 |
Kedysi som sa bál hmly. Nie tej, čo ospalé mestá ukrýva v svojom náručí pokoja, ale zelenej hmly karpatských lesov. Hmly, čo mesiac držala úbohého chorého starca zavretého v malej chatke, samého, ďaleko od všetkého a všetkých. Hmla, ktorá ho pohltila, ktorá ho zmenila na nepoznanie.
Hmla plná desu a bolesti.
Prišla z ničoho nič, potichu a zákerne, počas bezhviezdnej noci, sprevádzaná vzdialeným orchestrom vlčieho vytia a jemného letného vánku. Pridlho som počúval symfóniu lesa, nevšímal si okolie, driemal, sníval. Spozornel som, až keď ma objala opona ticha. Priam ohlušujúceho ticha. Vtedy som ešte nevedel, čo ma to vlastne postihlo.
Prirodzene som sa zľakol, ale obvinil som z toho lieky a alkohol. „Vyspi sa Jano,“ hovoril som si, ,,všetko bude v poriadku. Zajtra ti bude fajn," a ľahol si do postele v chatke správcu kempingu. Takto som riešil väčšinu problémov. Prežil som tak smrť rodičov, rozvod, hospitalizácie… vlastne som prespal väčšinu života. Zväčša to fungovalo. Teraz nie.
Ráno nič neustúpilo, práve naopak, opar mi prišiel ešte hustejší. Nedovidel som ani na prázdne črepníky na vonkajších parapetoch oblokov. Sotva som rozoznal, že vyšlo Slnko. Všade vládla zelená. A to ticho. Nervydrásajúca mĺkvosť celého sveta. Zažierala sa do mozgu a pálila väčšmi než rozpálená oceľ.
Nefungovali telefóny, televízor, nič. Sedel som sám, úplne sám, a zapíjajúc lieky na hlavu akýmkoľvek alkoholom, čakal na koniec tejto kalamity.
Neprichádzal. Dlhé hodiny som iba pozeral cez okno. Hmla hustla a hustla.
Nevedel som, čo je zač. Ani teraz toho veľa neviem, ale vtedy som nevedel dupľom. Čoskoro ma pochytila túžba ujsť. Nemohol som vedieť, že na ceste k autobusovej zastávke vzdialenej sotva sto metrov od chaty budem hodiny blúdiť v nekonečnom oceáne smaragdového oparu, stratený na vlastnom dvore, neschopný nahmatať ani len drevený plot okolo kempingu. Nakoniec sa mi náhodou podarilo vrátiť do chaty. Zlomený som padol na kolená a rozplakal sa nad svojím osudom. Skúsil som to zas, ale opäť to isté – niekoľko hodín tápania v neznáme, dvere a slzy. Jednoizbový domček v strede lesa sa mi tak stal väzením.
Von som chodil iba do studne po vodu. Celú cestu sa moje prsty museli dotýkať drevených stien, pokiaľ som sa náhodou pustil, srdce sa mi nebezpečne rozbúšilo. Slabinou mi ale nebola voda, no nedostatok jedla. Chabé zásoby v pokazenej chladničke mi vydržali prvých pár dní. Potom som okúsil nemilosrdný hlad, keď sa môj žalúdok pokúšal stráviť sám seba a trýznil ma za neschopnosť nasýtiť ho. Zmrd.
Spával som veľa, strašne veľa. Jedine vtedy ma netrápili moje problémy, v snoch som sa tešil zo slobody. Ani to ale nemalo dlhého trvania. Hmla mi prenikla i do hlavy. Ničili ma hrozné nočné mory o strašných udalostiach, hrozných činoch a čoskoro som prestal i spávať. Nechcel som spať, nemohol som spať, nedovolili mi spať.
Vonku sa raz mihlo vzdialené svetlo. Od radosti mi išla prasknúť hlava. Konečne niekto, človek, osoba, možno i s autom, ma prišiel zachrániť. Otvoril som okno a hulákal ako zmyslov zbavený, aby si ma všimol. Čím väčšmi som ale kričal, tým väčšmi moju dušu zovieralo zúfalstvo a beznádej. Svetlo na mňa nereagovalo, čoskoro sa vzdialilo a ja som preplakal ďalšie hodiny o samote. Dokonca mi došli lieky. A hneď nato aj alkohol.
Celé dni i noci som presedel v rohu chaty a sledoval nástenné hodiny. Prestali ukazovať dobre. Nezasekli sa ani raz, no tma vládla i cez obed a svetlo prišlo hoc aj o desiatej večer. Trápili ma ale horšie veci. Pred domom začali kráčať neľudsky obrovské tiene, v hmle skryté siluety. Dlhé nohy, monštruózne hnáty, vysoké sťa elektrické stožiare, ale tiché, ani slovo, ani zvuk. Modlitby, aby okolo mojej chatky iba prešli, aby si ma nevšimli a nechali prežiť ďalší deň boli našťastie vypočuté. Vtedy som sa tak bál smrti. Aký som bol hlupák. Sú horšie veci ako smrť.
Prestal som chodiť i do studne. Zdala sa byť tak neskutočne ďaleko a čo i len sa pohnúť ma stálo tak veľa síl. Z môjho tela zmizla energia, vysal ju zo mňa nekončiaci strach. Necítil som ani smäd, iba des a hrôzu. Stala sa zo mňa hromada kostí a kože, čo si každý deň vytrpela pekelné muky a permanentný teror, duša zlomená samotou a démonmi tohto pekla.
Najhoršie ale ešte len malo prísť. Predtým som ja vnímal hmlu, teraz hmla vnímala mňa.
V oknách sa mi zjavovali mŕtve tváre. Upierali svoje slepé pohľady na zlomenú trosku, ktorá od strachu potratila rozum.
Ak Boh stvoril tieto tvory, neviem si predstaviť, čomu vládne Diabol. Cerili na mňa dlhé zuby, škrabali na sklo tigrími drápmi a s úsmevom mi ukazovali svoje červavé telá, otvorené rany, obrovské nádory, odhalené orgány, absurdné výrastky, monštruózne opuchy, vyrážky, špinu, vredy a hnis, ako ich trápia parazity, baktérie, plesne, vírusy, hmyz. A ohavný pach hniloby, čo sa dostal až do morku kostí a rozkladal ma zvnútra. Cez steny začal ku mne prenikať. Dusil ma, vraždil, zabíjal.
Nezvládal som to. Nemal som vôľu ďalej žiť. Nechcel som ďalej žiť. Agónia môjho tela i mysle prekonala čokoľvek, čo si pre mňa chystala smrť. A keď sa mi začali prihovárať krásne hlasy nebeských anjelov i vyhrážať podlí démoni, nemal som na to im oponovať. Otvoril som dvere do chatky a hmla sa prvýkrát rozostúpila.
Pohľad, čo sa mi naskytol, bol poslednou ranou, ktorá zo mňa spravila chodiacu mŕtvolu.
Lesy boli preč. Miesto nich som stál pri mŕtvych močiaroch, kde k nebu stúpali jedovaté výpary, kam oko dovidí posiate rebrami, lebkami, rukami a nohami, kusmi svaloviny i šliach. Okolo postávali znetvorené, rozožraté mátohy, zhlboka výpary vdychovali do odhalených pľúc a s grotesknými úsmevmi ma sledovali.
Krysy postihnuté tisícročným morom sa prevalili okolo mňa ako gigantická vlna čiernych kožuchov, kostí, krvi a zubov. Ťažko rozoznať choré od mŕtvych, hýbu sa ako jedna hmota.
Za nimi prebehli rozkladajúce sa psy, ktoré žerú všetko, čo ostane na zemi, niekedy i kúsky samých seba. Obrovské postavy s dlhými končatinami sa túlali poliami smrti, kde sa muchy roja, červy mrvia, larvy kŕmia na hnijúcich útrobách. Niekedy mi venovali pozornosť svojich čiernych očí a cítil som, ako padám čoraz hlbšie do priepasti šialenstva.
Vo vode plnej rias číhali odporné ryby, aké svet nevidel, mŕtve kúsky zeme sa stratili pod miliónmi švábov. Hmla niekedy zhustla a milosrdne ma oslepila, avšak tých chvíľ bolo sakra málo. Mŕtvoly s lampášmi chodili okolo a hrdo mi ukázali svoje kráľovstvo. A ja som tam stál, roztrasený, neschopný ničoho, iba hlúpeho pohľadu, prudko strácajúci i zvyšky zdravého rozumu a príčetnosti, uväznený v strašnej, strašnej nočnej more.
Všetko, čo som si vytrpel, agónia, hrôza aj odpor, ma pripravili o telo, vôľu i myseľ. Predtým by ma to trápilo. Ale mne to už vlastne nevadí. Nie, už ma to vôbec netrápi. Už nevládzem sa trápiť, už nevládzem sa báť. Chcem sa iba smiať. Ústa vyškerím do morbídneho úsmevu. Postavy ku mne pristúpia a usmievajú sa so mnou. A ja sa rehocem, keď do mňa zaryjú dlhé nechty a trhajú zo mňa kusy mäsa. Smiech prehluší aj vnútorný krik v mojom mozgu a stáva sa dominantou, ktorá ma bude odteraz riadiť. Je to smiech víťaza, smiech blázna, smiech zlomenej duše, smiech rozkladajúcej sa mŕtvoly. Sledujem, ako ma pomaly hmla požiera, ako sa stávam jej súčasťou a teším sa ako malé dieťa. Konečne v nej vidím krásu aj zmysel a s napätím očakávam, čo bude ďalej.
Nemôžem sa dočkať, až aj ja niekoho takto rozosmejem.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.