 |
Prvý článok oznamoval, že susedný štát má vojská už pozdĺž celej hranice. Vraj vojenské cvičenie. To isto. Marko pokýval hlavou a odložil noviny. Teraz mal iné starosti. V jeho dome sa začali diať zvláštne veci.
Jeho dom. Ešte nedávno by ho tak nenazval. Keď mu pred mesiacom zomrela mama, plánoval tu zostať dva, tri dni, kým by nedal veci do poriadku a neposunul ho na predaj. Čím dlhšie v ňom však pobudol, tým menej sa mu do predaja chcelo. Cítil tu akýsi zvláštny pokoj. Dom mu pripadal ako bezpečná bublina, na ktorú vonkajší svet, či čas, nemajú vplyv. Jeho detská izba zostala taká, ako ju kedysi zanechal. Na stene plagát Jurského Parku, v rohu starý počítač, vo vitrínke pokladnička v tvare srdca, kam si odkladal drobné na darčeky pre frajerku, pod posteľou vyfučaná futbalová lopta. Jeho mama izbu občas používala ako dočasný sklad, ale inak na nej nič nemenila. Markovi napadlo, či preto, že dúfala, že sa do nej raz vráti.
S upratovaním sa zasekol už v prvý deň, keď sa pustil do šuplíkov. Našiel tam svoj starý walkman a kazety s názvami ako „Markov výber 1999“. Pamätal si, ako striehol nad HiFi vežou, aby vedel nahrať pieseň z rádia presne od začiatku po koniec. A pamätal si aj rozhodnutie, že „Mambo No. 5“ si zaslúži byť vo výbere dvakrát.
O pár dní našiel svoje školské veci. Zošity, pravítka, výkresy a starý ošúchaný peračník. Rýchlo ho otvoril a objavil v ňom presne to, čo čakal: Poskladané malé papieriky. Jeden roztvoril. Stálo tam: „Miška ti praje krásny deň!“ V slove „Miška“ nad písmenom „i“ bolo namiesto bodky srdiečko. Otvoril ďalší. „Miška ti posiela pusu, aby si nebol smutný, že si dostal trojku!“ Pod textom boli rúžom otlačené pery.
Michaela Pekárová bola jeho prvá láska. Mimo lístkov medzi nimi nikdy k ničomu nedošlo a dnes bola rozvedená, mala dve deti a žila v inom štáte, ale kedysi si myslel, že je to jeho životná láska. A možno bola. V jednom momente mu napadlo, že sa jej ozve. Odkedy býval v starom dome, sa mu o nej dvakrát snívalo. Nakoniec však myšlienku zahnal s tým, že si ho už určite nepamätá a jeho spomienka na ňu je len závojom nostalgie, za ktorým by čakalo nevyhnutné sklamanie.
Lístky si však prezeral naďalej a hlúpo sa pri nich usmieval. Jeho úsmev zmizol, až keď narazil na ten, v ktorom bolo napísané: „Povala!“. Zamračil sa a lístok si pretočil v ruke. Nič, len „Povala!“. Nespomínal si, čo by mu tým mohla Miška naznačiť, no vlastne si ani nemyslel, že to mohlo byť od nej. Jej lístky boli písané farebnými perami, pokreslené kvetmi a srdiečkami. Tento mal len čiernym perom takmer až strojovo rovno napísaný text. Mohol si tu nechať pripomienku, že ďalšie lístky má na povale? Neviazala sa mu k tomu žiadna spomienka. Potom mu napadla myšlienka, po ktorej pocítil vzrušenie a smútok zároveň: Mohla mu tu nechať odkaz mama?
Rozum mu radil mávnuť rukou, ale pomyslenie, že niekde hore je posledný odkaz jeho matky, bolo príliš silné. Povala na dome nebola obývateľná. Neboli tu steny ani elektrina. Len škridly, trámy, prach a vrecia plné harabúrd. Marko sa tam vyškriabal s baterkou a začal hľadať. Našiel vrece plné svojich starých plyšákov, debničku s orechmi, staré dlaždice, ktoré zostali po kachličkovaní kúpeľne a drevené kolíky, ktoré mama používala v záhrade na rajčiny. Ako poslednú vec na konci povaly našiel starú truhlicu. Vyzerala ako niečo, čo by bolo v klasických rozprávkach plné dukátov. Skúsil ju otvoriť, no veko sa ani nepohlo a vtedy si Marko všimol, že truhlicu zdobí masívny zámok.
Zrejme to nič nebolo, pomyslel si Marko, keď si chystal obed. Ak by mu tam mama niečo zanechala, k papieriku by pridala kľúč. Naložil si plný tanier leča a sadol si k stolu, keď si uvedomil, že sa mu pokyvkáva stolička. Bol si istý, že to ráno nerobila. Zliezol dolu, aby zistil, čo je príčinou a pod jednou nohou stoličky našiel pokrčený papierik. Roztvoril ho a našiel na ňom text: „Vráť sa a otvor tú truhlicu!“
Marka oblial studený pot. Začal sa na mieste otáčať. „Haló, je tu niekto?“ zvolal. Dom však odvetil len tikajúcimi hodinami. Marko rýchlo poprezeral všetky miestnosti a zamkol vchodové dvere. Myšlienka, že niekto bol v jeho dome, mu naháňala strach, no po chvíli sa pristihol, že ju vytláča nová myšlienka: Čo je v tej truhlici?
V ten deň už z domu nevyšiel, no na druhý deň ráno zvedavosť zvíťazila. V kôlni našiel kladivo a majzel a začal do zámku udierať celou silou. Po polhodine únavného búšenia nebol na zámku jediný škrabanec. Marko zanadával a rozhodol sa urobiť si prestávku na kávu. V kuchyni si sadol na stoličku a chvíľu čítal noviny, ktoré mala mama predplatené. Keď ich odložil na stôl, vypadol z nich papierik. Marko sa po ňom vrhol a prečítal: „Otvor to. Musíš sa o sebe dozvedieť pravdu!“
Ďalšie dva dni strávil hľadaním kľúča. Prehľadal celý dom, povalu, dvor a kôlňu. Nikde nič. Nahnevaný a zúfalý zobral nakoniec z kôlne sekeru, vyšiel na povalu a zahnal sa na truhlicu.
„Kde!“ SEK.
„Je!“ SEK.
„Ten!“ SEK.
„Posraný!“ SEK.
„Kľúč!“ CINK.
Sekera sa rozletela na dve polovice. Truhlica zostala nepoškodená. Marko sa zosunul na zem a rozvíril prach, ktorý sa začal lepiť na jeho spotené telo. Vtedy začul slabučký šuchot papiera.
Pozrel sa pred seba a videl, ako sa k nemu vznáša malý papierik. Markovi zaslzili oči. „Mama?“ povedal. Papierik mu dopadol k nohám. Stálo na ňom: „Kľúč sa nachádza v tvojom srdci.“
Na zlomok sekundy sa Marko zamračil, potom zrazu vyskočil, schytil kladivo a rozbehol sa. Zliezol dolu rebríkom, vletel do svojej detskej izby a otvoril vitrínku. Jedným úderom kladiva rozbil pokladničku v tvare srdca. V črepoch zostalo ležať zopár mincí a jeden starodávny kľúč.
Marko ho schmatol a rovnako rýchlo letel späť na povalu. Pokľakol k truhlici a vložil kľúč do zámku. Pootočil ho a zámok sa otvoril. Marko ho odstránil. Veko truhlice sa o milimeter nadvihlo a z jej vnútra vyšiel lúč svetla. Marko sa zhlboka nadýchol a vydýchol. Srdce mu bilo ako nikdy. Mal pocit, že sa chystá odhaliť najväčšiu záhadu svojho života. Bol pripravený. Chytil veko truhlice a začal ho otvárať.
Vtedy sa začala vojna, do domu vrazila raketa a on zomrel.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.