Ohnivé pero Q2 2017: Temné jazero

ohnive pero

Andrej čakal na zastávke autobusu na kamarátov. Plánoval aj s partiou výlet k jazeru Kormorány. Bol jasný, letný deň a bolo veľmi horúco.

„Ahoj kámo. Si tu nejako skoro.“ Povedal Miloš s úsmevom na tvári.

„Tak čo, tešíš sa? Opýtal sa Andrej.

„Že váhaš, vieš koľko som toho nakúpil.?“

„Dúfam, že to najdôležitejšie si si vzal.“

„Jasné, mam dve fľaše toho najlepšieho chľastu“ Smial sa Andrej

Zrazu uvideli, že oproti k nemu mieria tri ženské postavy. Bola to Lenka, Sabina a Alena.

„Čaute fešáci.“ Povedala Lenka s úsmevom na tvári.

„Ahojte. Už sme si začínali myslieť, že neprídete.“

„Takúto príležitosť by sme si nenechali ujsť.“ Povedala koketne Sabina.

O chvíľu sa ku skupinke pripojil ďalší chalan. Bol to Adam. Všetci ho poznali ako veľkého bifľoša a knihomoľa. Ani sa nestihli zvítať a hneď nato dorazil autobus, ktorý smeroval k dedine Kormorany. Odtiaľ sa plánovali dostať peši k jazeru, kde si postavia tábor. Po vystúpení z autobusu sa teda vydali peši k jazeru. Neďaleko lesíka si postavili tábor. Dievčatá si postavili vlastný stan a chalani si taktiež postavili dve stany. Večer si zapálili oheň a sedeli v kruhu pri ohníku.

Nakoniec odišli všetci spať. Iba Miloš ostal sedieť pri ohni. Nechcelo sa mu ešte spať. Všade bolo hrobové ticho. V stanoch už pomaly zhasli svetlá. Aj on sa po chvíli rozhodol, že pôjde spať, až začul žblnkanie vody v jazere. Možno len divé kačky. Tých tu zvykne byť dosť. Znova žblnkanie vody. Miloš už bol zvedavý. Vstal a podišiel bližšie k vode, ale nič nevidel. Len svetlo mesiaca odrážajúce sa od hladiny. Asi päť metrov od neho uvidel postavu vychádzajúcu z vody.

„To je zvláštne, nikto nevravel, že sa ide kúpať. Myslel som, že všetci už spia.“ Ticho si pre seba šepkal. Postava dosť nemotorne vychádzala z vody akoby bola opitá. Rozhodol sa ísť jej naproti, no keď prišiel bližšie uvidel postavu v čiernom s kapucňou na hlave, ktorá sa dívala priamo na neho.

„Kto ste?“ Povedal so strachom v hlase. No postava mu na jeho otázku neodpovedala. Pomaly sa k nemu približovala. Spod kapucne nebolo vidieť do tváre. No keď prišla bližšie k nemu zdvihla hlavu a uvidel jej do tváre. Od hrôzy onemel. Celý sa triasol a mal pocit, že sa čochvíľa pomočí. Tvár bola biela a vyzerala ako rozkladajúca sa tvár mŕtveho s množstvom jaziev pokrytých krvou. Oči mala celé čierne. Videl v nich obrovskú nenávisť a zlobu. Bytosť ho ľadovými rukami chytila za krk a začala škrtiť. Miloš chrčal a snažil sa ubrániť, ale postava bola silnejšia. Zvalila ho na zem a znova chytila ramenom pod krk. Začala ho ťahať smerom k vode.

„Nie! Pomoooooooc!“ Snažil sa kričať, ale bytosť ho držala tak silne, že sa zmohol len na chrčanie a vzlyky. Postava mu ponorila hlavu do vody. Ucítil ako mu do nosa a úst vchádza voda. Ako sa dusí. O chvíľu už cítil ako mu voda zaplavuje pľúca. Nemohol už dýchať. Vzdal to. Vedel, že proti tomu zabijakovi z hlbín nemá šancu. Údy mu ochabli a zrak pomaly rozmazával. Potom už prišla len temnota.

Sabina sa uprostred noci prebudila. Zdalo sa jej, že niečo počuje, nejaký výkrik. Určite to bol len sen. Okrem toho musela ísť hrozne na záchod. Pitie piva pred spaním bol hrozne zlý nápad. Ako ju to vôbec mohlo napadnúť? Obliekla si mikinu a vyšla zo stanu. Bola tma. Studený vzduch jej povieval do tváre.

Rozhodla sa, že pôjde smerom k blízkemu lesíku. Ďalej od jazera. Podišla bližšie k veľkému dubu. Jeho konáre sa týčili takmer až do neba. Stiahla si dole nohavice a čupla si. V momente keď si zapínala gombík začula šramot pri neďalekých boroviciach. Určite to bude len nejaké zviera. Pomyslela si. Vtom uvidela na nízkej borovici ruku. Ruka sa držala pevne borovice ako keby ju objímala. Nikoho však nevidela. Ale určite niekto stál za borovicou a sledoval ju.

„Je tu niekto?“ Začínala mať strach. Možno sa ju len niektorý z chalanov snaží vystrašiť. Ruka sa pustila stromu a spoza neho vyšla postava v čiernom. Sabina sa snažila ustupovať dozadu, ale tmavý tieň sa neustále približoval.

„Čo- čo odo mňa chcete?“ Jachtala. Nohy sa jej nekontrolovateľne roztriasli. Bola paralyzovaná strachom. Asi tri metre od nej sa tieň zastavil. Neustále na ňu hľadel. Vtom si postava sňala dole kapucňu. Sabina nevydržala dívať sa na otrasnú tvár príšery. Cítila ako sa jej nohy podlomili. Z úst sa jej vydral výkrik. Výkrik jej akoby zobral všetky sily a omdlela. Príšera podišla k nej. Pohladila ju po vlasoch a tvári. Pomaly spustila svoje biele, ľadové ruky na jej jemný krk a jediným ťahom jej zlomila väz.

Všetci okamžite vyskočili z postele a vybehli zo stanu.

„Panebože, počuli ste to? Znelo to ako Sabina.“ Povedala Lenka so strachom v hlase.

„Muselo sa jej niečo stať. A ani Miloš tu nie je.“ Odpovedal Adam.

„Nevšimli ste si kedy odišli a či odišli spolu?“ Nervózne sa obzeral okolo seba Andrej.

„Nič sme si nevšimli. Nemali by sme ale strácať čas. Sabina nás potrebuje.“ Povedala Lenka.

Rozhodli sa, že sa pôjdu pozrieť do neďalekého lesíka. V húšťave našli nehybné telo Sabiny. Krk mala vykrútený. Oči jej neprítomne hľadeli do neba.

„Kto to urobil?“ Spýtal sa Andrej. „Kto mohol urobiť niečo také?“

„Keď už sme pri tom. Videl som ťa tesne predtým vyjsť zo stanu.“ Odpovedal Adam.

„Čo tým chceš naznačiť?“ Jedoval sa Andrej. „Že som ju zabil?“

„Mal si o ňu záujem nie? A ona ťa nechcela.“

„Ty hajzel!“ Zreval Andrej a pustil sa do Adama. Začali sa spolu biť. Adam vytiahol nôž a niekoľko krát bodol Andreja. Ten okamžite padol k zemi. Dievčatá zakvílili. Lenka vzala hrubú vetvu a udrela Adama po hlave. Ten sa omráčený zvalil na zem. Lenka s Alenou vzali nôž a podrezali mu hrdlo. Obe rýchlo utekali k jazeru aby sa zbalili a ušli. Na brehu jazera však našli telo Miloša. V tvári bol celý biely a mal fialové pery.

„Čo to má znamenať?“ Spýtala sa Alena s plačom.

„Páči sa ti? No nie je rozkošný?“ Smiala sa Lenka.

„Čo to hovoríš?“

„Ešte ti to nedošlo? Keď ste spali vyšla som von. Vzala som si svoj čierny pršiplášť a čakala na neho, lebo som videla ako sedí pri ohni. Vošla som do vody. Videl ma ako z nej vychádzam a tak sa priblížil. Dala som si na seba masku. Mala si vidieť aký bol roztrasený.“ Smiala sa Lenka. „Začala som ho škrtiť. Keď už strácal dych jednoducho som ho odtiahla do jazera a utopila. V tej chvíli vyšla von Sabina tak som ju sledovala do lesa a zlomila jej väz. Potom som sa vrátila späť do stanu. Situácia mi nahrávala, lebo zaškriekalo nejaké zviera a vy ste si mysleli, že je to Sabina. Jej skutočný výkrik ste počuť nemohli, lebo bola ďaleko.“ Usmievala sa Lenka.

„Si šialená.“ Odpovedala Alena a rozbehla sa preč. Bežala smerom k ceste. Zdalo sa, že tej šialenej vrahyni ušla keď zrazu uvidela reflektory áut. Auto už nestihlo zabrzdiť a nabralo Alenu na kapotu. Bola na mieste mŕtva.

Lenka stála pri jazere spokojná so svojim výkonom. Zrazu zacítila ľadové ruky na svojom krku. Čosi ju začalo škrtiť. Lapala po dychu. Snažila sa brániť, ale nešlo to. Bytosť v čiernom plášti ju ťahala do jazera. Plávala s ňou hlboko do stredu. Všetko okolo nej začalo tmavnúť. Ruky a nohy jej ochabli. Ešte stihla uvidieť Miloša, Adama, Alenu a Sabinu ako sa na ňu dívajú. Alene a Sabine vlasy plávali vo vode, mali biele tváre a oči plné nenávisti.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

16. októbra 2017
Zuzana Engelová