 |
 |
 |
Ďalšia etapa životnej púte slovenského scifistu. Dnes o práci vo filmových ateliéroch na Kolibe, životnej láske, novej rodine a začiatkoch v Slovnafte.
Moja Koliba a láska v Slovnafte
V roku 1972 presne 9. augusta na moje 18. narodeniny som sa rozhodol odísť do Bratislavy. Cítil som, že v mojej Seredi by som sa nielenže neuplatnil v práci elektrikára, ale najviac mi chýbali ľudia, s ktorými by som diskutoval o veciach, aké v Seredi málokto chápal. V Bratislave som mal niekoľko známych, a tak som ich obtelefonoval, či mi nenájdu nejakú prácu. Ozval sa mi jeden z nich a ponúkol mi prácu rekvizitára vo filmových ateliéroch Koliby. 10. augusta 1972 som sa prihlásil v ateliéroch. Vysvitlo, že miesto rekvizitára je už obsadené. Ponúkli mi takzvané šteky vo filmoch, ktoré sa točili i pre televíziu. Navyše som mal skúsenosť s filmovaním. Ako prvák som dostal malú úlohu v budovateľskom filme „Pri pochode sa vždy nespieva“. Film bol o budovateľoch Niklovej huty Sereď a ich osobných rodinných drámach. „Hral“ som syna hlavného hrdinu. Réžiu mal František Kudláč – profesiou výtvarník a divadelný režisér. Po príchode do Bratislavy som sa zoznámil i s jeho synom Ferom Kudláčom, neskôr akademickým maliarom, absolventom pražskej Akadémie výtvarných umení. Stal sa mojím trvalým priateľom. Počas mojej práce na Kolibe som spával v miestnej telocvični, kde mi povolili prespávať na žinenkách.
Práca na Kolibe ma bavila, no bol to nepravidelný zárobok. V auguste 1973 som nastúpil do rafinérie Slovnaft ako prevádzkový elektrikár. Postupne som popri zamestnaní vyštudoval elektrotechniku na bratislavskej SPŠE. Slovnaft sa stal mojím osudom na dvadsať rokov. Postupoval som v pozíciách, až som predbehol ostrieľaných matadorov. Ako 25-ročný som mal najvyšší platový výmer medzi starými elektrikármi, ktorí pracovali ešte v Američanmi zbombardovanej rafinérii APOLLO. Nový Slovnaft sa začal stavať v roku 1956 a postupne sa rozširoval od rafinérie a reformingov po olejové, aromátové, reformingové, petrochemické prevádzky a prevádzky výroby plastov. V čase, keď som prišiel do Slovnaftu, mal podnik 7500 zamestnancov a plochu 600 hektárov. Slovnaft bol silnou komunistickou základňou, ale mal aj vzdelaných ľudí – doktorov a profesorov, ktorí boli od roku 1969 odídení zo svojich profesných funkcií. Majstri, vedúci prevádzok, administratíva a riaditeľstvo boli komunisti. I mnohí inžinieri z nutnosti, aby mohli vykonávať svoju kvalifikáciu po štúdiu vysokých škôl. Ja osobne som nebol a ani nechcel byť členom KSS. Napodiv som postupoval v hierarchii elektrikárov. Pochopiteľne matadori závideli a ohovárali, no bol som v práci lepší a rýchlejší než ostatní.
V roku 1974 som si v Slovnafte našiel doživotnú manželku Evičku. Pracovala ako laborantka prevádzok motorových olejov. Keďže som robil i servis meracích prístrojov, často som musel navštevovať asi 20 podnikových laboratórií. Na tých olejoch som stretol čiernovlasú dievčinu – až ma pri srdci pichlo. Nedal som nič najavo. S Evičkou som sa porozprával a pozval som ju do kina. Súhlasila. 7. 6. 1975 sme mali v Bratislave civilný sobáš. Naša svadba bola malá ale akurátna. Svadbili sme v novom reštauračno-zábavnom zariadení Smíchovský dvor. Najbližší príbuzní, najbližší kamaráti, asi 15 osôb. Svadobná noc sa nekonala, lebo Evička rozhodla, že musím ísť oslavovať s kamarátmi a ona bude oslavovať s rodinou. Dala mi tisíc korún, čo bol vtedy veľký peniaz. Tak sme zašli do legendárnej vinárne Veľkí Františkáni. Prišli i ďalší kamaráti a slávili sme až do rána, zostalo mi i na taxík. V tom čase sme obaja bývali v hotelových ubytovniach Slovnaftu oddelene. Kapacita všetkých miest bola 6000 s dvojbunkami, kuchynkou a WC so sprchou.
Na prízemí boli jedálne. Tam ste dostali raňajky za 15 Kčs, obed 20 Kčs, večeru za 15 Kčs. Moja vtedajšia mzda bola 1750 Kčs čistého a Evina 1200 Kčs čistého. Radosť žiť.
Slovnaft nám ako svadobný dar dal do prenájmu nový jednoizbový byt so základným vybavením. Konečne spoločný život. Dodávam, že v tých rokoch sa začala budovať nová petrochémia pre ďalších 1500 zamestnancov. Byty v Slovnafte boli vlastne pre každého, kto chcel nové bývanie.
Žili sme teda na sídlisku Dolné Hony asi dva kilometre od Slovnaftu. Do tohto malého bytíka som priviezol z pôrodnice dcéru Tatianu a o dva roky neskôr i syna Radoslava. Netrpeli sme núdzou, ale predsa len dve deti boli aj na tie časy relatívne drahý špás. Vtedy boli mladomanželské pôžičky 30 000 Kčs a nám dali iba polovicu. I z toho sa dal ako-tak zariadiť byt i kúpiť elektrické spotrebiče. 1. apríla 1978 Eva vyhrala v Športke 2. poradie, 38 000 Kčs. Boli to peniaze, ktoré nám zoslala Vyššia moc.
Ale postihla nás za to veľmi zlá daň. O týždeň po výhre bolo veľmi studené a veterné počasie. Evička šla na prechádzku s deťmi a dostala obojstranný zápal pľúc s následným pneumotoraxom. Previezli ju na kliniku respiračných chorôb v Podunajských Biskupiciach. Bol som sám s dvomi deťmi. Evu neskôr previezli do Taranskej Polianky, do Wolkrovho ústavu respiračných chorôb a ostala tam štyri mesiace. Považoval som to za tragédiu. Ja som totiž pracoval v trojzmennej prevádzke piatky-sviatky. Ako zabezpečiť deti? Zo Serede prišla síce moja mama, no skúsenosť s takými malými deťmi nemala už viac ako dvadsať rokov. Ja som musel v práci prejsť na denné zmeny, čo znamenalo aj nižší príjem. Eva nepracovala a výhra sa za tie štyri mesiace rozkotúľala. Táni a Radkovi som musel vybaviť jasle a škôlku. Mama po mesiaci odišla, pretože ako krajčírka zanedbávala svojich 150 zákazníčok. Tak som zasa ostal na všetko sám. No našťastie sme to prežili, Eva sa vrátila zdravá a plná energie. Opäť som sa vrátil k svojej práci v Slovnafte.
Pokračovanie o týždeň.
Scifistova púť 1. až 11. diel:
Scifistova púť, 1. časť – o detstve v židovskej škôlke, prvých láskach, strýkovi Bélovi a baťovských topánkach.
Scifistova púť, 2. časť – o izraelských mobiloch, mladom učiteľovi fyziky, arcibiskupovi a vzdialených galaxiách.
Scifistova púť, 3. časť – o studenej vojne na Slovensku a smutnejších úsekoch našej modernej histórie.
Scifistova púť, 4. časť – o stavebnici Merkur, o rock´and´rolle, bojkotovaní vojenskej kariéry a niklovej hute.
Scifistova púť, 5. časť – o Gagarinovi, rozhlasových hrách pre mládež, fantastických knihách a propagande.
Scifistova púť, 6. časť – o kine, Vesmírnej odysee, ceste do Prahy, Straussovcoch, no a votrelcoch…
Scifistova púť, 7. časť – o práci vo filmových ateliéroch na Kolibe, životnej láske, novej rodine a začiatkoch v Slovnafte.
Scifistova púť, 8. časť – o tom, koľko ľudí holdujúcich fantastike sa dá nájsť vo veľkej fabrike, o zlatom moku a prvých Parconoch.
Scifistova púť, 9. časť – o Cene Gustáva Reussa a zaujímavých osobnostiach, ktoré sa na Slovensku zaoberali či zaoberajú fantastikou.
Scifistova púť, 10. časť – o zákulisí politiky, podnikaní, biblických príbehoch a úskaliach práce s celebritami.
Scifistova púť, 11. časť – o prášilovskej cesta do Prahy a novej ére, ktorá nemala byť posledná.