 |
Usadil som sa na skalu a zadíval sa na mesto pod sebou. Onedlho padne noc a ja sa budem musieť vrátiť, ale chcem si tento výhľad vychutnať. Západy slnka nad Hawking City boli naozaj nádherné. Ani fakt, že som tu musel sedieť v skafandri mi to nepokazil. Cez priezor som sa díval na ten klenot v červenej pustine Marsu. Bol to môj domov. Môj nový domov. Zdvihol som hlavu k oblohe, pomaly temnejúcej v zapadajúcom slnku. V temnote vesmíru zažiarila malá modrá bodka. Zem, kolíska ľudstva. Pre nás Marťanov možno aj navždy stratená.
Koniec sveta je jednou z najčastejšie predpovedaných katastrof našej starej planéty. Nikto však nepredpokladal, že to bude vedľajší efekt kolonizácie vesmíru.
Keď sa konečne otvorila cesta na Mars, začala sa ľudstvu nová kapitola dejín. Trvalo to niekoľko rokov, než sa zo základne na červenej planéte stalo mesto, ale záujem o presídlenie naň bol obrovský. Hawking City nebolo však jediné miesto mimo Zeme, kam sa ľudia sťahovali. Základňa Artemis na mesiaci, hlavná tepna spojujúca Mars so Zemou sa taktiež premenila na prosperujúcu metropolu. Po nich sa začali budovať základne v páse asteroidov a dnes už prebiehajú plány na kolonizáciu mesiacov Jupitera.
Kolónie prosperovali, ale Zem pomaly upadala. Hoci mala prístup k novým surovinám a bola dôležitá v zásobovaní Hawking City na Marse aj Artemis na mesiaci, jej pokrok sa pomaly, ale isto zastavoval. Dôvodom bol úbytok obyvateľstva. Hoci na začiatku kolonizácie bolo sľúbené, že do vesmíru môže ísť hocikto, bol tu malý problém. Nie každý bol fyzicky aj psychicky zdatný, žiť vo vesmíre. Ak ste neprešli zdravotnou previerkou, museli ste zostať na Zemi. Zdravotný stav však nebol jediný problém. Kolonisti museli byť vo svojom novom domove užitoční. Takže, ak bola vaša pozemská profesia prekladač hnoja alebo zametač ulíc, šanca na opustenie domovskej planéty bola viac než mizivá. Výsledkom tohto výberového procesu bolo, že Zem opúšťali len fyzicky zdatní, inteligentní a vzdelaní ľudia.
Mnohí sa s tým nechceli vyrovnať. Cítili sa ukrivdení, ublížení, odstrčení na bok. Volali po spravodlivosti. Žiadnej sa však nedočkali. Aspoň zo začiatku nie. Ako čas plynul a kolónie rástli, dole na Zemi začali vznikať nové hnutia, volajúce po spravodlivejšom spôsobe výberu nových kolonistov. Z toho dôvodu sa tieto hnutia najprv pokúšali zablokovať zásobovanie do vesmíru. Mysleli, že ak nechajú kolónie odrezané od zásob, ľahšie pristúpia k ich požiadavkám. Lenže ani v Hawking City ani na Artemis medzi sebou nechceli ľudí, ktorí sa ich pokúsili vyhladovať. Spočiatku boli hnutia potlačované pozemskými vládami, ale rokmi ich počty rástli a v niektorých krajinách sa hnutia dokonca dostali k moci, využívajúc rastúce predsudky a stúpajúcu nevzdelanosť. Tieto krajiny tak pretrhali všetky väzby s vesmírnymi kolóniami a tlačili ostatné krajiny k tomu, aby to spravili tiež.
Tieto nové vlády tvorili ľudia plní nenávisti, prípadne moci chtivosti a nevedeli nič o tom, ako sa má viesť krajina. Keďže sa sústredili len na svoj proti koloniálny odboj, zanedbávali dôležitejšie záležitosti. Ekonomika sa začala rútiť, nezamestnanosť rástla a začali nepokoje. Vládnym stranám sa však aj to darilo zvaľovať na ľudí z vesmíru.
Schyľovalo sa k vojne. Proti koloniálne krajiny sa vyhrážali násilím krajinám, ktoré stále podporovali Mars a Mesiac. Tie však naďalej vysielali lode do vesmíru a stále viac a viac rozumných ľudí opúšťalo Zem, pretože pri tom, k čomu sa schyľovalo tu rozhodne nechceli zostať.
Napokon k tomu došlo. Prvá atómová bomba padla na New York a rozhodne nebola posledná. V ten deň opustili Zem posledné lode s kolonistami. Ja som mal šťastie, že som sedel v jednej z nich. Odviezla ma na Artemis, odkiaľ sme mali dobrý výhľad na skazu, ktorá postihla náš starý domov. Niekoľko atómových bômb vyletelo dokonca do vesmíru, šialenci sa zrejme rozhodli, že vesmírne kolónie zničia. Našťastie ich odpaľovali hlupáci, ktorí zabudli, že tieto rakety nie sú stavané na let vesmírom. Naviac absolútne nevypočítali dráhy. Dve bomby síce dopadli na mesiac, ale tak ďaleko od základne Artemis, že sme ani nepocítili otrasy. Asi desať rakiet mierilo na Mars. Než tam dorazia, ubehne niekoľko mesiacov a červená planéta bude tou dobou na opačnej strane slnka.
Tak zanikla kolíska ľudstva. V atómovom ohni, ako mnohí predpovedali. Kto vie. Možno keby Zem neopustilo toľko múdrych ľudí a neostalo tam toľko hlupákov, možno by sa nič nestalo. Alebo možno aj nie.
Len čo sa situácia upokojila, nasadol som na loď letiacu na Mars. Teraz tu sedím na skale a pozorujem západ slnka nad Hawking City. Zdvihol som zrak naspäť k oblohe a zadíval sa na Zem. Náš stratený domov. Premýšľal som, či sa tam ľudstvo ešte niekedy vráti. Možno jedného dňa. V budúcnosti. Čo tam asi tak nájdeme?
Bolo už neskoro, tak som vstal a pobral sa na cestu späť do Hawking City.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.