 |
Zaliali ho silné slnečné lúče. Nemal to rád a tak sa snažil bledou tenkou rukou chrániť oči. Po chvíľke žmurkania ich konečne otvoril. Smutne si povzdychol, keď zistil, že sa opäť nachádza na tom istom mieste ako minule, predminule a vlastne neustále. Uprostred pšeničného pola; bolo leto, klasy boli zlatavé a ťažké, až ich nakláňalo. Slnko poriadne pripekalo, ale on ho necítil. Odtrhol pár klasov a dal si zrná do úst, nechutili nijak, zamračene ich vypľul na rozpukanú zem. Nevediac, čo robiť, si nakoniec sadol, akoby na niečo čakal.
Po nejakom čase začul detský smiech. Klasy v poli sa rozvlnili v zbesilom tanci, keď pomedzi ne bežalo niekoľko pojašených detí. Dokonca prebehli tesne vedľa neho. Pred očami sa mu mihli povyšívané ľanové košieľky, zaplátané chlapčenské gate, sukienky i stužky, ktoré mali dievčence zapletené vo vrkočoch.
„Ako inak,“ zatiahol smutne dodajúc: „Nikdy sa nepristavia, nikdy sa nepohrajú! Ale prečo? Či som ja horší ako oni?“ Ako dopovedal, snažil sa na sebe zistiť, v čom je chyba. Špinavý nebol, košieľku a gate mal síce staršie, ale mali peknú bielu farbu, boli ako nové! Keďže žiadnu závadu nezistil, rozhodol sa, že predsa len pôjde za nimi. Aspoň na chvíľočku, tak dávno sa s nikým nerozprával!
Dobehol ju neďaleko, ostala posledná, ostatní jej ušli. Z diaľky bol počuť ich veselý krik na poľnej ceste vedúcej do dediny.
Smutne fikala a kľačiačky v jarku zbierala spomedzi prachu korále. Košieľku, ktorá jej siahala skoro až po členky, mala zaprášenú. Vlasy rozcuchané a v nich uviaznuté steblá, vrkoč rozpletený, stužka sa jej dokonca prichytila na obilí. Potichu ju zobral.
„Mám rád zelenú,“ povedal a kľakol si k nej.
Dievčatko vykríklo, ustrnulo a vypleštilo naňho oči. Pred sebou uvidela sinavého chudučkého chlapca oblečeného v bielom, až sa jej zdalo, že je nehmotný.
„Na, tá je tvoja!“ snažil sa ju posmeliť a ruku, na ktorej ležala zelená stužka, jej strčil skoro až pod nos.
Nesmelo sa po nej načiahla, ale bála sa ho dotknúť, niekoho jej pripomínal, no v tom úľaku si nevedela spomenúť.
„A či som prašivý?!“ zvolal uľútostene, po líci mu skĺzla slza veľká ako hrach. Ostal prekvapený – ten pocit, už si ho skoro nepamätal.
„Nie si, len si hrozne bledý! Vyzeráš ako duch,“ odvetilo mu dievčatko už trošku smelšie.
„Ja a duch?“ zasmial sa veselo. „A môže duch toto?!“ povedal a dal jej frčku do nosa.
Konečne sa naňho, hoci neisto, usmialo. Veľmi sa tomu potešil a usmial sa tiež.
Dievčatko si od neho naveľa zobralo stužku a s naliehaním v hlase ho poprosilo: „Pomôžeš mi nájsť moju Živu? Mala som ju na šnúrke spolu s korálikmi, ale ako sme sa hašterili, tak mi ju pretrhli a všetko popadalo na zem.“
Nakoniec to vzdali, amulet sa akoby pod zem prepadol a tak spolu dozbierali aspoň koráliky. Obriadilo sa a skleslo si povzdychlo: „Doma dostanem, bol to ochranný amulet po prababke.“
„A prečo ti to spravili?“
„Som najmladšia, nechcú, aby som sa s nimi hrala,“ odvetila smutne.
„Mne to nevadí, ja by som rád!“ zvolal prekvapene nechápajúc, prečo sa niekto nechce s niekým tak milým baviť.
„Ak chceš – ale najprv mi musíš povedať svoje meno!“
„A to už prečo?“ povedal namrzene nevediac, čo od neho žiada.
„Ľudia sa najprv predstavia, keď sa spoznajú. Vieš?“
Stále nevedel, no chcel získať čas, tak z neho vyšlo: „Aké je tvoje meno?“
„Svatava,“ usmiala sa.
Zosmutnel. Naveľa odvetil: „Ja nemám žiadne meno. To znamená, že nemôžeme byť priatelia?“
Svatava naklonila hlávku a riekla: „Ako to? Všetko má meno! Klas je klasom, Slnko Slnkom a tak.“
„Ja som chlapec,“ odvetil namosúrene.
„Všetci rodičia dávajú svojim deťom mená. Ako nazvali teba?“ Snažila sa mu pomôcť, ale tým všetko len zhoršila.
Zacítil ostrú bolesť v hlave. Pred očami sa mu v mžiku odohral nepríjemný výjav. Ani nestihol zistiť aký a už bol preč. Ostalo mu nevoľno.
„Nechceš sa radšej hrať?“ navrhol netrpezlivo. „Možno si naň spomeniem počas hry,“ zaklamal.
„Tak dobre,“ súhlasila a chytila ho za ruku. „Ukážem ti jedno miesto pri potoku, môžeme si urobiť loďku.“
– Akú má hrejivú ruku, – pomyslel si, to je po dlhej dobe, čo cítil také príjemné teplo. Vkradla sa doňho nepekná myšlienka, že sa toho tepla už nikdy nechce vzdať.
Pokým sa odovzdane nechal viesť cez dozrievajúcu pšenicu, dievča veselo rapotalo, že sa už blíži žatva a ako veľmi sa teší na Dožinky. Na samom kraji poľa chcelo chlapca potiahnuť za sebou na cestu, no v tom ho zastavila nejaká neviditeľná sila. Ostal stáť ani prikovaný a nedokázal sa hnúť, nemohol vykročiť z poľa von.
„Prečo si zastal? Nie je to odtiaľto ďaleko!“ zvolala a snažila sa ho pritiahnuť k sebe, čo ho začalo hnevať, pretože to bolo veľmi nepríjemné.
„A čo takto ostať v poli? Zahrať sa medzi klasmi?“
„V poli som už behala dosť! Chcem ísť k vode, je mi horúco,“ namietla rozhodne a dupla nohou, až zvírila prach.
V tom sa rozozvučal zvon, oznamujúci pravé poludnie, z kostolíka, ktorý bol dostavaný len nedávno.
Nevedel, či to bolo tým, že mu lomcovala rukou alebo tým, že ho podráždil ten zvláštny nepríjemný zvuk, no odrazu mu už neprišla taká milá a už sa s ňou nechcel ani priateliť! Jediné, čo chcel, bolo zobrať si jej teplo so sebou do chlácholivej tmy.
Zvonenie oslobodilo jeho posledné spomienky, ktoré sa vrátili a ubližovali mu. Teraz ich vnímal oveľa jasnejšie. Ukričané postavy, zúriacu búrku, rozbíjajúci sa riad, krik ženy, plač i svoj vyplašený výkrik, keď zbadal, ako sa naňho rúti temná postava s hrozivou tvárou. Posledné, čo zazrel a zacítil, bolo ostrie sekery, ktoré mu preťalo lebku, potom nastala tma.
„Si v poriadku?!“ navrátil ho do svetla vyplašený dievčenský hlas.
„Som,“ svižne si zotrel kvapku tmavej krvi, ktorá mu začala stekať po čele skôr, ako ju zbadala.
„Vyzeral si, že ťa niečo hrozne bolí!“ Krútila neveriacky hlavou. V tvári sa jej objavil úľak a zhíkla: „A čo to máš s očami?!“ Pustila mu ruku a cúvla od neho. Predtým ich mal síce sivasto mdlé, ale teraz mu značne potemneli, až sa mu stratili zorničky, zamrazilo ju z nich do morku kostí.
„Nič to nie je, čo vyvádzaš! Nehnevaj ma a poď sem!“ skríkol nazúrene.
Práve mu chcela povedať, že sa jej nepáči, ako sa zmenil a nejde s ním, keď za svojím chrbtom začula preľaknutý ženský výkrik: „Dzevana ťa ochraňuj, dieťa hlúpe! Už aj od toho utekaj! A ty sa prac, aby ťa Parom skáral, obluda!“
Svatava sa otočila a zbadala, ako k nej beží stryná s nošou na chrbte, v ruke bojovne mávajúc motykou, a s ňou ešte pár žien, ktoré na ňu vystrašene volali.
Nemienil sa jej vzdať! Využil, že sa mu otočila chrbtom a zdrapil ju za plecia. Nechty sa mu zmenili na pazúry, ktoré jej vnoril až do mäsa a surovo ju začal vťahovať do poľa. Dievča začalo plakať a kričať o ratu spoznajúc, s kým má tú česť!
Už ju skoro mal! Len palcom na nohe bola ešte vonku z poľa, no aj to stačilo na to, aby ju niekoľko žien, za neustáleho kričania a preklínania, začalo ťahať von. Ale nešlo to tak ľahko, vyziabnutý chlapec mal prekvapivo veľa sily. Vrčal na ženy a ešte tuhšie chytil Svatavu, aby mu ju nevytrhli. V tom rázne zakročila stryná vidiac, že to inak nepôjde. Pevne sa rozkročila, uchopila porisko motyky oboma rukami a plnou silou zaťala.
Poľom sa rozľahol neľudský výkrik. Jedna ruka mu už nestačila, aby ju získal. Pustil ju náhle, až ženy, držiace ju za členky, popadali na prašnú cestu. Rukou si chytil kýpeť, z ktorého mu prýštila smolná krv. Výhražne ceriac zubiská sa pomaly rozplynul v hmlu, ktorú pohltila zem.
„Svatava, dieťa nešťastné! Či si nezbadala, že to bol Poludníček?!“ Objímala trasúce sa dievča stryná.
„Neskoro,“ šepla vydesene.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.