Redakcia denníka Fandom SK vyhlasuje 1. kolo súťaže mikropoviedok
Ohnivé
pero Q1 2016. Poviedky je možné zasielať priebežne. Prvá poviedka
tohto
kola bude zverejnená 8. februára 2016.
Jesenné kolo súťaže Ohnivé pero Q2 2015 sa nieslo v duchu
politických
fikcií a nových tvárí. Hlasovalo sa ostošesť. Hlasujúci tentokrát
viac
dbali na pravidlá ako v jarnom kole. A víťazom sa stáva…
Tri dni. Už celé tri dni náš čln pretínal prevaľujúce sa temné
vlny
Severného ľadového oceánu a za celý čas sme nezmenili smer ani
o jeden
stupeň. Za chrbtami sme zanechali Zem Františka Jozefa a smerovali sme
stále
na sever.
Po predposlednej fáze vedeckého pokroku sa na Zemi pohybovalo cca.
deväťstotridsaťsedem K9 modelov. Išlo o zastaraný typ, ktorý
neprinášal ľudstvu žiadny úžitok, či zisk, no cena jeho likvidácie
bola
pre vládu privysoká.
Jedného pekného dňa prebehla konjunkcia sfér. Samozrejme o tom nikto
netušil, možno pár spirituálnych maniakov a tí nám to z obavy
výsmechu
radšej nepovedali. Spočiatku sa všetko zdalo normálne ako vždy.
Peter si utiahne škrtidlo na ľavej ruke. Stisne päsť. Pumpuje. Na
šľachovitom predlaktí naskočia dve žily. Zdvihne striekačku
s jasnomodrou
tekutinou, fosforeskujúcou v tme.
„Dobre, Ludevít. To ako ste zatočili s tým Svätoplukom bolo naozaj
cool,
rešpekt. Ale náš premiér, že je Juraj Jánošík? Zlodej a výpalník?
To
už je naozaj veľa,“ pokrútil Hugo neveriacky hlavou.
Zaliali ho silné slnečné lúče. Nemal to rád a tak sa snažil bledou
tenkou
rukou chrániť oči. Po chvíľke žmurkania ich konečne otvoril. Smutne
si
povzdychol, keď zistil, že sa opäť nachádza na tom istom mieste ako
minule,
predminule a vlastne neustále.
Franka Dermonda pokúšal v ten deň infarkt štyrikrát. Prvá výstraha
padla
ráno pri kontrole plnenia rozpočtu. Projekt financovali desiatky bánk a
nejako sa stalo, že si v križovatkách tokov peňazí nikto nevšimol
prečerpanie o 72 percent.
Až keď som nastúpil na univerzitu som pochopil, čo znamená určovať
si
priority. Radšej si odložím peniaze na párty na intráku, ako by som mal
dochádzať domov. Nevravím, že sem – tam neprídem, ale keď už
niekam
idem, jedine za sestrou.
Postavy z príbehov Mikea Mignolu sú väčšie než život. Výborným
dôkazom je jeho najznámejší výtvor Hellboy. Ten sa okrem komiksov (ako
hlavná alebo vedľajšia postava) objavil aj vo filmoch (hraných, aj
animovaných), knihách a videohrách.
Kalendár
Axel zaparkoval svoj vznášadlový segway v pristavanej garáži. Tento
trochu
zastaraný spôsob prepravy zvykol využívať na prekonávanie kratších
vzdialeností. Robil tak pomerne často, pretože podnik na výrobu
holofónov…
„Rýchlo, zaberte!“ zreval plešatý tučniak piskľavým hlasom na
mohutných mladíkov v čiernych košeliach. Tí napli svaly a kamenné
veko
sarkofágu sa so škripotom pohlo.
„Sagerdia!“ Rimon stál na úzkom mostíku medzi loďou a mólom a
usmieval
sa na mesto pred sebou. Zhlboka sa nadýchol. „Ách, cítiš to? To je
civilizácia!“
Vietor kmáše všetko neuchytené pevne k zemi, drobné kropaje dažďa
pichajú do tváre. Občasný blesk na horizonte obnaží z úplnej tmy
tuje
stojace popri cestičke, ktoré rozhadzujú konármi ako nervózny
vychudnutý
obri na stráži.
Som Max. Stratený Max. Za chvíľu prídu pehavé strašidlá
v blankytných
kostýmoch, ktoré s úsmevom a bez rečí pichajú fčeličky. Na chodbe
sa
ozval klapot krokov. Plný odhodlania som sa schoval pod paplón – moje
útočisko, môj svet, ktorý neopúšťam.
Zobudila sa na bolesti v neurčitej časti brucha. S panikou sa posadila
a
odhrnula paplón. Panika sa znásobila, keď si uvedomila, že sedí
uprostred
kaluže krvi, ktorá je v rannom svetle až príliš červená.
Bola to vskutku nezvyčajná noc. Ani nie teplá ani nie studená, ale
keď
zavial vánok, skoro zakaždým ma striaslo. Na oblohe bolo mrakov pomerne
dosť. Avšak boli príliš roztrhané aby čo bi len na pár minút ukryli
mesiac v splne.
Sotva precitol, odlepil dokaličenú tvár od vlhkej pôdy a už aj
vypľúval
horkú hlinu, ktorá sa mu počas pádu usadila v podnebí. Postupne sa
rozpamätával na prepravný vagón s čiernymi pasažiermi. Jediný zdroj
svetla poskytovala petrolejová lampa.
Osamelý bojovník sa vliekol púšťou. Do čiernych šiat nemilosrdne
pieklo
slnko, takže šatka, ktorá zabraňovala nerovnomerne zastrihnutým vlasom
padať do očí, bola presiaknutá potom. Na tvári sa černelo strnisko…
Priznám sa – zabil som ho. Nie som na to hrdý, a zrejme nikdy nezabudnem
na
pohľad v jeho očiach, keď som poslednýkrát švihol lopatou a jeho mozog
sa
rozprskol na chodníku.
Hovorí sa, že každý má vo svojej skrini nejakého toho kostlivca.
Netreba
veriť všetkému, čo vravia ostatní, no toto je naozaj pravda. Aj ja mám
jedného. Až na to, že ho držím v pivnici a nie v skrini.
Chytím sa za hlavu, zatlačím ju hlbšie ku kolenám. Prosím, odíďte.
Ruky
pôsobia ako štít. Chcem odísť z tejto príšernej miestnosti. Nič nie
je
tak ako vravia. Viem to. Aj oni to vedia. Isto to vedia…
Univerzum, najväčšia vesmírna reality šou práve začala. Publikum
približujúce sa počtom k niekoľkým tisícom burácalo.
Mimozemšťan v priliehavom fialovom obleku na mňa upieral svoje
veľké
čierne oči. Tristoštrnásť jedincov sivej rasy vášnivo diskutovalo mne
neznámou rečou a Aarlon stojaci na vyvýšenom mieste uprostred
majestátnej
sály sa snažil situáciu upokojiť.
Zobudil ju budík. Už len desať hodín a v jej živote nastane
gigantická
zmena. V žalúdku motýle práve odštartovali závod. Luciine kroky
viedli
k zrkadlu.
oci vonku svietilo slnko, kaviareň pôsobila ponurým dojmom. Mala len
malé
okná a ani neustále zažatým neónkam, ani kanárikovožltej farbe stien
sa
nedarilo miestnosť zútulniť či zosvetliť.
„Takže ani toto nám nevyšlo.“ Nasledujúce ticho prerušovalo iba
svišťanie ventilátora a tlmený hlas moderátora televízneho
spravodajstva.
„Vy ste moje zlatíčka,“ štebotala kvílivým hlasom, „vy moje
ružičky, krajších na svete niet,“ pritom hladila krehké hlávky
kvetov
svojimi prstami zažltnutými od nikotínu.
Začiatok 61. časti geekovského týždenníka znova patrí smutnej
správe.
Radostné je ale vyhlásenie finálových poviedok súťaže Martinus Cena
Fantázie 2015 a pridružených ocenení…