Kotolňa, v ktorej Oliver stál, bola neprirodzene čistá. Holá podlaha bola pozametaná, drevo úhľadne naukladané pozdĺž jednej steny. Žiadne pavučiny pod sivým stropom, ani neporiadok na zemi.
Od pristátia vesmírnej lode uplynulo dvadsať minút, od môjho prezradenia desať a šesť od jeho útoku. Čelo má teraz rozťaté, pery tiež.
Zamračilo sa. Do čarodejníka udrel blesk. Čierny plášť mu vzbĺkol jasným ohňom. Starý Mág stál pevne. Jeho uhrančivý pohľad uväznil oči Prsnatej Čarodejníčky. Zaznel hromový hlas: „Ja som Starý Mág.“
Premýšľal som. Nie že by som sa nudil, ale keď máte na hlave čierne vrece, ruky máte zviazané a ležíte medzi prednými a zadnými sedadlami vozidla, do ktorého vás pred chvíľou vrhli štyria statný muži, tak vám ani nič iné veľmi neostáva. Najmä ak dostanete do krku dávku z paralyzačného prsteňa…
Anton sa prežehnal a zhlboka si vzdychol. Z obývačky doliehal zvuk televízora, v správach rozoberali chemický útok v Sýrii. Telka šla príliš hlasno, ale Antonova manželka jedno ucho už takmer nepočula. Bolo lepšie strpieť hluk ako hádať sa, kto zapotrošil baterky do načúvacieho strojčeka.
Krátky čas sa motáme po galaxii od zákazky k zákazke. No už sme si stihli vybudovať nejaké to renomé. Dobré meno nás, Vesmírnych záhradníkov – spoločnosti bez záruky. Naša cesta k nesmrteľnosti a sláve v našom fachu odštartovala nenápadne. I keď náš prvý výtvor nenápadný rozhodne nebol.
ošarpaná felícia sa ako zbitý slimák brodila cestou pokrytou vrstvou šedivého snehu. stierače čoraz lenivejšie rozmazávali belavú špinu padajúcu z oblohy a vnucovali šoférovi predstavu, že v nočnej chumelici niečo vidí.
Kalendár
Volám sa Luna. Prirovnávajú ma k mesiacu teda presnejšie k svetlu, ktoré je na nočnej oblohe pánom. Skoro všetci ľudia, ktorých poznám to robia. Velebia ma a slávia moje narodenie. Vraj som zrodená z čistej lásky a budem našej dedine slúžiť ako totem šťastia. Trápne! Nemyslíte? Hlavne preto, lebo vo svojej podstate som rodené zlo alebo aj inak povedané záruka nešťastia. Chodím od domu k domu, podávam ruky tým smrad
Neznámy mládenec kráča tichým lesom. Ani vtáčika letáčika nikde nechyrovať. Počuje len svoje vlastné kroky. Tento les je strašidelný už sám o sebe. Celý temný, bez života. Kôry stromov už dávno sčerneli od toho zla všade navôkol. Mladík je sám ako prst. Nemá zo sebou žiadnu spoločnosť ani len psa. Mladík nebol bohato oblečený.
V labáku bolo chladno a slabé svetlo. Nikko viac nepotreboval. Ani stupňov, ani luxov. Nevyzeral ako doktor. Skôr rubač. Dojem budil iba biely, nie príliš čistý plášť. „Chlapče, toto si zapamätaj. Na svete sú len dve veci, ktoré nechápem a nenávidím.“
Mala ďalší záchvat. Narýchlo vyrobené putá z prikrývok sa nebezpečne napli. Skrúcalo jej celým telom a pritom vykrikovala čosi v neznámej reči. Oči jej svietili, áno, svietili jasným modrým svitom, ako behala pohľadom raz na mňa a raz na môjho spoločníka.
V jednom opustenom lese sa našiel dom. Bol veľký a nad stromami sa týčil ako hrad, ľahko odolal krutému počasiu ktoré aj najsilnejšie stromy takmer zlomilo. V tom dome sa v detskej izbe malý Daniel skrýval pod perinou od hlavy až po päty…
Bob Weston vyskočil z vozíka až mu zaprašťali stáročné kosti: „Sú tu… vššade ssú…“ šušlal skrz zuby, ktoré mal ako noty na bubon. „Kto? Zmrdi?“ špekuloval z mrákot sa preberajúci Albert.
Nikola Fischer bol od krku nadol ochrnutý. Za svoj stav vďačil dvom hajzlom, ktorým skrížil cestu pred troma rokmi. Kvôli zlatým hodinkám Tag Heuer ho dobili takmer na smrť. Po niekoľkých dňoch sa prebral na nemocničnom lôžku.
Na vrchole Temnej veže, v srdci Temného kráľovstva, napol Garat svoje mohutné svalstvo a rozohnal sa mečom. Preseknuté telo posledného ghúla zarotovalo vo vzduchu a s vlhkým plesknutím pristálo na nedávno skolenom druhovi.
Jmenuji se Edward Barnes. Nalodil jsem se na Odysseu před třemi týdny jako cestující za obchodem. Okolnosti mě přiměly psát vlastní neformální deník paralelně s tím kapitánovým. Dnes – osmnáctého července totiž posádka zachránila z vln mladou ženu…
Vytrvalé volanie o pomoc mi znelo v ušiach ako výstražné sirény. Každým krokom sa zdalo byť naliehavejšie. Snažil som sa bežať rýchlejšie, no miestami deravé strechy mi ani trochu nepomáhali.
Nikolas bol zvyknutý, že si u neho ľudia nebudú kupovať zeleninu, či šaty. Pracoval v železiarstve a jeho náplňou práce bolo poskytovačť domácim kutilom veci na opravu, či majstrovanie.
Energetická loď sa vynorila zo pseudopriestoru, a odpor hmoty ju raz dva spomalil. Jej posádke sa naskytol pohľad na maličkú modrú planétu so šedým príveskom so smutnou tvárou. „Sme na mieste,“ povedal Prvý Pionier hlasom rutinným.
Monika se přikrčená plížila za zaparkovanými auty, vyděšená k smrti. Z přilehlých ulic i ze vzdáleného náměstí až sem doléhal křik lidských obětí, promíchaný s odporným skučivým řevem a do toho občas nějaký ten výstřel.
Letná morská bríza, blankytná obloha, vlhký piesok toto sú atribúty pre ideálny život v opustenej chatke pri drahých susedoch zvaných nikto. Aj náš hlavný hrdina takto prežíval s priam hurónskym menom Hercule de Braganza.
Marie seděla u okna svého pokoje a dumala nad svou existencí. Ve svém mladém, ale již dospělém věku dvaceti pěti let ještě nikdy nezažila opravdovou lásku.
Biela, zamrznutá tráva jej pod bosými nohami praskala, keď kráčala smerom k osvetlenej ulici. Chodidlá mala mokré a špinavé, musela robiť malé kroky, aby sa na miernom svahu nekĺzala.
Jesenné kolo súťaže Ohnivé pero Q2 2016 sa nám z dôvodu väčšieho množstva poviedok natiahlo o dva týždne. Mali sme v súťaži viacero experimentov, trochu viac hororu než zvyčajne, ale medzi autormi aj čitateľmi asi najvýraznejšie zarezonovali poviedky s nádychom humoru.
Redakcia denníka Fandom SK vyhlasuje 1. kolo súťaže mikropoviedok Ohnivé pero Q1 2017. Poviedky je možné zasielať priebežne. Prvá poviedka tohto kola bude zverejnená 6. februára 2017 a ďalšie v takom poradí, v akom budú prichádzať. Predpokladaný termín uzávierky je koncom mája.
Tohoročné jesenné kolo súťaže Ohnivé pero Q2 2016, ktoré je už 19. v poradí, s predstavovaním súťažných poviedok skončilo. Hlasovanie za najlepšiu poviedku sa začína…
Milý denníček. Od dnes som tretiačka! Prvý deň v škole bol fajn. Mamka mi zabalila aj koláč! Dúfam, že si tu nájdem veľa kamarátov. Všetci vyzerajú priateľsky. Teším sa.
Ešte raz som skontroloval, či je v kufríku všetko – cesnak, posvätený ruženec, strieborný šperk, dubový kolík a ochranná čiapka z hliníkovej fólie. Niektorí kolegovia z brandže nosili aj Sväté písmo, ale ešte som nepočul, že by ho niekto použil v praxi.
„Vážený súd. Dovoľte mi vzniesť obvinenie voči pánovi Bradleyovi vo veci potenciálnej vlastizrady, zadŕžania vládnych informácií, spolupráce s tajnými službami a pripravovaného útoku na planétu…
Hana rozlepila zaspaté oči. Nespoznával to tu. Biele steny, na kratšej z nich bola akási monštruózna obrazovka, pod ňou dizajnová skrinka. A ešte postele. Štyri. Na jednej z nich poskakoval chudý blonďavý chlapík a obchytkával stenu.