 |
Akoby sa zastavil čas. Hlavou mi preletela myšlienka: narodil som sa pod šťastnou hviezdou. Tak prečo sa to udialo?
Od útleho detstva som mal všetko – rodičov, súrodencov, nehu. Skrátka domov. V rodine som bol benjamín, najviac milovaný. Netrpeli sme nedostatkom a zároveň sme boli vedení k pokore a k viere v Boha. Všetko bolo dokonalé.
Nikto mi nebol väčšou oporou ako moja manželka. Milujem ju. Jej voňavú pokožku, tak krásne vlasy a priam anjelskú povahu som si nezaslúžil. Museli mi ju zoslať samotné nebesia, ani som si neuvedomil, aký poklad vlastním.
Teraz už viem, že to bola osudová chyba. Na začiatku toho celého bola prostá zvedavosť. Je duchovný svet reálny? Môžem sa mu priblížiť? Ouija – tá prekliata doska ma celkom pohltila. A s ňou aj nečisté sily, ktoré si podmanili moju myseľ a telo.
A prečo sa to vlastne udialo? Prečo som to urobil? Pretože som si nevážil to, čo som mal a to dobré, čo som mohol ešte zažiť. Nevážil som si život. Zahrávať sa z rozmaru so Zlým, ktorý ma naplno ovládol, bola chyba. Počúval som tie démonické hlasy, ktoré nešlo umlčať. Vyžadovali odo mňa ohavnosť. Nedalo sa odolať. Ľutujem to, ale už je neskoro.
Inštinkt velí dostať do seba nejaký vzduch. Bezcieľne gúľam očami po izbe v podkroví sem a tam, zatiaľ čo pokožkou ako z rôsolu mi prechádza triaška. Tie desivé hlasy sú stále so mnou, neopúšťajú ma, avšak tentoraz sa iba odporne rehocú. Tancujem nohami vo vzduchu a špičkami sa snažím dosiahnuť podlahu, alebo aspoň prevrátenú stoličku v mojej tesnej blízkosti. Márne. Mohutný povraz okolo hrdla je pevný a zarezáva sa do mňa čoraz viac a viac. Rukami sa pokúšam zachytiť slučku, no nedokážem vzdorovať tomu tlaku. Ako keby sa špagát prekrájal až dovnútra krku. Telo už stratilo všetky posledné zvyšky síl, rovnako tak rezignovali močový mechúr a konečník.
Vytreštené oči mojej manželky na koberci predo mnou bezducho hľadia na toho, ktorý ju mal chrániť, no urobil presný opak. Skrz-naskrz ma prebodávajú vyčítavým pohľadom, akoby vraveli: Prečo si mi to urobil? I tak ju stále milujem. Plakať už nevládzem a myslím na Boha a na spasenie. Červená tekutina na jej nehybnom zmrzačenom tele odrazu tmavne.
Zaspávam… Temnota… Nárek a beznádej… Síra a oheň…
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.