Scifistova púť. 2. časť

Čosi z detstva
Kto nepozná vesmír?
Hubble - špirálovitá galaxia

Pokračovanie životného príbehu slovenského scifistu. Dnes o izraelských mobiloch, mladom učiteľovi fyziky, arcibiskupovi a vzdialených galaxiách.


Fantastika a fyzikár

V siedmej triede som už po čítaní fantastiky začal do veľkého zošita písať pokus o SF. Napadla mi téma Sereď v budúcnosti. Vymyslel som si virtuálnu budúcnosť i s niektorými technickými vynálezmi ako prenosný telefón, z ktorého sa dá volať na akúkoľvek vzdialenosť a ktorý bude mať každý človek. S autami na vodík, ktoré bude vlastniť každá rodina, s farebnými televízormi na každom rohu ulice a pri každom obchode i to, že sa Československo dostane do vesmíru. Dokonca som uvažoval, že svet bude žiť v „totálnom“ mieri, Sovietsky zväz bude centrom planéty Zem a Moskva jej hlavným mestom. Bol som proste zblbnutý. Písal sa rok 1967. (Poznámka k tomu telefónu: V roku 1967 Izrael vyhral 6-dňovú vojnu porazením armád Egypta, Jordánska, Sýrie a Libanonu. Otec ako dôstojník mi vtedy povedal, že Izraelci vyhrali vojnu aj preto, že každá čata vojakov mala nejaké mobilné telefóny. Vraj vysielače signálu boli maskované ako zavlažovacie zariadenia v púšti, ktoré Arabi nechceli zničiť.)

Čo sa týka fantastiky, v šesťdesiatych rokoch som, žiaľ, ani v mojej škole, ani v celej Seredi nenašiel nikoho, koho by takáto literatúra zaujímala. Jediný, kto ma ako tak chápal, bol náš učiteľ fyziky a telocviku, pán Blažek. Tento mladý učiteľ na vyučovaní akceptoval i žiakov, ktorí ho chceli povedať svoj názor. Jediný z triedy som mu oponoval. Požiadal ma pred spolužiakmi, aby som mu položil otázku na, ktorú on okamžite odpovie. Opýtal som sa, či vie, ako vznikol vesmír. Odpovedal nám, že to nikto nevie. S pýchou som odpovedal, že ja viem ako. Trieda zahučala rehotom a učiteľ Blažek ma požiadal, nech to teda poviem.

(Poznámka: Vtedy už vychádzal mesačník Vesmír, ale len v češtine a bol dostať vo väčších mestách. Ja som ho našiel blízko – v Trnave. Tam som si prečítal fascinujúci článok o červenom posune najvzdialenejších galaxií. Autorom bol „nejaký“ Hubble. Predpokladal, že vesmír nie je statický, ale že sa rozpína, čo potvrdzovalo červené spektrum. Tým prirodzene musel nastať bod, keď sa začal vesmír rozpínať. Výpočtami zistil, že sa to stalo približne pred 7 miliardami rokov. Čo bolo príčinou, článok vo Vesmíre neuviedol.)

Na hodine fyziky som odrecitoval voľné znenie článku o červenom spektre posunu vzdialených galaxií, o tom, že vesmír sa rozpína a logicky musí mať začiatok. Trieda bola ticho a nerozumela, o čom hovorím. Učiteľ Blažek ukončil hodinu a zavolal si ma do kabinetu. Povedal mi tieto slová: „Vlado, ja som komunista, tvoj otec je vojak a komunista, nedávaš si pozor na ústa. Mohol by si niekedy zle dopadnúť. Ale ja ťa budem chrániť do konca učenia v tejto škole. A nikdy ma už na hodine nestrápni pred spolužiakmi. O vesmíre a veciach okolo neho sa budeme baviť len my, v tomto kabinete.“

Odvtedy sme si s učiteľom Blažkom vymieňali názory na vesmír, fantastickú literatúru a o tom, ako sa vyvarovať prílišnej snaživosti vo veciach, ktorým spolužiaci nerozumejú. Zapamätal som si temer všetko, len tú snaživosť vo veciach, ktorým ostatní ľudia nerozumejú, som si ponechal. Pán učiteľ Blažek ma ako prvý v Seredi pochopil. Nikdy mu to nezabudnem.

Cesta duchovna

Niekedy v máji roku 1968 povolili dobrovoľné hodiny náboženskej výchovy. Bola to nevídaná udalosť. Zo zvedavosti som sa na tie hodiny prihlásil, ale rodičom som to nepovedal. Hodiny katolíckeho náboženstva boli dvakrát týždenne, po dve hodiny výučby. Viacero liturgických vecí som nechápal. Babička ma naučila Otčenáš, doteraz ho viem odrecitovať v slovenčine, češtine a latinčine. Sereďský farár, ktorý nás vyučoval, sa volal Ján Sokol (bol to budúci arcibiskup, metropolita Slovenska). Jemu som raz položil otázku, či Panna Mária zostala pannou až do neba vstúpenia. Sokol skoro dostal infarkt a z hodín náboženstva ma vyhnal. Nikdy mi nevysvetlil, ako to s Pannou Máriou bolo…

O pár rokov neskôr Ján Sokol za účasti dôstojníkov zo sereďskej posádky pochoval môjho otca. V roku 1973 nebolo možné, aby mal major ČSA cirkevný pohreb. Moja mama v deň otcovej smrti poslala telegram ministrovi obrany ČSSR Martinovi Dzúrovi so srdcervúcou žiadosťou o povolenie cirkevného pohrebu a minister súhlasil. Až z dokumentov po otcovi som zistil, že Martin Dzúr bol spolužiakom môjho otca na Vojenskej akadémii Vyškov.

Pokračovanie o týždeň.


Scifistova púť 1. až 11. diel:

Scifistova púť, 1. časť – o detstve v židovskej škôlke, prvých láskach, strýkovi Bélovi a baťovských topánkach.

Scifistova púť, 2. časť – o izraelských mobiloch, mladom učiteľovi fyziky, arcibiskupovi a vzdialených galaxiách.

Scifistova púť, 3. časť – o studenej vojne na Slovensku a smutnejších úsekoch našej modernej histórie.

Scifistova púť, 4. časť – o stavebnici Merkur, o rock´and´rolle, bojkotovaní vojenskej kariéry a niklovej hute.

Scifistova púť, 5. časť – o Gagarinovi, rozhlasových hrách pre mládež, fantastických knihách a propagande.

Scifistova púť, 6. časť – o kine, Vesmírnej odysee, ceste do Prahy, Straussovcoch, no a votrelcoch…

Scifistova púť, 7. časť – o práci vo filmových ateliéroch na Kolibe, životnej láske, novej rodine a začiatkoch v Slovnafte.

Scifistova púť, 8. časť – o tom, koľko ľudí holdujúcich fantastike sa dá nájsť vo veľkej fabrike, o zlatom moku a prvých Parconoch.

Scifistova púť, 9. časť – o Cene Gustáva Reussa a zaujímavých osobnostiach, ktoré sa na Slovensku zaoberali či zaoberajú fantastikou.

Scifistova púť, 10. časť – o zákulisí politiky, podnikaní, biblických príbehoch a úskaliach práce s celebritami.

Scifistova púť, 11. časť – o prášilovskej cesta do Prahy a novej ére, ktorá nemala byť posledná.


11. júla 2011
Vlado Srpoň