Akiki zväčša potreboval pri svojej práci dve veci: tmu, ktorá skryje
jeho
sivé handrové telíčko a hluk, v ktorom sa stratia jeho kroky. Na ničom
z toho však nezáležalo, ak obeť spala. Pretože spiaca korisť je
mŕtva
korisť.
Vonku snežilo. V ľadovom snehu sa strácal všetok hlas. Navyše vonku
veľmi
fučalo a nikto nedokázal počuť to úbohé dievča, aj napriek tomu, že
boli
len niekoľko metrov od nej. Bežala nahá a bosá, bežala už dlho.
Dalo by sa povedať, že Patricia je najšťastnejšia osoba vo vesmíre.
Astronautka ICSS (Medziplanetárnej spoločnosti pre separovanie odpadu) sa
chystá na vzlietnutie s posledným nákladom z Červenej planéty. Už
štvrtý rok pracuje ako pilotka vesmírneho vznášadla…
Deň zatiaľ prebiehal ako ktorýkoľvek iný. Samuel sedel v riadiacom
centre
stanice a zadával príkazy do programu. Stres posledných troch rokov, keď
nebolo isté, či ich plán vôbec bude fungovať, v poslednej fáze akoby
zmizol.
Preliezť tehlový múr oddeľujúci územie smrti od sveta umierajúcich
je
desivo jednoduché. Nie som tu prvýkrát, ale je iné prísť cez bránu, a
iné vkrádať sa sem v nočných hodinách ako vykrádač hrobov. Presne
tak
teraz vyzerám, na ľudoprázdnej ulici však nie sú oči, ktoré by ma
mohli
pozorovať.
Malé vyhliadkové lietadlo sa vznieslo ponad Pantanal – rozľahlý
národný
park nachádzajúci sa zväčša na území Brazílie, známy svojou divokou
prírodou, močariskami, domorodými indiánmi a obrovskými anakondami.
Bdiem, či sním? Pred očami mám zahmlené. Všetko vôkol mňa je
rozmazané,
skoro úplne biele. Avšak niečo cítim. Cítim drobné steblá trávy,
ktoré
ma šteklia na mojich bosých nohách. Fúka vietor. Je príjemne teplý.
Někde z dálky se ozvalo zakrákání a přerušilo ticho panující na
zastávce. Dívka zvedla tvář od knihy a v obličeji jí šlo vidět
překvapení, následované úzkostí. Její jemné rysy naráz ztvrdly,
v úžasu se podívala na oblohu, jako by něco hledala.
„Dámy a páni, vítam vás na tlačovej konferencii Ministerstva
hospodárstva, na ktorej vystúpi aj premiér Priemerný Človek. Úvodné
slovo
patrí pánovi premiérovi,“ zarecitovala hovorkyňa.
Napriek strážnikovmu predpokladu si Monika na jedle pochutila. Aj keď
ho
nebolo veľa dokázalo výborne zasýtiť. „Musí byť určite veľmi
výživné,“ pomyslela si spokojná, že sa odhodlala k zdravšiemu
spôsobu
života.
V jednom království žil princ jménem Antonius Jean George III., kterému
se
obyčejně říkalo Tonda. Když se Tonda narodil, zjistilo se, že je
alergický na perník. Jenže pokud někde nějaký perník viděl, dostal
na
něj strašnou chuť a chtěl ho ochutnat.
Dvere sa po mocnom kopanci prudko otvorili a narazili do popraskanej
steny.
Tarmin vtrhol do miestnosti s tesákom pripraveným k útoku, vzápätí
však
ostal prekvapene stáť. Čakal všetko možné, len nie toto.
Žiarlivosť. Posadnutosť. Tie pocity som nepoznala, kým som nestretla
teba.
Mala by som ho prekliať? Ten osudový deň, keď som tajne vstúpila do
podsvetnej ríše a dívala sa, ako moji bratia súdia ľudí?
Kalendár
Bolo 9. apríla v piatok. O deň som mala mať narodeniny. Bolo skoro
ráno a
v mojej izbe bolo ešte ticho. Rodičia naďalej spali. Zobudil ma vtáčí
spev, bol nádherný. Slnko svietilo očarujúco, jednoducho úžasný deň
na
piatok.
Na horizonte sa črtalo pole plné kvetov. Hýrilo všetkými farbami.
Červené
maky, žlté ľalie, modré kosatce, ale aj strieborné asfodely sa bili
o to,
ktoré sú najkrajšie a najvýraznejšie. Slnečnice sa otáčali za
horúcim
slnkom.
Kráčala pešo po meste. Rovnaký piatok večer, rovnaký scenár.
Oslava
výročia firmy, pozvaní boli všetci zamestnanci hromadným mailom. Aj on
tam
bude. Vedúci jej tímu. Počula ho na vlastné uši. Všetky svoje
dievčatá
veľmi rád uvidí…
„Počúvaj,“ obrovský entuziazmus naplnil vesmírny čln, „dostal
som
ohromný nápad.“ „Zase chceš pašovať tie myši cez polku galaxie a
predávať ich trikrát pod cenu ako minule?“ oponovala mu obrovská
znechutenosť.
Povzdychol som si a zobral smeti. Už-už som chcel vyjsť z bytu na
chodbu,
keď mi napadlo, že nemám kľúče. Akonáhle som ich našiel, už mi nič
nebránilo v tom, aby som mohol na čerstvý vzduch. Pri čakaní na
výťahy
pri matnom osvetlení som si povzdychol druhýkrát.
Námestie pôsobilo ako rínok z viktoriánskeho obdobia, prevládali
prach,
špina a zmätok. Sochu fontány, podobne ako radnicu, okolité domy a
paláce
zničila tlaková vlna vodíkovej bomby zhodenej na hlavné mesto pred viac
než
troma storočiami.
Triasla mnou zima a pichalo ma v hrudi. Preberal som sa. Niekto mnou
zatriasol.
Napokon som vzal odvahu v hrsť a otvoril jedno oko. Nado mnou sa klátil
mužík v uniforme.
Na obrazovkách som sledoval bránu vojenskej základne v čínskych
horách.
Sedel som v neďalekom kryte a číhal na podozrivé aktivity, ktoré by
nasvedčovali, že Čína používa základňu na výrobu zbraní pre
Kóreu.
Považoval som to za blbosť…
Je šero, stmívá se a stíny se táhnou jako žvýkačka nalepená na
botě.
Stojím na hřbitově a užívám se dosyta společnosti mrtvých
nebožtíků.
Nemám rád, když mě někdo v tenhle kouzelný moment, který si
dopřávám
tak jednou za měsíc obtěžoval a tak jsem si vypnul mobil.
Fero vykračoval lesnou cestou a rezko si popiskoval. Sekeru mal pre
istou
schovanú v rukáve hrubého prešiváka. Ak by stretol lesníkov, tváril
by
sa, že sa len tak prechádza, hoci si nebol istý, či by mu uverili.
Niečo
vetrili, veď stromy sa len tak nestrácajú. Ale jeho skrýšu aj tak
nenájdu.
Kde bolo, tam bolo žil jeden farmár. Choval všetky druhy
hospodárskych
zvierat. Kačice, husi, kone, kravy a aj svine. Boli to traja bratia. Volali
sa
Rypák, Chvostík a Bôčik. Po čase sa farme prestalo dariť.
Jazdec na hradskej sa neponáhľal. Vychutnával si podvečerné
októbrové
slnko opierajúce sa mu do bradatej tváre. Bol takmer na mieste, od osady
ho
delilo len pár sto krokov. V rieke, kľukatiacej sa dolinou, sa odrážali
okolité kopce a ich lesy…
Po slabom šťuknutí televízia zhasla. Neuprataná izba potemnela.
Trocha
svetla, vychádzajúceho z otvorených dverí do chodby, dopadala na
zamastené
zvyšky objednanej večere pred obéznym mužom na gauči.
Redakcia denníka Fandom SK vyhlasuje 1. kolo súťaže mikropoviedok
Ohnivé
pero Q1 2018. Prvá poviedka tohto kola bude uverejnená 5. 2. 2018,
posledná 28. 5. 2018.
V mene autorov ďakujem všetkým čitateľom za ich priazeň a
konštruktívne
komentáre k súťažným textom. A kto je víťazom tohto kola?
Tohoročné jesenné kolo súťaže Ohnivé pero Q2 2017, ktoré je už
21. v poradí, s predstavovaním súťažných poviedok skončilo. Teraz
zostáva posledná radostná povinnosť – rozhodnúť o víťazovi.
Ľadový vietor za oknom lomcoval holými vetvami stromov. Už pred pár
dňami
zhodili svoj farebný šat a pripravili sa na nastávajúcu zimu. Tento rok
udreli mrazy zas o čosi skôr. V izbe aj napriek tomu panovalo teplo.
Horúca
voda prúdila starým potrubím a kŕmila ošarpaný liatinový radiátor.