Vidíš tu temnotu? Tu hloubku pod námi? Spolu se jí už nemusíme bát!
Chyť
se mě a posviť nám na cestu. No tak! Proč se zdráháš?
Po predstavovaní súťažných poviedok jesenného kola teraz na nás
všetkých zostáva posledná radostná povinnosť – rozhodnúť
o víťazovi.
Pár volov oťažených jarmom vtiahol rebrinák cez otvorenú bránu.
V strážnici a v tuneli smerujúcom do srdca hory nebolo ani nohy. Jareg
sa
zamračil a z kozlíka rebrináku si odpľul bokom.
Ramiel vošiel do hlavnej siene Hornosecského hradu, kde ho privítali
pochmúrne tváre hostiteľov. Smutní neboli len oni. Celý kraj pôsobil
akosi
šedivo. Umierajúca krajina, ktorú niekto alebo niečo zabíja.
V rajskej záhrade labužnícky krákali krkavce. Hlavu som mal ani
rozbitý
črepník, z ktorého sa sype zemina a trčia z neho krvavé korene ani
vypreparované cievy.
Když dorazil na planetu Lai, jedno slunce právě zapadalo a druhé
vycházelo.
Nad horizontem se zvedaly narůžovělá a oranžová záře, které se
vzájemně prolínaly, a jak zalévaly písečnou krajinu pod sebou,
propůjčovaly rozkvetlým kaktusům snový nádech.
Eben je vzácny, a preto je vždy dôležité správne odhadnúť
úroveň
emócie. Väčšine bežných smútkov stačí orechové telo. A niektoré
sú
tak plytké, že sa uspokoja aj s obyčajným bukom.
V aute cestujeme už skoro hodinu. Oco šoféruje ako stále, keďže za
volant
svojej štvorkolesovej životnej lásky, ako nazýva túto starú Felíciu,
by
mamu nikdy nepustil. Vyrazili sme z Prešova a teraz prechádzame
Braniskom.
Chytil ju za ruku a šli dole ulicou. Zanechávali za sebou stopy, vtlačené
do
tenkej vrstvy prašanu na chodníku. Pod pouličnými lampami boli ich
postavy
snovo biele, ale v okamihu, keď zmizli spod spanilej glorioly svetla, sa
premenili na temné siluety.
Zapozeráš sa na hodinky a potom znovu vyzrieš na prázdne pódium.
Očami
skúmaš korálkový záves. Snažíš sa zaň dovidieť, azda v nádeji,
že
tam zbadáš svoju pripravujúcu sa dcéru; že si vymeníte láskyplné
pohľady a ty jej ukážeš stisnuté päste…
V ten neskorý večer kraľoval oblohe strieborný polmesiac a tisíce
žiariacich hviezd. Čarovným nebom, akoby namaľovaným nad krajinou,
znenazdajky preletel svietiaci predmet. Zanechával za sebou jasnú stopu
tiahnúcu sa horizontom.
Začalo to ešte pred troma mesiacmi, v jedno osudné ráno, keď môj
syn
umrel pri autonehode…
Ten hnusný pocit ktorý ma vtedy dávno od rána napĺňal sa nedal
nazvať
ničím iným než strachom, tým druhom ktorý vám vŕta kdesi pri kostiach
a
nedá sa ničím utíšiť.
„Môžeš mi vysvetliť ako sa z nadanej a krásnej čarodejnice
stane,
ochrankyňa mesta, a lovkyňa príšer?“ „Samozrejme. Hneď po tom čo
mi
vysvetlíš ako ma mohla láska môjho života odkopnúť so slovami
„špinavá čarodejnica“?“
Mladá laň, ešte mláďa, prudko zastala a zastrihala ušami. Medzi
stromami
sa niečo pohlo. Čakala. Z húštiny vyšiel lovec. Ich pohľady sa
stretli,
len na okamih, na pár sekúnd. No kým lovec napol luk, laň už
bola preč.
Prvá rana prišla zľava. Bola to riadna šupa. Odnieslo ma pár metrov
nabok,
kým som sa spamätal a zdvihol ruky, aby som sa kryl pred druhým úderom.
Ten
však mieril nižšie.
Inštitút prevencie suicidálnych tendencií vznikol pred tridsiatimi
rokmi.
Jeho hlavnou úlohou bolo, ako už z názvu vyplýva, predchádzať
samovražedným pokusom. Vo väčšine miest boli zriadené útočiská pre
zúfalých – valcovité kabínky z tvrdeného skla, vybavené umelou
inteligenciou schopnou adekvátne reagovať na potreby jednotlivca či jeho
emocionálne rozpoloženie. Na jednej strane bol projekt neuveriteľné
drahý, …
Atlantis, prvá dcéra Poseidóna, bola povolaná na Olymp. Vojenský
výcvik
vedený Áresom sa skončil a mala byť oficiálne prijatá do rodiny, lebo
tak
rozhodol Zeus. Rituál, ktorý ju čakal nikto predtým a ani potom
nepodstúpil. Jej oficiálnym poslaním bolo chrániť záujmy Olympanov.
Mala
riešiť problémy, ututlávať aféry a zahladzovať stopy po zlých
rozhodnutiach. Časom si Atlantis zvykla a brala to len ako prácu.
Skôr …
Štrngotanie šálok a tichú hudbu v pozadí prehlušila ďalšia
siréna.
Auto preletelo po ceste ako neriadená strela a zmizlo za rohom kaviarne.
Hiro
ich za poslednú hodinu napočítal už desať. Toľkí ľudia sa hnali
zachrániť cudzie životy. A zahodiť aj ten svoj.
Kedysi som sa bál hmly. Nie tej, čo ospalé mestá ukrýva v svojom
náručí
pokoja, ale zelenej hmly karpatských lesov. Hmly, čo mesiac držala
úbohého
chorého starca zavretého v malej chatke, samého, ďaleko od všetkého a
všetkých.
Kalendár
Dostal som boreliózu. Infekčná choroba prenášaná kliešťom. Asi
poznáš.
Kolujú o nej ohromné chýry. Bolesť kĺbov, tupé pichanie vo svaloch,
zdanlivý pocit, že v nich čosi narástlo a teraz si to preráža cestu
krížom-krážom. Únava.
Nebola tam tma. Bola tam iba temnota. A v tej temnote vznikla, žila
potvora.
Tak ju dievčatko nazvalo. Nedalo jej meno, pretože by jej žiadne nikdy
nemohlo pasovať. Neustále sa totiž menila, rovnako ako menila všetko
okolo nej.
Žili sme na panstve sami, iba so služobníctvom. Panstvo bolo rozľahlé,
za
úrodnými ármi a kukuričnými poľami bol hustý les, kde otec rád
poľoval.
Mladý trpaslík klečel před Velkou radou vynálezců. Kaštanové vlasy
měl
ostříhané nakrátko a vousy mu sahaly až k ramenům. Nervózně se
rozhlédl po okolí. Podlahu i zdi zdobily rudé koberce s motivem kladiva
a klíče.
„Proste dostane taký elixírik, nejakú dobu s ním pobudneš a keď
bude
postupne zaspávať, vezmú ho na operačku. Za hoďku-dve ho máš naspäť
a
idete domov,“ poúčala Kristínu jej priateľka Barbora počas sedenia na
terase kaviarne.
Od okamihu keď sme prišli na príjem si všetko vybavujem ako
v spomalenom sne.
Oceľ klopkala po plechovine v nenáhlivých, studených, krokoch ako
posledný
pochod k múru s páskou cez oči. Tunel sa zdal byť nekonečný a
v jeho
tmavých farbách nejedna myseľ zablúdila do neznáma svojich možností.
Myslím, že nikdo nikdy neměl takovou radost, když byl odmítnut
dívkou,
kterou právě pozval na rande. Někdo pocítí zklamání, někomu je to
jedno,
jiný to bere jako větší výzvu a snaží se dál. Ale já měl radost.