 |
Ramiel vošiel do hlavnej siene Hornosecského hradu, kde ho privítali pochmúrne tváre hostiteľov. Smutní neboli len oni. Celý kraj pôsobil akosi šedivo. Umierajúca krajina, ktorú niekto alebo niečo zabíja.
„Prosím, pristúpte bližšie,“ vyzval Ramiela sluha.
Kráčal pomalými krokmi akoby nasával každý kúsok hradu. Od jeho prehnitej podlahy, cez popraskané kamenné múry, až po diery v streche, ktorá pôsobila, že čochvíľa spadne.
„Dovoľte, aby som vás uviedol,“ začal sluha, tváriac sa čo najviac urodzene, ako mu súčasná situácia dovoľovala, „je mi potešením, predstaviť vás pánovi veľkomožnému, Fridrichovi Banovskému, držiteľovi miestnej stolice, ochrancovi dobrého ľudu…“
„Pre všetko sväté, mlč už Rako,“ napomenul sluhu Fridrich, „toto nieje slávnostný banket. Keby áno, nesedím v špinavej zrúcanine a nesmrdím ako hovno, čo prvý krát vykuklo na svet!“
Sluhu očividne zaskočil slovník jeho pána. Zvraštil orosené čelo, uklonil sa a odišiel.
„Posaď sa, kňaz,“ Fridrich pokývol hlavou na prázdnu stoličku pred stolom, pri ktorom sedel.
Ramiel si opatrne prisadol. Stolička zavŕzgala starobou akoby i ona bola na pokraji svojho života.
Domáci pán vstal, vzal zo stola džbán medoviny a nalial do dvoch čaší. Jednu prisunul k Ramielovi.
„Nikdy som sa netajil odporom k vašej cirkvi, kňaz. Napriek tomu si prišiel. Povedz, si mi ochotný pomôcť?“
Ramiel vzal čašu a doprial si dúšok. Nato bez slova vstal a pristúpil k oknu. Pohliadol na žltkastý trávnik dvora, po ktorom prechádzali tri zhrbené ženy v obtrhaných šatách.
„Cena bude vysoká.“
Fridrich prižmúril oči a mal sto chutí si odpľuť, no nakoniec svoj odpor potlačil.
„Zaplatím.“
„Nevyzeráte, pán veľkomožný, že máte čím.“
„Som ochotný zaplatiť najvyššiu cenu.“
„Skutočne?“ Ramiel sa otočil. „Viete, čo to znamená?“
„Áno,“ Fridrich sklopil hlavu, „a keď príde čas zaplatím.“
„Rozumiem,“ odvetil a znova sa zahľadel na dvor, „než sa však do toho pustím, dovoľte mi otázku. Prečo ste ochotný vzdať sa svojej prvorodenej výmenou za túto, s prepáčením, zrúcaninu?“
Domáci pán mlčal.
„Snáď to nemá nič spoločné s tým, ako náš dobrotivý kráľ prisľúbil kontrolu nad Hornosecskom, tomu, kto znova vybuduje hrad. Pretože chamtivosť je veľmi zlá vlastnosť, pán veľkomožný.“
„Nechaj si svoje múdre reči, kňaz! Dobre viem, čo tvoja cirkev robí s tými deťmi! Chováte ich ako dobytok, aby porodili ohavnosti, ako si ty sám! Takže ma láskavo ušetri svojho kázania!“
„Dobro a zlo už dávno nevládnu svetu, pán veľkomožný. Ostali iba živý a mŕtvy. Moja cirkev sa pridala na stranu života v mene ktorého ochotne zaplatí akúkoľvek cenu.“
Fridrich vyprskol znechuteným: „Ale platiť nútite ostatných.“
„Bojujeme za tých, ktorý nám bojovať umožnia, pán veľkomožný. I my musíme niečo jesť, niekde žiť a získavať ďalších svätých bojovníkov. Nič nieje zadarmo a my nepadáme z neba.“
„Čakáš že ťa pochopím, kňaz? Keď ma sám nechceš pochopiť? Alebo si len uľavuješ na svedomí?“
Ramiel neodpovedal.
„Sme rovnakí, ty a ja. Do pekla,“ Fridrich sa chrapľavo zasmial, „nikdy by som nepovedal že sa prirovnám k niekomu takému.“
„Rozumiem, čo chcete povedať. Niečo obetujete aby ste niečo získal. Otázka je čo? A či to stojí za to?“
„Nie som chamtivý hlupák, kňaz. Som vládca. Mám to v krvi. Rozumieš tomu?“
„Iste, pán veľkomožný. I vy svojim spôsobom chránite druhých.“
Obaja sa na chvíľu odmlčali a schátralou sieňou znelo tiché kvílenie vetra.
„Stále si mi neodpovedal, kňaz,“ Fridrich prerušil mlčanie, „pomôžem mi?“
„Ale isteže, pán veľkomožný. Inak by som neprišiel.“
„Tak konaj! Už mám tohto všetkého až po krk.“
„Zaiste, hneď sa dám do práce. No najskôr musím zistiť, čo váš hrad vlastne postihlo. Povedzte, kto tu vládol pred vami?“
„Akýsi gróf z je mi to úplne u zadku.“
„Prosím, pán veľkomožný, je to dôležité.“
„Fajn! Hej! Rako! Už aj poď sem!“
Spoza dverí vybehol sluha. Pristúpil k svojmu pánovi a hlboko sa uklonil.
„Čo pre vás môžem urobiť, pane?“
„Tuto kňaza zaujala história nášho vznešeného opátstva.“
„Iba predchádzajúci vlastníci, ak dovolíte, pán veľkomožný.“
„A-Ale zaiste,“ sluha si poškrabal bradu a na chvíľu sa zamyslel. „takže bol tu gróf Josef Dorinský, pred ním to bol gróf Hesus Borovník, ďalej gróf…“
„Odpustite, že vás prerušujem,“ Ramiel mu skočil do reči, „mňa by skôr zaujímali predchádzajúce majiteľky.“
„Ach,“ zarazil sa sluha, „no to vás sklamem. Na tomto hrade nikdy nevládla žena.“
„Hm, takže tak je to.“
„Prišiel si snáď na niečo, kňaz?“
„Áno, po dvore sa vám prechádzajú Čeľadnice.“
„Čo… čo sa mi prechádza po dvore?“
„Čeľadnice,“ vysvetľoval Ramiel, „sú to bytosti, ktoré ostali uväznené na hrane. Medzi svetom živých a mŕtvych. S obľubou vyhľadávajú hrady, zámky a kaštiele, kde sa uhniezdia a zabíjajú každého, kto im skriví cestu. I jediná je extrémne nebezpečná a vám sa tu usídlili tri!“
„Tri!?“ zhrozil sa Fridrich a pristúpil k oknu vedľa Ramiela. „A kde sú? Nič nevidím.“
„Pre vaše oči sú neviditeľné. No môjmu zraku neuniknú.“
„Do pekla! Tak to ony môžu za všetkých tých mŕtvych stavebníkov?“
Ramiel prikývol: „A nielen to. Aby mohli naďalej kráčať svetom živých, nasávajú energiu z okolia. Preto celý kraj postupne umiera.“
„Márnosť,“ Fridrich si pretrel spotené čelo, „sme tu vôbec v bezpečí? Neprídu aj sem?“
„Pokojne, pán veľkomožný. Pokiaľ nemajú dobrý dôvod, nevstupujú do sídla. Avšak, vaše bezpečie nemôžem zaručiť, kým sú tu. Takže, ak dovolíte, prišiel čas vykonať moju prácu. Ak sa nevrátim, utečte. Budú nahnevané.“
Ramiel vstúpil na dvor pripravený čeliť prízrakom.
Čeľadnice si ho nevšímali a naďalej sa tackali zhrbenou chôdzou. Jedna sa prechádzala po zhnitom záhone, ďalšia krúžila po obvode dvora a posledná chodila z jedného konca na druhý.
Kňaz prekrížil ruky na hrudi a pery sa mu roztancovali v naučených frázach zaklínadla. Vykročil dlhými krokmi a skrížil cestu prvej Čeľadnice. Necelú siahu pred ňou zastal a rázne rozovrel ruky. Na malý okamih všetko stíchlo. Následne akoby silno zahrmelo a spod nôh Čeľadnice vyšľahla zlatisto-biela žiara. Bytosť sa začala krútiť a metať v plameňoch až sa zmenila v sivý popol.
Zvyšné prízraky zastali a pohliadli na kňaza. Vedel, čo bude nasledovať. Teraz pôjdu po ňom. No rýchlosťou sa im nevyrovná a na ďalšie zaklínadlo potrebuje čas. Zvrtol sa a zamieril späť k sídlu. V útrobách hradu a tesných chodbách ich pohyblivosť klesne a on sa im môže postaviť.
Fridrich sledoval kňaza. Jeho prapodivná chôdza mu prišla zábavná. Až do chvíle, keď sa z ničoho nič pred Ramielom zjavila akási postava a vzbĺkla v jasných plameňoch. Na okami zmeravel a prišlo mu nevoľno. Ale keď uvidel, ako kňaz beží k hradu, rýchlo sa spamätal.
„Čo to robí do pekla!? To nás chce zabiť všetkých?“ Fridrich vykročil k dverám, ale v pol cesty zastal.
Z dolného podlažia sa dlhú chvíľu ozýval buchot a rachot. Onedlho všetko utíchlo.
Fridrich i sluha Rako, s napätými dychmi, stáli a čakali čo bude nasledovať. Dvere siene sa pomalým, vŕzgavým pohybom otvorili, ale nikto nevstúpil.
Domácemu pánovi zbledla tvár. Nikdy v živote sa tak nebál. Telo mu zmeravelo a mysľou mu behala jediná myšlienka: Toto je jeho koniec.
Naraz po dverách udrela ruka. Fridrich strachom poskočil a z čela mu opadli kvapky studeného potu. Do miestnosti vstúpil Ramiel. Jednou rukou si pridržiaval rameno, obalené zakrvaveným rúchom, a ľavú nohu ťahal za sebou ako ťažký batoh, ktorý po dlhej ceste nevládzete niesť.
„Do pekla, kňaz! Ani nevieš ako rád ťa vidím!“
„Je po všetkom,“ Ramiel sa dotackal k stolu, vzal džbán s medovinou a hltavo začal piť. Keď bol hotový, odhodil prázdnu nádobu a zvalil sa k zemi. „Nezabudnite na svoju platbu, pán veľkomožný.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.