 |
„Pekne si tej ježibabe naložil, to ti poviem. Ledva sa odplazila do lesa. Veď si ona zapamätá, čo je to strašiť pocestných,“ chválil Ďuro svojho kamaráta, ktorý vyprášil už spomínanú stvoru rúčim papekom.
„Ale nie že to budeš rozprávať v krčme či v dedine, lebo sa to dozvie Hana a bude galiba!“
„Ale čo ťa nemá, budem ako hrob!“
Vedno sa poberali ďalej temnou cestou.
Striga sa zvalila na lôžko z lístia v svojom brlohu. Bola spokojná, trik je opäť vyšiel. Ani jeden z tých ťuťmákov si nevšimol, že zatiaľ čo sa oni hrdinsky zaháňali budzogáňmi ona im do posledku vyprázdnila tie ich naduté mešce. Ale nie tam, kam by čakali. Budú sa to ich ženy doma čudovať, že tak naprázdno chlapi po týždni prišli.
Len čo si trochu oddýchne, tak všetko ich bohatstvo zmieša s mazom hnojníka, šťavou plánky, kozím mliekom a nechá pôsobiť. Do rána môže byť opäť … nie … čím by mohla byť tentokrát? Rozhodla sa, že dnes to nechá na náhodu. Náhoda to je šafran. Prisypala šafranu a čakala. Polnoc. Tri hodiny. O pol piatej to začalo. A o siedmej už stála na zastávke. Ajaj. Nie veľmi sa jej páčil výsledok. Naokolo domiská, ako kostolné veže. ‚Boha mu!‘ pomyslela si, ‚tí dvaja boli murári, či kieho?‘
„Slečna nastupujete?“ niekto ju zozadu okríkol. Pred ňou boli otvorené dvere, tak vošla. Obzerala sa, postávala. Autobus sa pohol, zapotácala sa a spadla. „Nič vám nie je?“ pomohol jej vstať nejaký muž.
„A ja som zvyknutá, keď behám po lese,“ uvedomila si, že by nemala príliš prezrádzať kto a odkiaľ je, „no stane sa.“
Obzerala si mládenca. Rúči. Bude potrebovať jeho výslužku, aby sa dostala naspäť.
„A ty čo? Čo robíš? Odkiaľ si?“ spýtala sa ho, aby získala opäť jeho pozornosť.
„Pôvodne od Žiaru, v Blave už tretí rok. Robím, brigádujem v knižnici. A cez víkend za pásom vo Figare,“ odvetil jej mladík.
„To je výborné! Chcela by som jednu knihu.“
„Ó, a akú?“
„Máš Čiernu knihu Inbdār?“
„Fúha, znie to … Čierna kniha, kto to napísal?“
„Inbdār.“
„Aha tak, nedošlo mi, hehe. Môžem ti to pozrieť. Inak ja som Dušan. A ty?“
„Silvana.“
„Teší ma. Pekné meno. A zavoláme si, či sa stretneme potom?“
„Veď poďme sa teraz pozrieť. Kde máš tie knihy?“
„No ak môžeš. O chvíľu vystupujeme teda. Robím v univerzitke.“
Vystúpili pod mostom a prešli naprieč Starým mestom ku knižnici. Silvana už videla kadečo, takže nijako zvlášť ju miestne prostredie nezaujalo. A vôbec nedúfala, že by sa dostala ku knihe jej tety. Ale ako zámienka na spojenie s mužom a vymámenie jeho nádielky by jej nápad mohol fungovať.
Dušan ju zaviedol do veľkej sály, „ako sa to presne píše?“
„Í en bé dé á er.“
„Vďaka, načítava sa, načítava. Máme! Sedemnáste storočie, vydané v Krupine … to ma podrž. To potrebuješ do školy?“
„Áno. Učím sa.“
„Idem vybaviť povolenie. Je totiž uložená v kabinete vzácnych starých tlačí.“
Dušan zariaďoval potrebné, Silvana čakala, obzerala si ľudí, ich tváre, počúvala o čom si šepkajú. Svety, svety, ách šíre svety. Rada takto cestovala. Väčšinou vedela do čoho ide. Ale občas nezaškodí nechať pôsobiť maglajz ako on sám chce.
„Môžeme tam ísť,“ Dušan sa po ňu vrátil s priepustkou, „začínam byť zvedavý, čo je to za knihu. Celé je to také zábavné dnes. Neskočíme potom spolu na obed keď budeš mať čas?“
Knihovníčka im vydala knihu, „iba tu v kabinete a zoberte si rukavice.“
Usadili sa v malej čitárni.
„O čom sa tam píše?“ vyzvedal Dušan, zatiaľ čo si Silvana listovala. Namiesto odpovede sa vyzliekla, v čitárni nikto nebol, „chlapče poď, chcem ťa!“
„Takýto obsah som nečakal,“ povzdychol si Dušan zapínajúc si rázporok.
„Ani ja. A vďaka,“ usmiala sa na neho Silvana, „môžeme ísť na ten obed.“
„Máš rada indické jedlo?“
„Veľmi. Bola som v Indii.“
„Krása, tiež by som niekedy chcel.“
„Čo si dáš?“ spýtal sa jej Dušan v reštaurácii.
„Pohár kozieho mlieka, kardamóm a soľ.“
„To ti stačí?“
„Úplne,“ Silvana pridala dnešný úlovok a nechala zmiešaninu zakvasiť. Pred zotmením môže byť opäť doma.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.