Scifistova púť, 11. časť

VS
Vlado Srpoň s Ondřejom Neffom
Pygmalion
Oslava 55. narodenín v Prahe
Vlado Srpoň - filozof
Cena Akadémie SF/F/H Praha, 2011
Vlado a Reussova Revúca

Záverečná časť spomienok známeho slovenského scifistu. Dnes prášilovská cesta do Prahy a nová éra, určite nie posledná.


Epilóg baróna Prášila

K môjmu opusu „Ako som to zažil a videl s prihliadnutím na SF“ musím spomenúť niektoré veci a udalosti, ktoré som predtým z dôvodov studu neuviedol. Je to moja výpoveď o sebe ako o možno egocentrickej osobnosti, odborníkovi na elektrotechniku, empirikovi, egocentrikovi, megalomanovi, barónovi Prášilovi, málo úspešnom básnikovi ale dosť úspešnom publicistovi. O úspechoch, katastrofách, láske a nakoniec i mojej osobnej viere v Boha – Stvoriteľa, ktorý objíma celý makro a mikrokozmos a volá dušu nášho tela, kde klope a nechceme ho roky počuť tak, ako som Ho našťastie s Jeho láskou započul až po rokoch.

Narodil som sa v Československu, v slovenskom meste Trnava zvanom Malý Rím 9. augusta 1954 o 7:45 stredoeurópskeho času. Vážil som 4200 gramov a meral 54 centimetrov. Narodil so sa teda v znamení Leva.

Mojej mamičke Adriane rodenej Mihálikovej, lekári neodporúčali dieťa. Mamička od detstva až do smrti trpela epilepsiou minor. Bol zázrak, že sa jej narodilo zdravé dieťa. Viac ako maminou som bol ale rozmaznávaný babičkou Magdalénou. Otec Eduard, dôstojník ČSA, bol milujúci ale prísny. Trestal ma spravodlivo. Nepomohlo. Zomrel 17. apríla 1973 vo veku 49 rokov. Po operácii mozgu sa z neho stala troska. Takmer dvojmetrový krásny muž, čo ma od detstva učil veci, ktoré moji kamaráti nevedeli – strieľať, plávať v divokej vode, brániť sa proti útokom, dokonca ako sedemročného písať na písacom stroji, sám zabudol čítať i písať a hovoril veľmi ťažko. V tom čase som už pracoval v Bratislave. Pohrebu, ktorý celebroval sereďský farár Ján Sokol, sa okrem rodiny zúčastnili desiatky dôstojníkov.

Mamička zomrela 30. apríla 2003 na neliečiteľnú chorobu.

Vtedy som bol posledný muž z rodu Srpoňov liptovskej vetvy po otcovi a posledný z rodu Mihálikov sereďskej vetvy po mame. Žiaľ znervózňuje ma, že nemám vnuka. Moji dvaja synovia Radoslav a Michal sú slobodní a nehrnú sa do manželstva. Mám síce dve vnučky od dcéry Tatiany, ale moje meno neponesú.

V marci 2008 som našiel inzerát pražskej firmy Media Print, že zamestnajú ľudí zo Slovenska s ubytovaním zadarmo. Práca spočívala v triedení tlače každého druhu na distribúciu v Prahe. Ešte v ten deň som zavolal na telefónne číslo uvedené v inzeráte. Ozval sa mi hlas so zlou češtinou, že sa mám okamžite zbaliť a najbližším vlakom sa ponáhľať do Prahy. Sľúbili mi, že na Holešovickom nádraží ma budú čakať a odvezú ma ihneď do práce. Rozhodol som sa bez váhania. Na druhý deň som vystúpil z Pendolina v Holešoviciach. Pred stanicou ma čakali dvaja čierno odetí muži, Rusi. V čiernom aute ma mlčky viezli krížom Prahou, až sme sa zastavili v Hostivaři pred bývalou fabrikou na farby a laky, dnes firmou Media Print. Okolo jedenástej som už zarezával na tonách časopisov určených na triedenie. Večer po práci ma tí dvaja Rusi, majitelia Media Printu, priviezli k môjmu prvému ubytovaniu v Prahe. Na ulici U rajské zahrady na Žižkove, v ošumelom secesnom dome na štvrtom poschodí bol veľký byt, kde bývalo a na poschodových posteliach spalo 12 Slovákov. Bol som trinástym. Tí ľudia boli zbierkou toho najhoršieho, čo som kedy stretol. Myslel som si – ale čo, mám kde bývať a pracovať. Zo stanice metra Jiřího z Poděbrad je do Hostivaře pár staníc. Po niekoľkých dňoch som v byte nenašiel svoje jedlo v chladničke ani niektoré osobné veci. O týždeň mi jeden zo Slovákov, bývalý vojak Cudzineckej légie, v noci ukradol nový mobil s kompletnou databázou stoviek adries, mailov i súkromných čísel. Ostal som v totálnej izolácii od sveta. Ráno som v práci Rusom oznámil že končím, a vysvetlil som im, čo sa mi za ten týždeň stalo. Títo ľudia boli normálni a vyšli mi v ústrety. Vyplatili mi mzdu za týždeň a i istú náhradu za mobil. Celkom sedem tisíc. Dodávam, že so mnou zašli do bytu na Žižkove, dovolili mi prespať do rána a polovicu Slovákov z bytu okamžite vyhodili.

V ukradnutom mobile som mal i čísla pražských priateľov scifistov. Zázrakom som našiel svoje poznámky s telefónnym zoznamom. Skontaktoval som Zdeňka Rampasa a bolo vybavené! Stretol som ľudí, ktorých som roky nevidel, mnohých „dinosaurov“. Moje bývanie v Prahe sa podobalo šialenej anabáze z bytu do bytu – za dva roky sedem sťahovaní. Dúfam, že zo posledné bolo ozaj posledné. K šťastiu veľa nepotrebujem. Po bytovom a pracovnom putovaní som nakoniec zakotvil vo firme Shell. V mojej hierarchii hodnôt sa na prvé miesto dostalo zdravie, na druhé láska, tretie práca, štvrté pokora a úcta, piate písanie a šieste peniaze, ktoré používam k normálnemu životu. Mám kde bývať, mám stabilnú prácu, čo jesť, prístup k internetu, mám priateľov, nejaké peniaze, knihy, filmy, digitálnu televíziu. Občas zájdem do niektorého kostola, keď nie je omša, a v mystike pražského baroka ticho rozjímam.

Keď sa pozerám na tisíce fotografií, mysľou sa mi ženú spomienky. Vidím a počujem, čo som si zapamätal s rozhovorov s každým, koho som na conoch stretol. Z mnohých ľudí z desiatok stretnutí fandomu od roku 1984 až po 1997 si pamätám tých, ktorí vo mne zanechali pozitívnu stopu v názoroch, ktorí mi dali viac, než sami tušili. Trinásť rokov som bol mimo dianie, mnohé som zabudol možno zámerne.

Mojím osobným fondom kvalitných osobností fandomu, ktorí ma v mnohom ovplyvnili, sú: Zdeněk Rampas MLC, Ondrej Herec, pan Smékal st., Theodor Rotrekl, Pavel Weigel, Franta Moravec, Franta Novotný, Eva Kováčová, Mio Bútora, Pagi, Honza Pavlík, Egon Čierny, Ivan Aľakša, Carola Biedermanová, Saša Pavelková, Vlado Ríša, Juraj Toman, Ivan Adamovič, Vašek Soukup, Ludmila Freiová, Eva Hauserová. Jarda Olša jr., Jan Jam Oščádal, Pavel Kosatík, J. W. Procházka a mnohí, mnohí iní, veď by to bolo na dve stránky.

Mám pocit, že veľa vďačím aj Neffovi ako českému guru fantastiky, ktorého neradno kritizovať (nemá to rád). Mám temer celé jeho dielo do roku 2007. Je nenapodobiteľné i tým, že mnohému som v duchu oponoval. Najradšej som čítal jeho Hovory u krbu – spomienku na jeho otca Vladimíra Neffa, eseje, rozhovory, zakázané technológie, teoretické články a jeho mnohé poviedky. Tam som našiel viac informácií než v jeho ostanej SF. Dnes ho sledujem iba cez Neviditelného psa, internetové noviny, ktoré založil ešte v deväťdesiatych rokoch minulého storočia

Veľmi významnú časť môjho života tvorili ženy. Nepočítam mamu, babičku a tety. Od sedemnástich som poznal to „tajomstvo“ najprv u starších spolužiačok i zrelých dám sereďskej smotánky (rovesníčky v Seredi ma neuchvátili svojou tuposťou pre pochopenie mojich v podstate dospelých rečí o SF a vesmíre). Nuž a potom u niektorých dievčat a dám na conoch i iných akciách fandomu. Sú to pekné a trvalé spomienky. Temer od každej som sa niečo duchovne pozitívne naučil. Dnes za kapitalizmu je to so ženami iné. Bývalé fandomové fanúšičky sa stratili vo víre iných záujmov, manželstiev, mnohé už s odrastenými deťmi ba i vnukmi. Mladý fandom má svoj interný svet , kde scifistický dinosaurus nemá miesto. Možno po mne ostane i dačo napísané a bezpochyby tisíce fotografií fandomu a conov ktoré, ak ma náš doživotný prezident ČS fandomu ZR prežije, sa dostanú do múzea.

Čo dodať? Som spokojný so svojím životom v dobrom a v tom zlom.

Zo svojho hľadiska som vykonal dosť činov ktoré ľutujem, a väčšinu, ktorú neľutujem. Bol som dobrým školákom, učňom, elektrotechnikom špecialistom, organizátorom, hasičom, operátorom v istej atómovej elektrárni, potom hudobným producentom, milionárom, zvukárom, distribútorom umenia, majiteľom pozemkov. Potom som s holým zadkom zmenil svoj spôsob života. Začal žiť a pracovať v mojej obdivovanej a milovanej Prahe. Čo k šťastiu dodať? Som ako-tak zdravý, pamäť mi funguje, mám strechu nad hlavou, stálu prácu v zavedenej firme, občas píšem, mám čo jesť a piť, mám internet (na Slovensku od roku 1992). A mám niekoľko dobrých priateľov. Moja viera v Boha je vrúcna. Myslíte, že to nie je šťastie? Boh dá, ešte niečo dokázať.

Vlado Srpoň, s plným vedomím a svedomím.


Scifistova púť 1. až 11. diel:

Scifistova púť, 1. časť – o detstve v židovskej škôlke, prvých láskach, strýkovi Bélovi a baťovských topánkach.

Scifistova púť, 2. časť – o izraelských mobiloch, mladom učiteľovi fyziky, arcibiskupovi a vzdialených galaxiách.

Scifistova púť, 3. časť – o studenej vojne na Slovensku a smutnejších úsekoch našej modernej histórie.

Scifistova púť, 4. časť – o stavebnici Merkur, o rock´and´rolle, bojkotovaní vojenskej kariéry a niklovej hute.

Scifistova púť, 5. časť – o Gagarinovi, rozhlasových hrách pre mládež, fantastických knihách a propagande.

Scifistova púť, 6. časť – o kine, Vesmírnej odysee, ceste do Prahy, Straussovcoch, no a votrelcoch…

Scifistova púť, 7. časť – o práci vo filmových ateliéroch na Kolibe, životnej láske, novej rodine a začiatkoch v Slovnafte.

Scifistova púť, 8. časť – o tom, koľko ľudí holdujúcich fantastike sa dá nájsť vo veľkej fabrike, o zlatom moku a prvých Parconoch.

Scifistova púť, 9. časť – o Cene Gustáva Reussa a zaujímavých osobnostiach, ktoré sa na Slovensku zaoberali či zaoberajú fantastikou.

Scifistova púť, 10. časť – o zákulisí politiky, podnikaní, biblických príbehoch a úskaliach práce s celebritami.

Scifistova púť, 11. časť – o prášilovskej cesta do Prahy a novej ére, ktorá nemala byť posledná.


12. septembra 2011
Vlado Srpoň