 |
Štrngotanie šálok a tichú hudbu v pozadí prehlušila ďalšia siréna. Auto preletelo po ceste ako neriadená strela a zmizlo za rohom kaviarne. Hiro ich za poslednú hodinu napočítal už desať. Toľkí ľudia sa hnali zachrániť cudzie životy. A zahodiť aj ten svoj.
Tam už nebolo čo zachrániť. Ako to vedel? Všetci navôkol v napätí sledovali mimoriadne správy na obrazovkách. Všetci okrem neho a Hiny. Pre nich to bol len ďalší prípad.
Podoprel si bradu a pobavene pozrel na dievčinu sediacu oproti, ktorá tisla líce k studenej doske stola.
„Chcem koláčik,“ zafňukala. Priam si dokázal predstaviť trblietajúce sa slzičky v kútikoch jej očí zahalených ofinou bledozelených vlasov. Súcitil s ňou. Chceli si dnes konečne dopriať pokojný večer v ich obľúbenej kaviarni a zrazu vypukla táto situácia. Nik neobsluhoval. Všetci stáli za pultom a dostávali plat za zhrozené pohľady venované televízii.
Kaviarňou sa náhle rozľahlo zvonenie Hirovho mobilu. Tučný chlapík od vedľajšieho stola naňho prskol, že nepočuje správy. Na vidličke mal napichnutý kus koláča. Šťastlivec, ktorý ešte stihol byť obslúžený. A ktorému to bolo najmenej treba.
Hiro to obišiel prekrútením očí a zdvihol hovor. „Nebodaj ti chýbame? Máme voľno presne desať hodín,“ zatiahol s úškrnom a dramaticky pri tom pozrel na nástenné hodiny.
Z druhej strany sa ozval unavený povzdych. „Toto si nechaj na neskôr, Hiro. Viete o situácii v sklade?“ opýtal sa hlboký mužský hlas, z ktorého by mal normálny človek rešpekt a možno by ani nedokázal vyprodukovať jedinú súvislú vetu. Hiro ale nebol normálny.
„Či vieme? Máme to tu v priamom prenose. Hina má nedostatok cukru,“ odvetil mladík a znova pozrel na svoju spoločníčku, ktorá sa ani nepohla. V duchu si vydýchol, že ešte nevidela, ako sa tomu chlapíkovi po tanieri valí hromada čokolády z lávového koláča.
„Výborne. Takže vynecháme detaily. Podľa našich dát ste najbližšie k miestu činu. Mohli by ste to vybaviť skôr, než prídem o celý policajný zbor?“
„Za koláčik?“ skúsil to, no dočkal sa už len monotónneho pípania. Hiro sklamane zvesil plecia a zasunul si mobil do vrecka. Vstal a vplával dlaňou do Hininých vlasov. „Poď, malá. Máme prácu,“ povedal a keď k nemu vzhliadla, kývol hlavou k obrazovke na náprotivnej stene.
Hina znechutene nakrčila nos. „Nemám rada Nekromantov. Sú škaredí a nechávajú za sebou neporiadok,“ posťažovala sa. Aj napriek tomu si však zo stoličky vzala plášť a prehodila ho cez seba. Spolu s Hirom vyšli z kaviarne, v ktorej ani nemali šancu dostať svoju objednávku.
Vzduch vonku bol chladný a hlavne presýtený smrťou. Dvojica vyšla k budove, spoza ktorej do noci vyrážali modré a červené svetlá. V diaľke sa ozývala streľba. Zúfalé výstrely na nemŕtvych, ktoré zväčša minuli cieľ.
Okolo skladu bolo naukladaných niekoľko zábran, spoza ktorých sa hŕstka policajtov snažila zastaviť postup nepriateľov. Akoby niečo také nemŕtvych zastavilo.
Hiro odignoroval chaos navôkol a pristúpil k sanitke. Nazrel do otvoreného kufra, zobral si záznam a nezaujato ho prelistoval. „Počet zranených?“
„Tu päť. Ďalší siedmi sú na ceste do nemocnice,“ odvetil nízky zavalitý muž s hustými fúzmi, ktorý sa znenazdajky objavil vedľa neho. Na veste mal pripnutý blýskavý, dôkladne leštený odznak kapitána. Smutne pozrel na svojich mužov zachvátených v bolestiach.
„Zabite ich.“
Hirov pokyn prišiel tak náhle, až kapitán na moment stuhol. Jeho obočie sa zvraštilo. „P-prosím?“ vytisol zo seba cez skľúčením stiahnuté hrdlo. Očami poblúdil po mladíkovej bezvýraznej tvári v snahe vyčítať, ako vážne to myslí.
Hiro sa otrávene poškrabkal vo vlasoch. Prečo sa vždy pýtajú? „Počuli ste. Mohol by som to urobiť aj sám, ale rád by som si pošetril guľky pre nemŕtvych. Vďaka niekomu ich tu máme celý sklad,“ prehlásil uštipačne. Z puzdra ukrytého pod plášťom si vytiahol čiernu pištoľ, priložil ukazovák ku spúšti a namieril hlaveň na chrčiaceho muža s rezným poranením na krku. „Dovoľte mi, aby som vás poučil, pane. Nekromanti nenechávajú svedkov. Ak ste si mysleli, že ste niekoho zachránili, obávam sa, že vás sklamem. Tomuto mužovi, ako aj ostatným zraneným neostáva viac, ako pár minút života. Ak umrie na ranu zasadenú tou potvorou, onedlho vám podreže hrdlo. Mali by ste ukončiť jeho trápenie, než k tomu dôjde.“
Kapitán sa zatváril ako búrkový mrak. Pevne stisol golier Hirovej košele a pritlačil ho k dverám auta. Na krku mu navrela žila. „Skús sa dotknúť mojich mužov a bude to posledná vec, ktorú spravíš,“ pohrozil mu s istou známkou vrčania v hlase, no s Hirom to nič nerobilo. Pery sa mu roztiahli v úškľabku, v jeho očiach vzplanula výzva. To kapitána vytočilo ešte väčšmi. „Teraz poučím ja teba, chlapče. Možno vyzeráte ako my, ale stále ste démoni bez štipky ľudskosti.“
„Ľudskosť?!“ Hiro sa trpko zasmial a odstrčil ho od seba. „Táto vaša ľudskosť zabila polovicu policajného zboru!“ odsekol. Schmatol prizerajúcu sa dievčinu za ruku a vydal sa priamo k tmavému skladu. „Poď, Hina. Tu sme skončili.“
Hina dotknuto nakrčila obočie. „Kapitán sa mýli.“
Hiro sa na ňu otočil a postrapatil jej vlasy. Zlosť v očiach vystriedala nežnosť. „Jasné, že sa mýli. Sme lepší ako oni,“ ubezpečil ju a zastal na okraji zábran. „Chceš si zahrať hru?“ navrhol vzápätí. Keď dievčina zmätene nachýlila hlavu na stranu, triumfálne sa usmial. „Kto skôr zabije Nekromanta, dostane od porazeného veľký zmrzlinový pohár.“
„Platí!“ vyhŕkla bez zaváhania. V jednej ruke zovrela svoju pištoľ, do druhej zobrala dýku. Prsty jej priam brneli nedočkavosťou, kedy sa zaboria do zotročených mŕtvych tiel.
Hiro sa zasmial. Poslednýkrát sa obzrel na zamračeného kapitána v diaľke. Ak je zviazaný ľudskosťou, tak zabijú démona skôr, než jeho muži naposledy vydýchnu.
S touto myšlienkou obaja agenti preskočili zábrany a rozbehli sa naprieč hromade malátne sa pohybujúcich postáv.
Hiro elegantne prekĺzol cez hordu tiel. Niektorých nemŕtvych od seba proste odstrčil, kým iným guľkami prevŕtaval lebky alebo zabáral dýku do hrudí. Hina sa mu po čase stratila z dohľadu, no nebál sa o ňu. Skočil jednému mŕtvemu policajtovi na tvár a keď dopadal naspäť na podlahu, uvidel ho. V diaľke sa vyškieral démon zahalený čiernym plášťom s dvomi nožmi namiesto rúk. Čepele boli pokropené ľudskou krvou.
Predral sa cez zvyšok tiel a s dýkou vysoko nad hlavou sa zahnal po démonovi. „Si môj!“ vykríkol. V ďalšej chvíli ním ale otriasla známa bolesť. Spadol na kolená a objal si tŕpnuce rameno. Spod kože mu vyrazilo niekoľko ostňov, nechty sa premenili na dlhé pazúry. Bielko ľavého oka pohltila čierňava. Zakvílil. Prečo práve teraz?
K ušiam mu doľahol maniacky smiech. Vzhliadol k démonovi, ktorý sa nad ním vynímal ako samotný boh smrti. So záľubou si Hira prezrel. „Polovičného vo svojej zbierke ešte nemám,“ predniesol slizkým hlasom, z ktorého mrazilo. Priložil jednu čepeľovitú ruku k jeho hrdlu. Hirovi po koži stiekla karmínová kvapka krvi. Trhane sa nadýchol.
„Ani nebudeš,“ ozvalo sa spoza démona. Než sa stihol spamätať, skladom zaduneli dva výstrely a z jeho hrude vyrazila čepeľ nasiaknutá čiernou krvou. Okolití nemŕtvi naraz klesli k zemi a démon sa rozplynul v temnom dyme bez možnosti vydať posledný výkrik. Na mieste, kde predtým stál, teraz bola Hina s dýkou v pozícii démonovho srdca, kým v druhej ruke mala pištoľ na mieste jeho hlavy. Jej obvykle modré oči teraz svietili načerveno. Podišla k Hirovi.
„Poloviční, to sa mi páči. Aspoň démoni nás odlišujú,“ utrúsila, kým z vrecka vyťahovala injekciu s fialkastým sérom. Vpichla mu ju do pleca. Keď sa Hirove démonské črty začali vytrácať, usmiala sa. „Takže zmrzlina?“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.