Ohnivé pero - jeseň 2020: Najdrahší cit

ohnive pero

„Smrť príbuzného…“ zamyslel som sa. „Blízky?“

„Brat,“ odvetil muž zlomeným hlasom.

„To bude smútok číslo šesť,“ zhodnotil som. „Majka, prosím vás,“ kývol som asistentke, aby prebrala zákazníka.

„Eben?“ spýtala sa.

„Postačí orech, ďakujem.“

Eben je vzácny, a preto je vždy dôležité správne odhadnúť úroveň emócie. Väčšine bežných smútkov stačí orechové telo. A niektoré sú tak plytké, že sa uspokoja aj s obyčajným bukom.

„Hneď to bude,“ venovala Majka zákazníkovi mierny uisťujúci úsmev, ktorý profesionál v našom odbore ladí roky. Musíte mať ten správny úsmev pre smútok, nenávisť, závisť i nešťastnú lásku. Nemôžete sa predsa na zákazníkov neusmievať. Práve vtedy by nadobudli pocit, že ich istým spôsobom súdite, a to určite nechcete.

Majka si nacvičeným pohybom prisunula rebrík, hore upevnený na koľajnici, a svižne sa na ňom odviezla až k tretej sekcii na pohľad nekonečného regálu plného škatuliek. Z vrchnej police vytiahla úzku lakovanú kazetu a položila ju pred muža, ktorý bol na prvý pohľad ako bez duše.

V okamihu, keď zbadal škatuľku, sa mu však v očiach čosi objavilo. Akási iskra, očakávanie. Prichádza tesne predtým, než to zo seba dostanú. Stáva sa to väčšine smútkárov. Nedočkavosť im priam srší z očí. Očakávanie vykúpenia. Túžba mať to rýchlo za sebou.

Medzi veľkou radosťou a veľkou úľavou je len veľmi tenká hranica.

„Ako vám…“ otočil som sa na ďalšiu zákazníčku a zmĺkol som. Myšlienky sa mi v hlave rozleteli ako mušky vyplašené zo zhnitého zemiaku. Bola to ona?

„Takže si ma ešte pamätáš,“ usmiala sa. Vedel som, že ju raz znovu uvidím.

Dúfal som, že tá chvíľa príde.

A desil som sa dňa, keď sa tak stane.

Majka zaviedla muža do vedľajšej miestnosti, aby sa zbavil svojho smútku a ja som pozrel na mladú, podmanivo krásnu ženu s gaštanovými o­čami.

Ach, tie oči…

„Yvona,“ hlesol som. „Rád ťa znova vidím. Ako ti môžem pomôcť?“

„Ty vieš, ako,“ odvetila. Pery zostávali chladné, no v jej očiach som vycítil jemný náznak skrytej emócie.

Jasné, že som vedel.

Moja úschovňa bola plná previnilých pocitov mladých dievčat. Čakali tam, uväznené v škatuľkách z dreva prvotriednej kvality a zarábali mi nemalé peniaze. Za tie roky sa totiž nenaučíte len to, aký úsmev použiť. Niekedy vďaka nemu získate aj niečo navyše. Napríklad zákazníčku, ktorá zistí, že okrem závisti, čo si prišla odložiť, sa potrebuje zbaviť aj pocitu previnenia z príležitostnej nevery.

Čo už, podnikanie musí nejako prežiť.

Kedysi to bolo ľahšie. Úschovňa sa tešila náležitej úcte a jej majiteľ bol skutočne niekým. Dokázal predať nádherné pocity a zbaviť vás tých, ktoré vás ťažili. Mal istú moc. No v tejto dobe terapeutov a psychológov úschovňa živorí. Pocity sa vraj majú prežiť a vyriešiť, nie potláčať. Títo konverzační riešiči zo dňa na deň urobili z môjho poctivého zárobku šarlatánsku záležitosť.

Ako z toho von? Niekto si pomôže reklamou, ja dokážem spojiť príjemné s užitočným. No, nemusíte sa tak tváriť. Tým, ktoré zablúdili na zlé chodníčky so mnou, som dal peknú zľavu. A ony o tom, na oplátku, pekne pomlčali. Neťažila ich žiadna emócia, čo by im nedala spávať a vďaka tomu sa o mojom spôsobe, ako pomôcť biznisu, nikto nedozvedel.

Yvona bola iná. Pri nej som spočiatku dúfal, že si svoju vinu hneď vezme so sebou a…

Spomienky. Sú úplne zbytočné a generujú ešte zbytočnejšie ozveny emócií. Škoda, že sa ešte nenašiel pohodlný spôsob, ako sa zbaviť aj tých.

Yvona si ma koketne premerala a vo mne skrsla malá nádej.

„Pôjdeme dozadu?“ navrhla s iskričkou v očiach. Vlna predčasného nadšenia mnou prebehla ako po zásahu elektrickým prúdom. Ale nechcel som sa zbytočne nádejať. Moja láska bola dávno zastrčená vzadu na najvyššej polici. Ukrytá v útrobách ebenovej škatuľky, ktorá udrží aj tie najsilnejšie city spoľahlivo pod zámkom.

Videl som, že Majka vyprevadila zákazníka žiariaceho spokojnosťou. Na znamenie fajrontu si hodila na plece kabelku, kývla mi na pozdrav a už jej nebolo.

„Tak poďme,“ otvoril som pult, odhrnul ťažký brokátový záves za mojím chrbtom a pustil som Yvonu do zadnej časti úschovne. Keď prešla okolo, zacítil som jemnú vôňu kardamónu.

Ocitli sme sa v sklade pocitov viny. V podstate som ho z väčšej časti zaplnil len vďaka vlastnému úsiliu. Keď tu Yvona bola predtým, uchvátene si prezerala nekonečné drevené police s cenným obsahom siahajúce až po strop. Páčilo by sa jej to. Brať do rúk krehké ľudské pocity, držať ich a cítiť vypracovaný povrch drevených schránok, do ktorých ich ukryli. Mať nad nimi moc, akú mala kedysi nado mnou.

Hneď sa mi vrhla okolo krku. Srdce mi tĺklo opreteky. Predsa som urobil dobre, keď som si svoju lásku nechal. Čakala na svoj čas, trpezlivo nechala na seba padať prach, až…

Na krku som pocítil chladné ostrie noža. Toto v pláne nebolo.

Prekvapene som pozrel Yvone do očí. Iskričky sa vytratili, nahradil ich divoký hnev.

„Ty musíš byť fakt naivný.“ Ironický úškrn jej skrivil tvár. O láske nemala ani tušenia. A ja hlupák som dúfal, že mi ju opätuje.

„Zober si svoju vinu a odíď.“

„Tú si môžeš nechať,“ odsekla. „Vlastne, mala som si u teba odložiť aj tento hnev,“ pokrčila plecami a nôž mi stále pritískala na krk. Rýchlo som premýšľal, ako sa z toho dostať.

„Yvona, prosím ťa…“

„Na to je už trochu neskoro, nemyslíš?“ Z jedu v jej hlase mi takmer vytryskli slzy. „Viem, že nie som jediná. Ale teraz si skončil. Zaplatíš za každú jednu. Za každú vinu, ktorú žiadna z nás nikdy nemala cítiť.“

Pomaly som ustupoval dozadu, až som za svojím chrbtom zacítil policu. Yvona sa pritisla na mňa. Vychutnávala si moment víťazstva.

Nenadarmo zákazníkom odporúčam veľký hnev čo najskôr uschovať. Veľmi rýchlo dokáže zatemniť všetky zmysly.

A ja som to nechcel urobiť. Tak veľmi som nechcel.

Nahmatal som za sebou jednu zo škatuliek a svižným oblúkom som sa z celej sily rozohnal.

Yvonu som zasiahol do temena. Nestratila vedomie, no uvoľnila tlak noža, a to bolo jediné, čo som potreboval. Vykrútil som jej ruku a oceľ zacvendžala o kamennú dlažbu. Yvona na mňa zmätene pozrela, no ja som sa už naťahoval k povrazu, príhodne prevesenému cez neďaleký rebrík.

Možno si poviete, že majiteľ úschovne pocitov zvolí citlivý spôsob, ale ja som nikdy na tieto veci nebol. Koniec koncov, všetkých zbytočných pocitov som sa hneď vedel zbaviť. Prehodil som Yvone povraz okolo krku. Zatiahol som. Chytila sa ho rukami, ale nevydala ani hlások.

„Naozaj ma to mrzí.“

Neviem, či mi uverila. Onedlho bola mŕtva.

Zamkol som predajňu a odniesol Yvonu dole. Po toľkých rokoch podnikania som otázku, čo s telom, mal dávno vyriešenú. Každá z týchto dievčin, či už svedomitých alebo rozzúrených, mohla byť komplikáciou a ja som nechcel kvôli nim prísť o licenciu.

Alebo o život.

Úschovňa mala pod kamennými základmi podzemné priestory, ktoré som mohol využiť na ubytovanie príležitostných známostí z minulosti. Nenašli by ste ich, ani keby ste tam náhodou zablúdili, no v skutočnosti sa na ne nikto neprišiel ani opýtať. Nikdy totiž nepovedali, kam idú. Chceli si svoje priznanie vychutnať aj s pocitom viny, ktorý si odo mňa prinesú. Aby to precítili. Aby to prežili. Aby sa viny zbavili a mohli pokračovať vo svojom živote ďalej.

Yvona bola iná, ale skončila tam, kde ostatné. Uložil som ju však na čestné miesto, kde bude aspoň chvíľu v bezpečí pred krysami, ktoré do kamenných chodieb občas zavítajú v čase povodní.

Ona aj jej vina so mnou zostanú navždy.

A ja tentokrát nevytiahnem iba jednu santalovú škatuľku na pocit výčitiek svedomia. Použijem aj vzácnu ebenovú, ktorá skryje ten nekonečný pocit prázdnoty a smútku.

Ach, Yvona, je to všetko tvoja vina. Zaplatila si za ňu príliš draho.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

7. decembra 2020
Dzany