 |
Na našej roli bolo vždy cítiť krušpány, a to napriek tomu, že široko-ďaleko žiadne nerástli. Ich vôňu si celá moja rodina spája so smrťou. Raz sme totiž boli na pohrebe vzdialenej tetky zo susednej dediny, keď sa nám nešťastnou náhodou pod nohami prepadla zem. Vnútri čerstvo vykopaného hrobu to voňalo po krušpánoch, dokonca nimi za ten krátky čas nasiakla aj rakva, na ktorú som sa zrútila spolu s mamou. Mŕtvola nám zvnútra pošepkala ospravedlnenie za túto nepríjemnosť. Nehnevali sme sa na ňu.
Roľa bola v kopci. Čo bolo za jeho horizontom, som nikdy nezistila, pretože som sa tam bála chodiť. Za roľou bol les, o ktorom sa mi neustále snívalo, aj keď som doň nikdy nevkročila – naháňali ma tam tvory podobné jeleňom, ktoré akoby neboli z tohto sveta. K svojich drobným telám mali neprimerane dlhé končatiny a z očí im rástol mach.
Okrem lesa a políčok, ktoré patrili našim susedom, viedla popri našej roli ešte asfaltová cesta končiaca sa v opustených viniciach. Celú cestu, ktorá mohla mať poldruha kilometra, osvetľovala jediná obecná lampa, pod ktorou vždy sedávala podivná kreatúra. Zhrbená masa čierneho čohosi mala na tvári veľké biele oči a široký úsmev, ktorý však zrejme nevyjadroval žiadnu emóciu – bol skôr výrazom typickým pre ich druh.
Starčekovia a starenky, ktorí chodievali do viníc, už boli na túto príšerku dávno zvyknutí a nevšímali si ju. Bola neškodná, len tam tak sedela a vždy sa za človekom pozerala, až kým nezašiel.
Mami však často vystríhali svoje deti, aby k čudu nechodili a neprovokovali ho. Už sa totiž našlo niekoľko hlúpych odvážlivcov, ktorí sa pretekali v tom, kto sa tajomnej bytosti dotkne skôr. Po dotyku s jej hmotou, ktorá nie je ani pevná, ani kvapalná, dokonca ani plynná, do seba pár hlupákov vsala. Nebol to vôbec bezbolestný proces, deti sa skrúcali, kosti im prašťali a z pórov sa im žmýkala krv, ktorá kropila starú asfaltku. Dodnes sú na nej stopy.
Kým úplne zmizli v čiernych útrobách kreatúry, užili si zopár minút pekelného utrpenia. Ostatné decká sa rozbehli hľadať bezpečie pod maminými sukňami a roztrasené rozprávali príbeh ich nebohých kamarátov.
Niektorí chlapi z rozčúlenia plánovali pomstu, ale napokon z nej zišlo. Príliš sa báli neznáma a rozhodli sa preto osamelého tvora nechať tak. Napokon aj sami museli uznať, že si za to drobizg mohol sám, a nemal provokovať.
A tak miestni ľudia chodili okolo tvora, ako by sa nič nebolo stalo, a boli zmierení s jeho existenciou – ako by to bola stará višňa, ktorá je samozrejmou súčasťou okolia už dlhé roky. Jeden sused mu dokonca dal meno – Emil. Keď sa ho môj dedo spýtal, prečo práve toto meno, sused odpovedal: ,,Veď vyzerá úplne ako taký Emil!“
Na rolu sme zasadili rajčiny, zemiaky a zopár dýň. Úroda sa nám však zdala akási čudná, zapáchala po krušpánoch ako zem, z ktorej vzišla, a mala čudnú farbu. Jediný, kto ju jedol, bola naša starenka, ktorá nakrátko na to skonala na ťažký zápal pľúc.
Pochovali sme ju za dom, no ona sa vždy z hrobu akosi vyhrabala von a chcela pokračovať v žití, akoby sa nič nebolo stalo.
,,Babka, ale veď nás neštvite, čo tu ešte strašíte?“ nadávala jej moja mamička vkuse, no stará žena bola tvrdohlavá, neodpovedala jej a pokračovala v šúpaní zemiakov.
Starý otec sa ju teda pokúsil čo najmierumilovnejšie zamordovať, a aj sa zdalo, že sa to podarilo. Opäť sme ju zakopali, tentoraz na roľu.
Keď som tadiaľ o pár dní prechádzala, znenazdajky ma schmatla za nohu, a ja som sa zaborila nosom rovno do tej najtvrdšej hrudy hliny.
„Starenka, ale už dosť! Zase sa ťaháte z tej spotvorenej zeme?!“ zrúkla som na ňu, zatiaľ čo mi po brade stekali kvapky krvi z rozbitého nosa.
Tvárila sa, ako že ona nič, oprášila si polorozpadnuté handry od hliny a čosi si hromžila popod fúzy.
,,Veď kto bude na dvore robiť? A v kuchyni? Starý je lenivý, tvoja mater musí v obchode predávať. Nemôžem si len tak v hrobe ležať, keď je toľko roboty!“ odvrkla a vrátila sa späť do domu.
A tak sme žili pospolu aj s polomŕtvou ženou, ktorej telo vyzeralo živé, no duša sa z neho už dávno vytratila.
V našom kraji sa medzitým stalo čosi podivné s časom, ktorý akoby prestal existovať.
„Mama, koľko krát sa už otočili ročné obdobia, odkedy odišiel otec?“ spýtala som sa v jedno ráno, keď práve v hrnci miešala krupicovú kašu.
„Čo ja viem, nepočítam to,“ zamrmlala a ďalej sledovala biely vír na sporáku.
No ja som vedela, že už to musí byť prinajmenšom sto rokov. A u nás sa nič nemenilo – babka nezomierala, ja som nedospievala, mama nemala jediný šedivý vlas na hlave. Susedia taktiež žili, akoby sa nič nebolo menilo a všetko bolo v poriadku.
Jelenie monštrá z mojich snov ma naháňali každú noc, čierny tieň s bielou tvárou naďalej nehybne sedával pod lampou a my sme pokračovali v nikdy sa nekončiacej práci.
V noci sme so susedovými deťmi chodievali do viníc, kde sme si políhali na pichľavú trávu a sledovali sme nočnú oblohu. Od istého času sa na nej začali objavovať zvláštne svetielkujúce obrazce, ktorých pôvod nám bol neznámy. Občas sa zdalo, že sú to slová v jazyku, ktorému sme nerozumeli, inokedy sa nám pred očami odvíjali celé príbehy. Bolo to pre nás ako večerníček pred spaním.
Keď sme sa vracali späť, strašidielko nás ako vždy sledovalo pohľadom, no tentoraz sa mi na malú chvíľu zazdalo, že v jeho očiach vidno ľútosť.
Doma už všetci spali, len babka stála v kuchyni a varila si čaj. Z nôh si popritom otriasala hlinu.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.