Někde z dálky se ozvalo zakrákání a přerušilo ticho panující na
zastávce. Dívka zvedla tvář od knihy a v obličeji jí šlo vidět
překvapení, následované úzkostí. Její jemné rysy naráz ztvrdly,
v úžasu se podívala na oblohu, jako by něco hledala.
„Dámy a páni, vítam vás na tlačovej konferencii Ministerstva
hospodárstva, na ktorej vystúpi aj premiér Priemerný Človek. Úvodné
slovo
patrí pánovi premiérovi,“ zarecitovala hovorkyňa.
Napriek strážnikovmu predpokladu si Monika na jedle pochutila. Aj keď
ho
nebolo veľa dokázalo výborne zasýtiť. „Musí byť určite veľmi
výživné,“ pomyslela si spokojná, že sa odhodlala k zdravšiemu
spôsobu
života.
V jednom království žil princ jménem Antonius Jean George III., kterému
se
obyčejně říkalo Tonda. Když se Tonda narodil, zjistilo se, že je
alergický na perník. Jenže pokud někde nějaký perník viděl, dostal
na
něj strašnou chuť a chtěl ho ochutnat.
Dvere sa po mocnom kopanci prudko otvorili a narazili do popraskanej
steny.
Tarmin vtrhol do miestnosti s tesákom pripraveným k útoku, vzápätí
však
ostal prekvapene stáť. Čakal všetko možné, len nie toto.
Žiarlivosť. Posadnutosť. Tie pocity som nepoznala, kým som nestretla
teba.
Mala by som ho prekliať? Ten osudový deň, keď som tajne vstúpila do
podsvetnej ríše a dívala sa, ako moji bratia súdia ľudí?
Bolo 9. apríla v piatok. O deň som mala mať narodeniny. Bolo skoro
ráno a
v mojej izbe bolo ešte ticho. Rodičia naďalej spali. Zobudil ma vtáčí
spev, bol nádherný. Slnko svietilo očarujúco, jednoducho úžasný deň
na
piatok.
Na horizonte sa črtalo pole plné kvetov. Hýrilo všetkými farbami.
Červené
maky, žlté ľalie, modré kosatce, ale aj strieborné asfodely sa bili
o to,
ktoré sú najkrajšie a najvýraznejšie. Slnečnice sa otáčali za
horúcim
slnkom.
Kráčala pešo po meste. Rovnaký piatok večer, rovnaký scenár.
Oslava
výročia firmy, pozvaní boli všetci zamestnanci hromadným mailom. Aj on
tam
bude. Vedúci jej tímu. Počula ho na vlastné uši. Všetky svoje
dievčatá
veľmi rád uvidí…
„Počúvaj,“ obrovský entuziazmus naplnil vesmírny čln, „dostal
som
ohromný nápad.“ „Zase chceš pašovať tie myši cez polku galaxie a
predávať ich trikrát pod cenu ako minule?“ oponovala mu obrovská
znechutenosť.
Povzdychol som si a zobral smeti. Už-už som chcel vyjsť z bytu na
chodbu,
keď mi napadlo, že nemám kľúče. Akonáhle som ich našiel, už mi nič
nebránilo v tom, aby som mohol na čerstvý vzduch. Pri čakaní na
výťahy
pri matnom osvetlení som si povzdychol druhýkrát.
Námestie pôsobilo ako rínok z viktoriánskeho obdobia, prevládali
prach,
špina a zmätok. Sochu fontány, podobne ako radnicu, okolité domy a
paláce
zničila tlaková vlna vodíkovej bomby zhodenej na hlavné mesto pred viac
než
troma storočiami.
Triasla mnou zima a pichalo ma v hrudi. Preberal som sa. Niekto mnou
zatriasol.
Napokon som vzal odvahu v hrsť a otvoril jedno oko. Nado mnou sa klátil
mužík v uniforme.
Kalendár
Na obrazovkách som sledoval bránu vojenskej základne v čínskych
horách.
Sedel som v neďalekom kryte a číhal na podozrivé aktivity, ktoré by
nasvedčovali, že Čína používa základňu na výrobu zbraní pre
Kóreu.
Považoval som to za blbosť…
Je šero, stmívá se a stíny se táhnou jako žvýkačka nalepená na
botě.
Stojím na hřbitově a užívám se dosyta společnosti mrtvých
nebožtíků.
Nemám rád, když mě někdo v tenhle kouzelný moment, který si
dopřávám
tak jednou za měsíc obtěžoval a tak jsem si vypnul mobil.
Fero vykračoval lesnou cestou a rezko si popiskoval. Sekeru mal pre
istou
schovanú v rukáve hrubého prešiváka. Ak by stretol lesníkov, tváril
by
sa, že sa len tak prechádza, hoci si nebol istý, či by mu uverili.
Niečo
vetrili, veď stromy sa len tak nestrácajú. Ale jeho skrýšu aj tak
nenájdu.
Kde bolo, tam bolo žil jeden farmár. Choval všetky druhy
hospodárskych
zvierat. Kačice, husi, kone, kravy a aj svine. Boli to traja bratia. Volali
sa
Rypák, Chvostík a Bôčik. Po čase sa farme prestalo dariť.
Jazdec na hradskej sa neponáhľal. Vychutnával si podvečerné
októbrové
slnko opierajúce sa mu do bradatej tváre. Bol takmer na mieste, od osady
ho
delilo len pár sto krokov. V rieke, kľukatiacej sa dolinou, sa odrážali
okolité kopce a ich lesy…
Po slabom šťuknutí televízia zhasla. Neuprataná izba potemnela.
Trocha
svetla, vychádzajúceho z otvorených dverí do chodby, dopadala na
zamastené
zvyšky objednanej večere pred obéznym mužom na gauči.
Redakcia denníka Fandom SK vyhlasuje 1. kolo súťaže mikropoviedok
Ohnivé
pero Q1 2018. Prvá poviedka tohto kola bude uverejnená 5. 2. 2018,
posledná 28. 5. 2018.
V mene autorov ďakujem všetkým čitateľom za ich priazeň a
konštruktívne
komentáre k súťažným textom. A kto je víťazom tohto kola?
Tohoročné jesenné kolo súťaže Ohnivé pero Q2 2017, ktoré je už
21. v poradí, s predstavovaním súťažných poviedok skončilo. Teraz
zostáva posledná radostná povinnosť – rozhodnúť o víťazovi.
Ľadový vietor za oknom lomcoval holými vetvami stromov. Už pred pár
dňami
zhodili svoj farebný šat a pripravili sa na nastávajúcu zimu. Tento rok
udreli mrazy zas o čosi skôr. V izbe aj napriek tomu panovalo teplo.
Horúca
voda prúdila starým potrubím a kŕmila ošarpaný liatinový radiátor.
Otvorili sa dvere a do malej zasadacej miestnosti vkročil mladík Andrej
Potok.
Privítal ho vysoký muž stredného veku a mladá krásna žena, ako
vystrihnutá z módneho časopisu. Obaja sa zdvorilo postavili a podali mu
ruku
na privítanie. Andrej mal pocit, že sa dotkol kusu ľadu.
Mesto stojí na vysokom kopci a ľudia kráčajú tým kopcom, smerom
k mestu.
Keď k mestu konečne dorazia, lebo vždy ho chceli navštíviť, ale nejako
na
to nenašli čas, okolo mesta vyrastú hradby.
Metro sa hnalo z Karlovky pod Dunaj. Kolesá hrkotali, po poslednom útoku
boli
koľajnice štrbavé ako prváčik. Duraniové pásy mali byť
nezničiteľné,
ale to platilo, len ak sa použila stopercentná zliatina. A tú by
v Prešporku nenašiel ani najväčší optimista.
Kde som to skončil? Oh áno! Čo sa mi stalo? Prišli za mnou
Návštevníci.
Nepočul si o nich? Ani ja kedysi. Všetko som to bral ako báchorky
ľudí,
čo majú príliš veľa času a vymýšľajú blbosti, len aby sa zabavili.
Ja
som taký nebol.
Nad hradom šalela búrka. Vietor zavíjal po chodbách, trieskal
okenicami,
blesky osvetľovali najtemnejšie kúty hradu za sprievodu hrozivého
rachotu.
Prievan pozhasínal všetky hromničky. Zdalo sa, že zvonku počuť
ujúkanie
stríg, tešiacich sa na stretnutie so samotným diablom.
tarca z modlitby vyrušil zvuk pištiaceho čajníka.Roztrasenou rukou
sa
natiahol po ošarpanej paličke a snažil sa rozhýbať stuhnuté
končatiny.Zhrbený sa dotackal do kuchyne.Jednou rukou si zalieval čaj
z čerstvej šalvie do prasknutej šálky,druhou si pridržiaval boľavý
chrbát.
Slnko zišlo z oblohy a zem sa ochladzovala ako čerstvá mŕtvola.
Malý
chlapec sedel v obývačke na polorozpadnutom gauči a ustráchane sledoval
čiernobiely televízor. Bežiaci program vôbec nevnímal. Prišla noc a
s ňou strach.