 |
Chytil ju za ruku a šli dole ulicou. Zanechávali za sebou stopy, vtlačené do tenkej vrstvy prašanu na chodníku. Pod pouličnými lampami boli ich postavy snovo biele, ale v okamihu, keď zmizli spod spanilej glorioly svetla, sa premenili na temné siluety. Na zastávke ich čakal červený taxík. Chlapec jej otvoril dvere a ona, keď si sadala na zadné sedadlo, mala na tvári úsmev. Spod kabáta jej vykuklo koleno a znova zmizlo. Sadol si k nej a zavrel dvere. Šoférovi oznámil cieľ a nato nasledovala jazda v tichosti. Po nejakej chvíli zaznelo rádio. Lapil ju za stehno a prstami prechádzal po hladkom svale. Jeho drsné mozole ju jemne driapkali. Neveril, že vystúpené zimomriavky, ktoré cítil, má na svedomí chlad, a preto sa odvážil zájsť hlbšie… Zarazila mu ruku, naklonila sa a pošepkala do ucha odvážne túžby, ktoré mu načrtla krátkym bozkom. Potom si to rozmyslela a perami sa dotkla napnutého krku a zľahka po ňom prechádzala. Vodič ich nevidel, pretože boli v tme, a možno niečo tušil, no napriek tomu do ničoho nezasahoval. Boli veľmi tichí a zostali tak, pokým neprišli do mesta. Do okien vtrhli svetlá ulice, švihom ich ožiarilo – spojené tváre sa od seba so smiechom odtrhli. Vodič mrkol do spätného zrkadla a zase späť na cestu. Viezli sa ďalej, navonok monotónne, no v ich telách a hlavách prúdili silné pocity. Po prvý raz. V prúde, ktorý unášal slepcov do miest, odkiaľ niet návrat do nepoškvrnenosti. Ani sa nerozhodli, že vôbec niekam idú, a možno to bolo práve na tom vzrušujúce.
Keď auto spomalilo, zaplatil a poďakoval šoférovi. Ten zamumlal, zohol peniaz a strčil ho do peňaženky. Auto sa pohlo. Dívali sa za ním, a keď zmizlo z dohľadu, rozbehli sa do prázdneho parku. Pohybovali sa v akejsi zvláštnej harmónii, akoby tancovali a možno to aj tanec bol, možno valčík, so smiechom, pri ktorom sa oddeľovali a spojovali – v objatí a krátkych provokatívnych bozkoch. Točili sa a točili na vyľudnenej ulici, takpovediac rezervovanú iba pre nich, takpovediac špeciálne. Nenarúšal ju žiaden tulák. Ukázal jej súhvezdia, ktoré poznala a vymenoval jej hviezdy, o ktorých nepočula. Z úst im vyletovali obláčiky, zima ich trhala na franforce. Pritiahol ju k sebe a vyprskla smiechom. Urobil to, pretože miloval jej hlas, keď sa smiala. Potom ho viedla ona. Spontánne, lebo kto vie, čo bude zajtra? Zajtra pre nich neexistovalo. Iba teraz. A všetko ostatné bolo nepodstatné.
Vyšli po asfaltových schodoch na kopec a smerovali k ošumelým panelákom. Mal pocit, že ju pozná celý život. Od malička, a niekoľko rokov, pomyslel si. Stisla mu ruku, hánky na dlani zbledli a potlačila vchodové dvere. Vkročili na chodbu, kde automaticky skrslo svetlo. Pomaly prešli ku schodom, sadli si, a chvíľu sa rozprávali o nezmyselnostiach. Niekto vošiel dnu, popri nich a hore, museli sa pritom pritisnúť k sebe, aby žena v kabáte mohla prekĺznuť. Opýtal sa dievčaťa, kto to bol a ona žartovne prehodila, že jej matka. Chlapec sa zarazil, a keď zbadala jeho pohľad, zasmiala sa. Napokon aj smiech ustal ako aj reč a obaja mysleli na jediné. Pozreli si do očí. Dlhšie. Znova sa usmiala. Chlapec bol pripravený. Zdrapil ju za obe ruky. Rozďavil ústa, abnormálne, koža na lícach skoro popukala, a odhalil rad ostrých zubov. Mŕtvolným dychom. Zuby cvakali.
„Láska až za hrob,“ povedal. Šepot, šepot.
Privalil ju vlastnou váhou a znehybnil telo. Chcel telo. Neposlušné telo. Zvliekal ho. Bude to rýchle. Vždy je to rýchle. Prsník obopne prstami, priškrtí, poprepichuje, poprešíva nechtami – tými krivými ihlami a napokon bude hrýzť, piť ju, hlbšie a hlbšie, cez mäso až k srdcu…
Záblesk.
„Stalo sa niečo?“ Dievčin pohľad ho znepokojoval. Oči mala doširoka vycivené. Chcel jej pohladkať plece, ale uhla.
Dotkla sa hrudi a nahmatala striebornú retiazku.
„Niečo pre teba mám,“ povedala a vytiahla krížik, ktorý sa vo svetle zaligotal.“ Chcem, aby si ho prijal. Na znak nášho priateľstva.“
Zaúpel, akoby mu v hlave čosi puklo a teraz bolesť pretekala do špikov kostí.
„Určite si krížik od niekoho dostala. Veci sa darujú len raz,“ namietal.
„Na, vezmi si ho, prosím.“
„Nemôžem.“
Na, vezmi si ho.“
„Nie.“
Na, vezmi si ho.“
„Nie! Nie! Nie!“
„VEZMI SI HO!“
Priskočil k dverám – v panike si predstavil, že sa netvoria, ale poddali sa.
Unikal naprieč pustým sídliskom, zľadovatený sneh mu rupkal pod nohami.
Vezmi si ho… Vezmi si ho… Vezmi si ho… zvučalo mu stále v hlave. Chcel ďaleko od činžiakov. Preč z toho divného betónového miesta. Za ulicou sa rozkladal park a za ním námestie, kde možno natrafí na taxík. Zadýchaný zastavil. Rukami sa oprel o kolená a vypľúval sliny na vlastný tieň, spočívajúci na snehu.
Vtom sa zozadu priplúžil nepravidelný tvar. Týčil sa vedľa chlapcovho tieňa ako mrak. Ani zďaleka nepripomínal niečo ľudské, drobné, dievčenské…
„Vezmi si ho,“ zasipel.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.