 |
 |
 |
Prvá časť životného príbehu scifistu Vlada Srpoňa. Dnes o detstve v židovskej škôlke, prvých láskach, strýkovi Bélovi a baťovských topánkach.
Rané detstvo v židovskej škôlke
Pamätám si svoje detstvo od dvoch rokov. Bolo to šťastné obdobie, keďže som vôbec netušil, v akom režime žijú moji rodičia, príbuzní i ja. Na 50. roky si v niečom spomínam. Napríklad, keď prišiel do Serede cirkus, zvyčajne český, bolo zvykom, že zvieratá z cirkusu sa promenádovali po meste. Uchvátili ma slony, ťavy a krásne ženy vo farebných šatách, sporo odeté – to boli české cirkusantky. V Seredi bol centrom zábavy a kultúry kaštieľ v klasicistickom slohu s arborétovým parkom. Tam chodili moji rodičia na bály, tancovačky a koncerty dobových kapiel.
V rokoch 1957 až 1959 som chodil do materskej škôlky. Bola to krásna veľká vila. V záhrade sme mali dokonca detský bazén, jediný v Seredi, pretože bežné kúpanie sa odohrávalo na brehoch rieky Váh. Po rokoch som sa dozvedel, že vila, v ktorej som strávil temer tri roky, patrila bohatému sereďskému Židovi Mullerovi, majiteľovi fabriky Perlovka na výrobu žacích strojov. Pri deportáciách židovského obyvateľstva so západného Slovenska bol hlavným zberným táborom práve koncentrák v Seredi. Dodnes tu fungujú posádkové kasárne Slovenskej armády, sú tu vojenské jednotky cvičené do Afganistanu a Iraku.
Ale vrátim sa k vile, kde bola moja škôlka. Jej majiteľ, Áron Muller, vyletel aj s rodinou komínom niekde v Poľsku. Nám, deťom tejto generácie, ostalo všetko týkajúce sa tejto histórie utajené až do r. 1989. Moja babička Magdaléna síce občas niečo prehodila, avšak stud a tichá hanba Sereďanov, ktorí arizovali židovské majetky, nedovolila, aby deťom vysvetlili roky Slovenského štátu 1939 až 1945.
Prvé lásky, strýko Béla a baťovské topánky
Jediné predmety, z ktorých som na deväťročenke vynikal, boli fyzika, dejepis, slovenčina, občianska výchova, ako tak chémia a hudobná výchova. Z matematiky, algebry a ruštiny tak na trojku. Telocvik a práce v školskej záhrade som nenávidel. Samozrejme, ak sa dalo, blicoval som. V 8. triede som si našiel lásku, spolužiačku Lidku. Bola príšerne inteligentná, krásna, učila sa na samé jednotky. Samozrejme že som nebol jediný borec, v triede po nej pásli ďalší traja. Boli s toho vzájomné bitky, v ktorých nikto nezvíťazil. Lidka nám odišla v roku 1969 s rodičmi do cudziny.
Čo bolo najťažšie, učitelia ma stále porovnávali s bratom mojej mamy, básnikom Vojtechom Mihálikom. Ja som Bélu, ako sme ho v rodine volali, obdivoval. Ale aj závidel som mu jeho literárnu genialitu a jeho cesty do exotických krajín, ako Maova Čína, Japonsko, Castrova Kuba a Stalinovo Gruzínsko. Ja som mal talent skôr na čítanie dobrodružnej literatúry a fantastiky – samozrejme, mnohé knihy som čítal v češtine.
Tak som sa rozhodol, že zásadne budem odmietať recitovať Bélove básne, ktoré sme mali ako povinné čítanie. Samozrejme, keďže sme doma mali všetky strýkove básnické zbierky a knihy, prečítal som ich do jednej. Najviac ma fascinovala zbierka „Tŕpky“ z roku 1964. Básne o vtedajších ženách i mužoch všetkých vekových kategórií, kde boli veršami vyslovené ich trpké životné osudy. Ako 10-ročného ma najviac dojala báseň „Starenky učiteľky“. Tŕpky vyšli v tom čase náklade 30 000 kusov a z pultov zmizli v priebehu jedného týždňa.
V piatej triede sme sa začali učiť dejepis. Vykladali nám o starých národoch Stredného východu a Egypta. Na druhý deň som priniesol Bibliu, ktorú otec zdedil po svojich rodičoch. Učiteľ skoro skolaboval. Musel som ísť do riaditeľne, kde mi riaditeľ Košťo prikázal zavolať do školy rodičov, pretože mám tmársku knihu. Prišiel môj otec v uniforme a riaditeľovi vysvetlil, že rodinná pamiatka nie je dôvod na pokarhanie žiaka.
V tomto ročníku nám vysvetľovali, ako za kapitalistického Československa chodili deti robotníkov do školy bosé, že mali stále hlad, bola iba päťročná ľudová škola a deti sa na ďalšie školy nedostali. Máme si ctiť súdruha prezidenta Novotného, ktorý sa dnes stará o deti! Vŕtalo mi to v hlave, tak som na ďalšiu hodinu doniesol rodinné foto, kde v roku 1934 bola moja mama ako šesťročná v prvej triede v pekných topánkach od Baťu, i v kvalitnom oblečení, hoci jej otec bol murárom a mama kuchárkou u boháčov v Trnave. Taktiež som ukázal fotku môjho otca, ktorého rodičia boli roľníci na Liptove, ako osemročného v parádnom oblečení, s koženými topánkami na prvom svätom prijímaní. Súdružka učiteľka sa rozčúlila a na vysvedčenie som dostal som dvojku zo správania, čo vtedy znamenalo niečo ako Kainovo znamenie.
Pokračovanie o týždeň.
Scifistova púť 1. až 11. diel:
Scifistova púť, 1. časť – o detstve v židovskej škôlke, prvých láskach, strýkovi Bélovi a baťovských topánkach.
Scifistova púť, 2. časť – o izraelských mobiloch, mladom učiteľovi fyziky, arcibiskupovi a vzdialených galaxiách.
Scifistova púť, 3. časť – o studenej vojne na Slovensku a smutnejších úsekoch našej modernej histórie.
Scifistova púť, 4. časť – o stavebnici Merkur, o rock´and´rolle, bojkotovaní vojenskej kariéry a niklovej hute.
Scifistova púť, 5. časť – o Gagarinovi, rozhlasových hrách pre mládež, fantastických knihách a propagande.
Scifistova púť, 6. časť – o kine, Vesmírnej odysee, ceste do Prahy, Straussovcoch, no a votrelcoch…
Scifistova púť, 7. časť – o práci vo filmových ateliéroch na Kolibe, životnej láske, novej rodine a začiatkoch v Slovnafte.
Scifistova púť, 8. časť – o tom, koľko ľudí holdujúcich fantastike sa dá nájsť vo veľkej fabrike, o zlatom moku a prvých Parconoch.
Scifistova púť, 9. časť – o Cene Gustáva Reussa a zaujímavých osobnostiach, ktoré sa na Slovensku zaoberali či zaoberajú fantastikou.
Scifistova púť, 10. časť – o zákulisí politiky, podnikaní, biblických príbehoch a úskaliach práce s celebritami.
Scifistova púť, 11. časť – o prášilovskej cesta do Prahy a novej ére, ktorá nemala byť posledná.