 |
Energetická loď sa vynorila zo pseudopriestoru, a odpor hmoty ju raz dva spomalil. Jej posádke sa naskytol pohľad na maličkú modrú planétu so šedým príveskom so smutnou tvárou.
„Sme na mieste,“ povedal Prvý Pionier hlasom rutinným.
Druhý Pionier pozrel na planétku cez okienko s profesionálnym záujmom. „Ten priezor by už bolo dobré umyť,“ vrátil kolegovi pozornosť. Začal listovať v hrubom katalógu nad holografickým podstavcom. „Toto má byť planéta typu M, oblasť 432198?“
„Tak som to zadal lodnému stroju,“ odpovedal Prvý Pionier, rozvážne a s istotou.
Kabínou preletel buchotavý zvuk, Druhý Pionier vypol katalóg prudkým kývnutím čohosi, čo by v biosystéme planétky so smutným príveskom mohlo mať len čosi, čo skrížili z chobotnice a betelkvézskeho čumača.
„Tak sme tu správne. Pozrime sa bližšie. Zapínam všetky meracie prístroje.“
Obaja Pionieri, ako to pramenilo z povahy ich rasy, sa vyžívali v zbytočnom manuálnom obstarávaní kadečoho, čo mohlo pokojne ísť aj automaticky.
Palubová doska sa ticho rozvrčala, pod ochranným krytom čosi ožilo. Z lode následne vyprsklo niekoľko široko kvantových lúčov neviditeľného žiarenia, fázovo každú attosekundu. Stačil by malý posun hodnôt emitovaných prieskumných lúčov, v lepšom prípade by sa všetko organické na povrchu aj pod ním rozpadlo. Všetky živočíchy, orgány, tkanivá aj zlúčeniny v telách by už patrili len dvom energiám – gravitácii a času (Áno, rasa oboch pionierov vníma čas ako formu energie. Podobne ako niektorí čitatelia Zem&Vek pranu ako potravu).
Nad hlavami Pionierov viseli štíhle platne, na ktorých sa rozžiarilo početne veľa riadkov. Dali sa do pohybu.
„Tak čo tu máme,“ začal Prvý Pionier. „Kyslík, vodík, aha, dokonca množstvo dusíka a uhlíka… to bola atmosféra a biosféra… počkajme, počkajme…“ so záujmom sledoval pohyb riadkov, bez mihnutia očí si nahmatal nádobku s nápojom, ktorý do seba začal vstrekovať v malých dúškoch.
„Je tu nejako veľa známok aktívneho pohybu.“
„Živočíšneho?“ prekvapilo Prvého Pioniera.
„Ó, to ti ešte neviem povedať. Možno niečo pôvodne terestriálne. Veď sa pozri sám.“
Obaja Pionieri sledovali so záujmom, k akým výsledkom prichádza lodný počítač.
„Mimochodom, lodný počítač by sme už mohli pozvať niekam na drink, nemyslíš?“ vytrhol sa Prvý z bádania. Kolega sa naň pozrel neduživo.
„Vidíš môj výraz? Spýtal sa Prvého, gebuľu mal škaredšiu, ako pokrížené potkany s kraboľuďmi, presne tými, ktorí si na tejto planétke so smutným príveskom hovoria spisovatelia.
„Ale no tak,“ reagoval Prvý Pionier.
„Je to lodný počítač, nie je ti hlúpe chodiť do spoločnosti s polointeligentnou somarinou? Navyše, je to tvoj podriadený a,“ gebuľou mu prebehlo čosi, čo malo byť úškrnom, „lodný počítač. Lodný počítač! Chápeš?“ Druhý hodil nádobku s kvapalinou do rohového koša na prebytočný odpad.
„Ale no tak!“ zavrčal Prvý. „Počuje ťa!“
„Nech. Nech vie, že je dilino a kripeľ.“
Osvetlenie v kabíne razom zablikalo. Stiahlo to pozornosť aj pohľady oboch pilotov k stropovému svetlu. Vzápätí sa Prvý pozrel na kolegu s výrazom, ktorý druhý dešifroval ako vetu: Ja som ti to hovoril. Počuje nás a práve si ho naštval!
„Aha, dokončil prieskum,“ zachrapčal Druhý Pionier bez záujmu o city lodného počítača.
Obaja civeli na obrazovky a hlasne si predčítavali, čo lodný stroj zistil.
„Je to nejaké divné. Žeby to bol skutočne život?“ začudoval sa Prvý Pionier.
„To by ale znamenalo, že všetko, čo tam dole je, je vyrábané z biologických materiálov.“
„Všimni si tú analýzu, že napriek diferencii foriem obyvateľstva planéty je takmer všetko na báze uhlíka, dusíka a kyslíka. Mnoho uhličitanov v atmosfére.“
„Pozri sa na toto,“ skočil mu do reči Prvý. „Mnohé formy života majú obehovú sústavu, podobne ako my. Aj nervové zakončenia im ústia do akýchsi počítačov.“
„No ale, zdá sa, primitívnych a dokonca z mäsa. To je čo za technológiu?“ zahvízdal Druhý.
„Už som počul o takýchto formách života. Ktorýsi mudrlant mi to na základni vysvetľoval. Takéto živočíšne formy sú dosť iracionálne skoro vo všetkom, čo robia, aj keď majú centrálnu operačnú jednotku. Napriek tomu dokážu občas pokročiť vo vývoji. Okrem toho sú ich rozmnožovacie procesy riadené podvedomými algoritmami. Vedci to nazývajú ako biologická pudovosť bez schopnosti proprietárnej rekonfigurácie.“
„To si nevedia riadiť procesy?“
„Nie. Zaisťuje to samo optimalizačný proces kódov pre evolúciu. Plus, kopírovací proces je takmer neriadený, a netušia, aké parametre bude mať výsledný objekt, ktorý zasa začne posun evolučného genokódu.“
„Ako tak dokážu udržať vôbec nejakú spoločnosť?“
„Dosť divoké, však. Toto nie sú ani divosi, tí aspoň chápu prispôsobovanie parametrov množenia.“ Druhý sa zaškľabil a buchol po doske: „Sprostejšie ako tento ozembuch, lodný počítač!“
„Ale no!“ zahriakol ho druhý Pionier.
„Úbohé. Skúšajú, dokedy im to bude fungovať?“ pokračoval Druhý akoby nič.
„Myslíš, že im to funguje? Mne sa teda nechce letieť a bádať ďalej, čo tam vlastne robia.“
„Ani mne, vyzerá to tam dole dosť špinavo. A nestabilne!“
„To hej,“ pritakal Prvý Pionier. „No aj tak ju musíme zaznačiť do cestovnej mapy.“
„Mali by sme. No predstav si, ako to asi vezmú, keď tam priletíme pozdraviť ich. Čaute, nie ste tu sami a za chvíľu čakajte roj vedátorov, ktorí vás prídu skúmať!“
„No to hej, takéto formy života lákajú hlavne exotických vedcov.“
„Myslíš? Vieš, čo nám hovorili na školení, čo máme robiť v takýchto situáciách? Väčšinu potrebných dát o tomto type už pozbierali. Prídu, špecifikujú a pôjdu ďalej. O nič viac výnimočný svet než tie, čo majú za rohom. Ak sa nejaký maniak začne oháňať, že ide o vzácny živočíšny druh, tú drvičku medzihviezdneho odpadu tu nepostavia ani za holocén.“
„A my nedostane príplatky,“ doplnil ho Prvý s neskrývaným výrazom obáv. „Takú zákazku nedostávame často a dodávatelia čiernych dier majú dosť bohatstva na rozdávanie.“
Vymenili si pohľady.
„Nič sme nevideli. Ideme na obed?“ nadhodil cez reproduktor lodný počítač.
Druhý zodvihol obočie aj ramená. Prvý vystrčil jazyk, ako to zvykne robiť jeho rasa pri pocite spolupáchateľského skutku.
„No ak myslíš,“ stiahol jazyk a odhliadol späť k priezoru, za ktorým už nemal dôvod byť smutný len prívesok, ale aj celá planétka. V neukojiteľnej vášni stláčať spínače nakázal lodnému počítaču iniciovať vstup do nepriestoru. „Začínam byť hladný,“ dodal.
Druhý sa zahľadel cez okienko: „Ale planétu majú peknú, to sa im musí uznať. Postavenú ju majú šikovne. Škoda len, že si ju tak aj ničia, hoci je to už teraz jedno.“
„No, tak asi sa im už nepáči, alebo čo. Niekde za rohom ich čaká náhradnú,“ odvetil Prvý Pionier, ktorého už viac zaujímalo utíšenie vlastného hladu.
„Možno dostanú novú od firmy, keď im sem prídu postaviť drvičku medzihviezdneho odpadu.“
Prvý, hladkajúc si brucho, naň pozrel tým spôsobom, ktorý jeho rasa robila, ak chcela neverbálne vyjadriť myšlienku: Nebuď naivný! „Veď v tomto sektore sa žiadna obývaná planéte nenachádza,“ dodal.
Lodný počítač v tichosti odpočítal spustenie štartovacieho programu a energetická loď prehupla z hmotného vesmíru.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.