Po predstavovaní súťažných poviedok jarného kola teraz na nás
všetkých
zostáva posledná radostná povinnosť – rozhodnúť o víťazovi.
Politik sa poklonil mramorovej modle. Zobrazovala jeho predchodcu.
Rovnakého
tyrana, akým je on sám, ale dnes už považovaného za dobrodinca. Politik
sa
otočil k zhromaždeným, chvíľu si ich skúmavo prezeral, až sa
utíšili.
Žiarivý závoj utkaný zo svetla miliónov tisíciek malých bielych
bodiek
z nekonečných diaľav sa nemo ukladal do perinky trblietavého prachu na
palube vesmírneho korábu predierajúceho sa tmavou hmotou ponad žiarivú
sféru Zeme…
„Ostatky vyplavila řeka nedaleko Green Corneru. Jako u ostatních
objetí
nesou známky týrání a dlouhodobého sexuálního zneužívání. Ani
rozbor
DNA však identitu pachatele neodhalil…"
Štrkovisko neveľkého parkoviska zašušťalo. Kolesá modrého SUV-čka
sa
pomaly dotočili. Motor stíchol. Vodič pedantne skontroloval
vnútro auta.
Autobus bol poloplný a slabo vykúrený. Cestujúci preto sedeli viac
vpredu,
kde bolo teplejšie, každý sám vo svojich myšlienkach alebo v mobiloch.
V baterkovom vyjadrení boli vybití na sedemdesiat percent.
Lid Herodova království vztahoval prsty k nebesům. Ukazoval na
hvězdu,
která tu noc proměnila v den a jako hořící šíp se zabodla do hlubin
pouště. Rybáři i pastevci zanechali práce a spolu s žebráky
následovali její zář.
„Pekne si tej ježibabe naložil, to ti poviem. Ledva sa odplazila do
lesa.
Veď si ona zapamätá, čo je to strašiť pocestných,“ chválil Ďuro
svojho kamaráta, ktorý vyprášil už spomínanú stvoru rúčim papekom.
„Nevím, jak se mu samotnému podařilo se takhle uškrtit,“ říká
Dita
Bergmanová, která objevila Forsbergovo tělo, „krk měl celý
rozškrábaný
a ztuhlé prsty zaťaté v té šále.“
Prvý článok oznamoval, že susedný štát má vojská už pozdĺž
celej
hranice. Vraj vojenské cvičenie. To isto. Marko pokýval hlavou a odložil
noviny. Teraz mal iné starosti. V jeho dome sa začali diať
zvláštne veci.
Zavriem oči a prehltnem. Napne ma. Nie prvýkrát a som si istý, že
ani
posledný. Šedá mazľavá gebuzina mi skĺzava dolu krkom len ťažko.
Korenie
síce pomáha, ale aj tak to nie je bohviečo.
Lucifer tupo civel do stola, okolo ktorého ticho sedela celá partia.
Boli
v krčme, tej, veď ju poznáte, čo je hneď za bránou v druhom kruhu
pekla.
Nepoznáte? Veď sa s ňou zoznámite.
„Už to nevydržím!“ udrel päsťou do kamennej steny. „Je to už
celá
večnosť.“ „Hnev to ale nevyrieši,“ prehovoril som pokojne.
Usadil som sa na skalu a zadíval sa na mesto pod sebou. Onedlho padne noc a
ja
sa budem musieť vrátiť, ale chcem si tento výhľad vychutnať. Západy
slnka
nad Hawking City boli naozaj nádherné.
„Tak poďme, poďme, pomaranče do oranžovej, citróny do žltej a limetky
do
zelenej skrinky. Nech máte všetko poruke!“ naháňala nás šéfka aj
dnes,
ako každé ‚ráno‘ pred otvorením.
SC-0135KL0-TIL-DA medzi personálom familiárne nazývaná Klotilda avšak
vo
väčšine populácie prezývaná „vesmírna sliepka“ sa rozhliadala
oknom
na veliteľskom module vesmírnej lode, ktorá sa rútila prázdnotou.
Neustále ma prepadá škaredá predstava, ako stojí za mnou otec a mieri
na
mňa brokovnicou. Má pohľad, ktorým sa dotýka, sadá na kožu ako
horúca
para. Hnusný pocit.
Akoby sa zastavil čas. Hlavou mi preletela myšlienka: narodil som sa
pod
šťastnou hviezdou. Tak prečo sa to udialo?
“Už zase sa vracia domov opitý,” hovorili si ľudia zo susedných
domov,
dívajúc sa na tmavú postavu na nočnej ulici.
„Nechceš si se mnou vyměnit práci?“ lamentuji nad svým údělem,
zatímco suše popraskanými, purpurově zbarvenými rty ustrkávám
stydnoucí latté.
Na našej roli bolo vždy cítiť krušpány, a to napriek tomu, že
široko-ďaleko žiadne nerástli. Ich vôňu si celá moja rodina spája so
smrťou.
Oheň. Plamene. Bolesť. Strach zvierajúci vnútornosti. Na moment temnota
a
chlad. Potom biela obloha a sladký pokoj.
Teraz svoju prácu nenávidel aspoň tak veľmi, ako veľmi ju kedysi
miloval.
Ako veľmi je to? Veľmi! Nezmenil sa; nič v ňom sa nezmenilo, nebolo to
v tom. Zmenila sa náplň jeho práce. Nevykonával ju už s chuťou, ale
s odporom. Bol zhnusený.
Kalendár
Volám sa doktor Santiago Cortes. Ako možno viete, väčšiu časť
mojej
kariéry som pracoval ako hlavný neurológ Newyorskej nemocnice, ktorá
práve
v tomto období získavala základy svojej terajšej slávy.
Z obrazovky nad mojou tvárou zmizol ksicht šéfredaktora denníka,
v ktorom
pracujem. Už som sa nemusel premáhať a zúrivo som pohol prstom
k držadlám
antigravitačného lôžka. Ďalší pohyb som si radšej rozmyslel. Pohyb
bol
taký únavný, až sa mi na bruchu zavlnila slanina.
Lucinka se probudila do provoněného letního dne. Chtěla říct
mamince
dobré ráno a poslat jí pusinku. Obula si sandálky a ještě v pyžamku
potichu vyklouzla z bytu. Vyběhla před dům do ranní rosy směrem ke
staré
telefonní budce na kraji parku.
Byl to propršený říjnový den. Takové Adriana úplně nenáviděla. Bylo
by
jí milejší, kdyby se mračna konečně rozhodla a vypustila plnou dávku
své
nahromaděné vlhkosti.
Čistokrvný černokňažník Červomor čaroval čoraz čudnejšie.
Čistil
čmud, čpavok číril čarovným čerpadlom, čiastočky černoty časil,
čičral čiernozem. Čarodejnícke čistinky členil čučoriedkami,
čerešňami, černičím, čakankami.