa už rútil strmhlav z útesu akoby skákal do vody. Užíval si ako mu vietor prechádza okolo celého tela, vyvíja naňho tlak a šteklí ho. Odrazu roztvoril krídla do celej dĺžky a vzniesol sa na šerú oblohu. Otvoril ústa do úsmevu a vykríkol: „Juchuuu!! Toto je najlepší pocit na svete.“
Letel tesne nad korunami zúbožených stromov až by sa ich mohol dlaňou dotknúť. Vtedy uvidel ako sa o pár metrov ďalej tvorí hustá sivá hmla medzi stromami. Trochu tušil čo by to mohlo byť ale rozhodol sa držať sa od toho radšej ďalej. Aspoň nateraz. Vzlietol do výšin sivastej oblohy. Jeho krídla ho vzniesli tak vysoko že narážal do oblakov a prelietal cez ne hladko ako nôž cez maslo.
O pár hodín sa dostal nad jednu dedinu pod horou. Ľudia si tuto okrídlenú bytosť samozrejme všimli. Nevedeli si oči vyočiť. Pozorovali ho, volali naňho a tiež mumlali medzi sebou: „Pozrite on má krídla! Kto to je? Kam to letí? Pod sem k nám anjelik z neba!“
Tak volali ženy, deti aj ostatní. Videli síce zeleného anjela s kapucňou ale nedokázali odhaliť jeho totožnosť. Trochu im zamával a oni sa radovali ešte viac. Potom však pokračoval ďalej vo svojom smere letu. Vletel do hory medzi hlboké stromy a tam pristál. Skrčil smaragdové krídla k sebe. Vedel približne kde je. Šiel po lesnej ceste. O niekoľko metrov sa mu už pred očami objavil jeho terajší domov. Malá drevenica izolovaná od ostatných. Na jej stranách boli namaľované tradičné ľudové vzory slovanského národa. Na pôde sa povaľovalo pár kúskov pokácaného dreva a trávičku zdobili margaretky. Na dverách nápis MAREK. Dotkol sa kľučky, otvoril dvere a vstúpil dnu. Zabuchol dvere, zabočil do spálne a ľahol do postele.
„Tak úloha splnená môj pane. Snáď som hoden vašej pochvaly.“
O malú chvíľu podľahol únave a zaspal.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.