Vidíš tu temnotu? Tu hloubku pod námi? Spolu se jí už nemusíme bát! Chyť se mě a posviť nám na cestu. No tak! Proč se zdráháš?
Po predstavovaní súťažných poviedok jesenného kola teraz na nás všetkých zostáva posledná radostná povinnosť – rozhodnúť o víťazovi.
Pár volov oťažených jarmom vtiahol rebrinák cez otvorenú bránu. V strážnici a v tuneli smerujúcom do srdca hory nebolo ani nohy. Jareg sa zamračil a z kozlíka rebrináku si odpľul bokom.
Ramiel vošiel do hlavnej siene Hornosecského hradu, kde ho privítali pochmúrne tváre hostiteľov. Smutní neboli len oni. Celý kraj pôsobil akosi šedivo. Umierajúca krajina, ktorú niekto alebo niečo zabíja.
V rajskej záhrade labužnícky krákali krkavce. Hlavu som mal ani rozbitý črepník, z ktorého sa sype zemina a trčia z neho krvavé korene ani vypreparované cievy.
Když dorazil na planetu Lai, jedno slunce právě zapadalo a druhé vycházelo. Nad horizontem se zvedaly narůžovělá a oranžová záře, které se vzájemně prolínaly, a jak zalévaly písečnou krajinu pod sebou, propůjčovaly rozkvetlým kaktusům snový nádech.
Eben je vzácny, a preto je vždy dôležité správne odhadnúť úroveň emócie. Väčšine bežných smútkov stačí orechové telo. A niektoré sú tak plytké, že sa uspokoja aj s obyčajným bukom.
V aute cestujeme už skoro hodinu. Oco šoféruje ako stále, keďže za volant svojej štvorkolesovej životnej lásky, ako nazýva túto starú Felíciu, by mamu nikdy nepustil. Vyrazili sme z Prešova a teraz prechádzame Braniskom.
Chytil ju za ruku a šli dole ulicou. Zanechávali za sebou stopy, vtlačené do tenkej vrstvy prašanu na chodníku. Pod pouličnými lampami boli ich postavy snovo biele, ale v okamihu, keď zmizli spod spanilej glorioly svetla, sa premenili na temné siluety.
Zapozeráš sa na hodinky a potom znovu vyzrieš na prázdne pódium. Očami skúmaš korálkový záves. Snažíš sa zaň dovidieť, azda v nádeji, že tam zbadáš svoju pripravujúcu sa dcéru; že si vymeníte láskyplné pohľady a ty jej ukážeš stisnuté päste…
V ten neskorý večer kraľoval oblohe strieborný polmesiac a tisíce žiariacich hviezd. Čarovným nebom, akoby namaľovaným nad krajinou, znenazdajky preletel svietiaci predmet. Zanechával za sebou jasnú stopu tiahnúcu sa horizontom.
Kalendár
Začalo to ešte pred troma mesiacmi, v jedno osudné ráno, keď môj syn umrel pri autonehode…
Ten hnusný pocit ktorý ma vtedy dávno od rána napĺňal sa nedal nazvať ničím iným než strachom, tým druhom ktorý vám vŕta kdesi pri kostiach a nedá sa ničím utíšiť.
„Môžeš mi vysvetliť ako sa z nadanej a krásnej čarodejnice stane, ochrankyňa mesta, a lovkyňa príšer?“ „Samozrejme. Hneď po tom čo mi vysvetlíš ako ma mohla láska môjho života odkopnúť so slovami „špinavá čarodejnica“?“
Mladá laň, ešte mláďa, prudko zastala a zastrihala ušami. Medzi stromami sa niečo pohlo. Čakala. Z húštiny vyšiel lovec. Ich pohľady sa stretli, len na okamih, na pár sekúnd. No kým lovec napol luk, laň už bola preč.
Prvá rana prišla zľava. Bola to riadna šupa. Odnieslo ma pár metrov nabok, kým som sa spamätal a zdvihol ruky, aby som sa kryl pred druhým úderom. Ten však mieril nižšie.
Inštitút prevencie suicidálnych tendencií vznikol pred tridsiatimi rokmi. Jeho hlavnou úlohou bolo, ako už z názvu vyplýva, predchádzať samovražedným pokusom. Vo väčšine miest boli zriadené útočiská pre zúfalých – valcovité kabínky z tvrdeného skla, vybavené umelou inteligenciou schopnou adekvátne reagovať na potreby jednotlivca či jeho emocionálne rozpoloženie. Na jednej strane bol projekt neuveriteľné drahý, …
Atlantis, prvá dcéra Poseidóna, bola povolaná na Olymp. Vojenský výcvik vedený Áresom sa skončil a mala byť oficiálne prijatá do rodiny, lebo tak rozhodol Zeus. Rituál, ktorý ju čakal nikto predtým a ani potom nepodstúpil. Jej oficiálnym poslaním bolo chrániť záujmy Olympanov. Mala riešiť problémy, ututlávať aféry a zahladzovať stopy po zlých rozhodnutiach. Časom si Atlantis zvykla a brala to len ako prácu. Skôr …
Štrngotanie šálok a tichú hudbu v pozadí prehlušila ďalšia siréna. Auto preletelo po ceste ako neriadená strela a zmizlo za rohom kaviarne. Hiro ich za poslednú hodinu napočítal už desať. Toľkí ľudia sa hnali zachrániť cudzie životy. A zahodiť aj ten svoj.
Kedysi som sa bál hmly. Nie tej, čo ospalé mestá ukrýva v svojom náručí pokoja, ale zelenej hmly karpatských lesov. Hmly, čo mesiac držala úbohého chorého starca zavretého v malej chatke, samého, ďaleko od všetkého a všetkých.
Dostal som boreliózu. Infekčná choroba prenášaná kliešťom. Asi poznáš. Kolujú o nej ohromné chýry. Bolesť kĺbov, tupé pichanie vo svaloch, zdanlivý pocit, že v nich čosi narástlo a teraz si to preráža cestu krížom-krážom. Únava.
Nebola tam tma. Bola tam iba temnota. A v tej temnote vznikla, žila potvora. Tak ju dievčatko nazvalo. Nedalo jej meno, pretože by jej žiadne nikdy nemohlo pasovať. Neustále sa totiž menila, rovnako ako menila všetko okolo nej.
Žili sme na panstve sami, iba so služobníctvom. Panstvo bolo rozľahlé, za úrodnými ármi a kukuričnými poľami bol hustý les, kde otec rád poľoval.
Mladý trpaslík klečel před Velkou radou vynálezců. Kaštanové vlasy měl ostříhané nakrátko a vousy mu sahaly až k ramenům. Nervózně se rozhlédl po okolí. Podlahu i zdi zdobily rudé koberce s motivem kladiva a klíče.
„Proste dostane taký elixírik, nejakú dobu s ním pobudneš a keď bude postupne zaspávať, vezmú ho na operačku. Za hoďku-dve ho máš naspäť a idete domov,“ poúčala Kristínu jej priateľka Barbora počas sedenia na terase kaviarne.
Od okamihu keď sme prišli na príjem si všetko vybavujem ako v spomalenom sne.
Oceľ klopkala po plechovine v nenáhlivých, studených, krokoch ako posledný pochod k múru s páskou cez oči. Tunel sa zdal byť nekonečný a v jeho tmavých farbách nejedna myseľ zablúdila do neznáma svojich možností.
Myslím, že nikdo nikdy neměl takovou radost, když byl odmítnut dívkou, kterou právě pozval na rande. Někdo pocítí zklamání, někomu je to jedno, jiný to bere jako větší výzvu a snaží se dál. Ale já měl radost.