Ohnivé pero - jeseň 2020: Premena

ohnive pero

Spýta sa na tvoju dcéru.

„Je veľmi talentovaná,“ povieš. „Každý utorok chodí na hodiny tanca a je v tom skvelá. Ale viac ju baví športový krúžok. Vraví, že by chcela byť futbalistkou. V škole má dobré známky, fakt pekné. Určite lepšie aké som mal ja. V tomto sa podala na matku. Ale tiež je pravda, že jej nejde matika – to má zasa po mne.“

Spoločne sa zasmejete a zapozeráte si vzájomne do tvárí, akoby ste posudzovali jeden druhého, kto za ten čas stihol najväčšmi zostarnúť.

Zapozeráš sa na hodinky a potom znovu vyzrieš na prázdne pódium. Očami skúmaš korálkový záves. Snažíš sa zaň dovidieť, azda v nádeji, že tam zbadáš svoju pripravujúcu sa dcéru; že si vymeníte láskyplné pohľady a ty jej ukážeš stisnuté päste, akože jej veľmi držíš palce a si vzrušením celý bez seba – ale márne. Gániš iba na koráliky, v ktorých sa láme svetlo. „Veď ju uvidíš, keď vyjdú.“

Tvoj kamarát z detstva ťa počúva, ale je to iba gesto slušnosti. Vlastne je toho názoru, že čím viac slov použije rodič na vyjadrenie svojej hrdosti z dieťaťa, tým viac sú to iba pokrytecké klamstvá, prázdne ako ulity. Možno si o tebe myslí, že si chudák, a v skutočnosti voči tebe cíti iba ľútosť. Možno ťa súdi; vníma ťa ako podpriemerného muža v stredných rokoch, čo sa vyhýba akejkoľvek možnosti vravieť o svojej manželke, ktorá je na detskom predstavení očividne neprítomná. Pripadáš mu ako stelesnená úzkosť. Kríza. Nízke sebavedomie či mizerný intímny život, ktorý si z času na čas kompenzuješ lacnými šľapkami. Vie dokonca aj to, že život považuješ za klietku, pretože je ti to vidno v tvári.

„Moja dcéra bude hrať včelu,“ vravíš. „Kostým si vyrábala sama. Čo tvoja?“

„Bude to znieť komicky, ale bude za lúčneho koníka.“

On sa usmeje; pripadá ti taký umelý, akoby neživý. Jednoduchý, nenútený úsmev, iskry v očiach. Keby ste boli znovu malými chlapcami, čo vyvádzajú cez prestávku, nikdy by si si nepomyslel, že sa z neho stane dokonalý ukážkový rodič, čo nemá vlastnú dušu. „Vraj je to koník modrokrídly,“ dodá, a ty vypudíš zo seba silený úsmev.

Rodičia sediaci v hľadisku v tichosti čakajú. Netrpezlivo odpočítavajú posledné minúty do začiatku predstavenia. Niektorí už nepokojne zovierajú kamery. Ako keby od zaznamenania vystúpenia, v ktorom zažiari ich ratolesť, závisel ľudský život; iní už vopred zívajú a neprítomne si pretierajú oči, pretože sú tu iba z povinnosti. Jeden rodič sa podchvíľou postavil a zmizol. Bol to urastený, mrzutý muž a zrejme si šiel zapáliť.

Odrazu sa rozozvučí zvonček. Je rovnaký ako ten, čo zvoní na hodinu.

Po chvíli dozvoní.

Svetlá pohasnú, ale nie úplne. V šere sú svetlá digitálnych fotoaparátov a blikajúce diódy oznamujúce prebiehajúci záznam ešte ostrejšie; v neistých rukách vyzerajú ako zmätené svätojánske mušky.

Z reproduktorov začne vyhrávať pieseň. Je hravá, plná skackavých harmónií. Tenké živé hlasy bujaro vyspevujú zvučnú a ľahko zapamätateľnú detskú melódiu. Lezie ti to na nervy; máš nutkanie si hrýzť nechty na rukách.

Dlane položíš na kolená. Pristíhaš sa pri tom, ako sa mierne chvejú. Si nervózny, netušíš však prečo. Azda za to môžu tí rodičia, pomyslíš si, a tá ich prehnaná zaujatosť. Ako keby ti dávali najavo, že ty si menejcenný a horší rodič ako oni.

Z toku myšlienok ťa vytrhne dávny priateľ: „Nemali by už vyjsť?“

Zdvihneš a spustíš plecia.

Pesnička naďalej hrá, no pripadá ti, akoby ju už dávno mal ktosi zastaviť, akoby druhý refrén už nebol v pôvodnom programe.

Keď ti príde už príliš nepríjemná a dotieravá, pieseň znenazdajky začne tíchnuť. Kľukaté harmónie sa vyrovnávajú, melódia je zo sekundy na sekundu pokojnejšia a hlasy tichšie…

Až napokon dohasne ako plamienok a všetko sa naraz ustáli.

Atmosféra v miestnosti pripomína tieseň.

Miestnosťou sa preženie slabučký vánok, vojde do závesu a privedie koráliky k letmému tancu. Každý rodič vrátane teba pri zvuku spozornie, pretože štrngot korálikov je v tichu ako jediný zvuk široko-ďaleko priostrý. Koráliky o seba cengajú, potom zmeravejú.

Teraz rozoznáš iný zvuk.

Je tlmený, stratený v diaľke, vyznie ako bzukot…

Korálkový záves sa roztrhá. Jednotlivé guľôčky popadajú na pódium, skackajú na všetky strany, a v okamihu, kedy sa začnú kotúľať po zemi, sa z priechodu do miestnosti vyrúti neurčitý, hemžiaci sa hustý mrak; je to hmyz.

Rodičia sa preľaknú, vstanú zo svojich stoličiek a vydesene sa začnú oháňať rukami. Do miestnosti skrz priechod vchádza stále viac a viac rojčiaceho sa hmyzu. Rozbesnene obkolesia všetkých rodičov, vzduch sa nimi hemží ako šum pokazenej televíznej obrazovky. Nerozumieš chaosu, ktorý prepukol z jedinej sekundy na druhú.

Rukami si snažíš ubrániť tvár pred muchami, no napriek tomu ti ich pár sadne na ústa. Usilujú sa pretlačiť svojimi chlpatými telami do tvojich úst…

Z diale započuješ lapanie po dychu, dlaňou si zotrieš z pier hmyz. Nejaká žena sa sklonila k zemi a zúfalo volá o pomoc, ale tvoju pozornosť upútajú biele motýle a bzdochy, ktoré ti lezú po nohaviciach.

V zornom poli zbadáš učiteľskú katedru, odsunutú do pravého rohu. Rozbehneš sa naprieč k nej, srdce ti divo búši o steny hrudného koša. Prebehneš miestnosťou cez mraky hemžiaceho sa hmyzu, až sa ti napokon podarí skryť pod stôl. Schúliš sa do klbka.

Sleduješ, ako sa svet pretvára na obraz z kaleidoskopu. Obrysy žien a mužov sa strácajú v hmyzích oblakoch, ich oháňajúce sa končatiny sú obklopené rozbesnenými muchami a morami, ku ktorým stále pribúdajú ďalšie a ďalšie. Ľudské hlasy zanikajú v prehlušujúcej kakofónií bzukotu a cvrkotu cikád…

Do zorného poľa ti vojde muž, s ktorým si iba pred pár minútami viedol rozhovor. Sleduješ svojho kamaráta z detstva ako strasie zo seba niekoľko motýľovu, rukou si pri tom chráni tvár. Chceš naňho zvolať, no v tej chvíli narazí o prevrhnutú stoličku, potkne sa a spadne na zem. Sediac na zemi, na krk mu sadne hmyz, veľký ako prstenník.

Očakávaš, že sa ho strasie ako tých predošlých, a len čo sa ho zbaví, rozmliaždi ho topánkou, no on ho namiesto toho uchopí do dlaní. V očiach mu pri tom badať úľavu, takmer úsmev a ty tomu nedokážeš uveriť. Dokonca ťa pohoršuje ako lúčneho koníka ochranársky skrýva v rukách.

Zmätený, skloníš zrak k zemi.

Zahľadíš sa do sklenených korálikov, ktoré skončili na linoleu.

Svet sa odrazu spomalí a tvoja myseľ ho vytesní – kamsi dozadu, na miesto, kde predstavuje iba vzdialenú a maličkú škvrnu…

Hmyz a vydesení rodičia už nie sú takí hluční. Farby sú menej výrazné, z krídel ostávajú iba nejasné a mihotajúce sa obrysy.

Medzi guľôčkami rozoznáš včelu.

Je drobná ako necht. Niekde vo svojom vnútri o nej vieš, že je bojazlivá, nesmelá a občas príliš nevinná. Má rada bielu čokoládu a je alergická na jahody. Na linoleu úpenlivo kmitá krídlami, ale na viac sa nezmôže, je zranená a neschopná letu.

Ako v hypnóze na ňu prenikavo uprieš pohľad.

A potom prudko vystrieš nohu a pristúpiš ju.

Zatlačíš, a máš pocit akoby si naraz precitol.

Dvihneš chodidlo; z podrážky spadne na zem pomliaždená včela.

V tejto chvíli si uvedomíš, že už nikdy v živote sa nebudeš cítiť tak, ako teraz. To, čo cítiš, sa nedá opísať; je to živelné a surové, niečo, čo ťa plní nebezpečným, prudkým životom; je to emócia, ktorá sa dá najväčšmi priblížiť iba slobode a eufórií. Máš pocit, akoby si sa zbavil bremena.

V návale adrenalínu včelu pristúpiš ešte jeden krát.

Potom druhýkrát a napokon ešte raz, pretože si chceš byť istý, že tvoja dcéra je naozaj a definitívne mŕtva.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

30. novembra 2020
Adrián Biháry