Ohnivé pero Q2 2017: Prítomnosť navždy

Boli sme tri, ja v prítomnosti, M. v minulosti, a J. v budúcnosti. Zobrala som niekoľko liekov, aby som zaspala v prítomnosti a tak sa preniesla do budúcnosti a pozrela J.. A J., ako vždy, sedela za stolom a jedla čipsy. Tak som jedla s ňou. A potom nám napadlo, že sa prenesieme do minulosti a spolu pozrieme M.. A tak sme otvorili vzducholoď, vystúpili sme na nej k oblakom, a zapli časovú bránu. A brána vibrovala a my sme vibrovali spolu s ňou dlho po tom, čo sme ňou prešli. A potom sme s tou vzducholoďou pristali pred naším vchodom, a to priamo pri M.. A M., ako vždy, pila kolu. Prišli sme teda k nej a pili sme kolu spolu s ňou. A potom nastala prítomnosť a ja som videla samú seba, zdvojenú, ako jem lieky. A potom nastala budúcnosť a videli sme mňa a J., nás zdvojené, ako jeme čipsy. A pozreli sme sa na seba – a jedli sme čipsy miesto tých, ktorých sme videli jesť čipsy. Budúcnosť splynula v jedno. V jednej ruke sme mali čipsy, v druhej kolu. A vtedy M. povedala: „Jeme čipsy, pijeme kolu… Doparoma, prečo pri tom nepozeráme telku?“ A ja som pritakala a zapla som telku. A tam práve dávali Televízne správy a moderátorka hovorila: „Tak sa, milí diváci, dnes znovu pozrime na to, aké dnes boli u nás, na Slovensku, problémy s cestovaním v čase. Tak si to dnes znovu zhrňme…“ A na obrazovke sa premietali výbuchy vzducholodí, zdvojenia, zase výbuchy vzducholodí, a potom predávkovania liekmi. Všetko úplne normálne dnes, keď každý môže cestovať časom, a keď každý vie, ako sa dá cestovať časom. A televízia rozprávala to, čo rozpráva každý deň, ale nám to nevadilo, lebo čipsy a kola nám všetkým trom chutili. A potom sme celkom zabudli na to, či je prítomnosť alebo minulosť alebo budúcnosť. Lebo sme pri tej telke, namôjveru, úplne zaspali. A čas plynul, ale my sme spali a o ničom sme viac nevedeli. Potom sme sa zobudili, ja som vypla televíziu a vyšla som dverami von, z nášho bytu, a to k našej vzducholodi. A pozerala som na mesto v diaľke, kde sa ozývalo cestovanie v čase. Všetci tam stále a bez prestania cestovali v čase. Ale nám to už liezlo na nervy. Tak prišli M. a J. ku mne a povedali sme si všetky tri: „Čo takto vyraziť na nákupy? Nové kabelky a topánky by sa zišli… Dosť bolo cestovania v čase.“ A tak sme vošli do tej starej vzducholode a sledovali sme výbuchy vzducholodí, zdvojenia a prepchaté obchody s liekmi pod nami. A keď sme prišli do obchodného centra, videli sme troje dverí a nad nimi boli nápisy: Minulosť, Prítomnosť a Budúcnosť. Vošli sme teda do budúcnosti. Ale to sme robiť nemali. Lebo tam predávali len pohrebné šatstvo a rakvy. Tak sme sa vrátili a vošli sme do minulosti. Ale ani to sme robiť nemali, lebo tam nám bolo všetko malé a úzke a krátke. Tak sme vošli do prítomnosti a tam sme si kúpili normálne kabelky a topánky a platili sme odtlačkami prstov. A potom sme vyšli von, ale to sme tiež robiť nemali, lebo tam a v tej chvíli vybuchli traja cestovatelia v čase spolu so svojimi vzducholoďami a my sme vybuchli spolu s nimi. A potom, potom, keď sme umierali, J. povedala: „Už viem, prečo v budúcnosti predávali len rakvy a pohrebné šatstvo.“ A M. dodala: „Túto budúcnosť nám ušili na mieru.“ A potom sme zomreli. Ale ja som nestihla povedať nič. Vôbec nič. A to je naša prítomnosť. Navždy mŕtve, navždy „teraz mŕtve.“