 |
„Bože!“ zastenal Štefan, zatiaľ čo sa z neho na záchode miesto bežného tekutého obsahu rinula krv. „Prečo?“ položil rečnícku otázku a od bolesti udrel do kachličiek. Darmo, nachladnutý mechúr nie je príjemná záležitosť. Ak to vôbec je mechúr, pomyslel si.
„Choď s tým k doktorovi,“ zakričala naňho spoza dverí priateľka.
„V sobotu?“ kontroval Štefan, keď sa posledné ružové kvapky rozbíjali na bielom porcelánovom povrchu.
„Môžeš ísť na pohotovosť,“ navrhla Lucia.
„To tak. A platiť zbytočne dve eurá. Do pondelka to nejako vydržím,“ odfukoval po tom, čo najsilnejšia bolesť ustala.
V priebehu nasledujúceho dňa svoje slová viackrát oľutoval. Každú návštevu malej miestnosti sprevádzali šťavnaté nadávky. Urologické čaje, ktoré Lucia obetavo varila, mu veľmi rýchlo začali liezť krkom. Lepšiu medicínu však nemal, tak ich do seba lial jeden za druhým a silnú bylinkovú chuť potláčal plnými lyžicami medu.
„Keby to aspoň trochu pomáhalo,“ hundral si pre seba sŕkajúc horúcu tekutinu.
Trvalo to štyri hodiny, kým prišiel na rad, a to sa zapisoval už o siedmej ráno. Dôchodkyne táboriace v čakárni všeobecného lekára snáď už od včerajšieho večera v tom skrátka mali väčšiu prax ako pomerne mladý muž, medzi ktorých sa Štefan zvyčajne počítal.
„Tak čo, Štefan, zdravý?“ privítal ho doktor s úsmevom.
„Keby som bol zdravý, tak tu nesedím,“ odvrkol Štefan.
„No, tak čo ťa trápi?“
„Štím krv.“
Doktor zvážnel: „Vyzleč sa, stačí do pol pása.“
Chlad stetoskopu na nahom chrbte nepatrí medzi najpríjemnejšie pocity, ale rozhodne to bolo lepšie ako náhle buchnátovanie v oblasti, kde sa asi mohli nachádzať obličky.
„Toto ťa bolí?“ opýtal sa doktor.
„Jasné že to bolí!“
„Ale či to bolí viac, ako by malo.“
„No, asi nie, čo ja viem?“
„Tak si ľahni,“ prikázal doktor a kývol hlavou smerom k lôžku.
„Nohy pokrč! Výborne. Toto ťa bolí?" pýtal sa a stláčal mu brucho.
„Nie. Ale dá sa mi z toho zase šťať.“
„Výborne! Sestra ti dá skúmavku, donesieš nám vzorku. Záchody sú v chodbe, vedľa výťahu.“
Dvere záchoda zdobil zdrap papiera s ledabolo naškriabaným nápisom: Záchody sú nefunkčné, použite WC na prvom poschodí. Štefan ani nebol prekvapený, keď na prvom poschodí natrafil na nepochopiteľne zamknuté dvere. Prebehol teda o dve poschodia vyššie. Tam sa na záchodoch práve čosi robilo, bol tam bordel, všade omietka, farba a nad misou sa skláňal nadávajúci údržbár. Na štvrtom poschodí objavil záchod exkluzívne určený lekárom. Štefan teda znova zišiel na prvé poschodie. Naštvane kopol do dverí a zistil, že vôbec neboli zamknuté, iba zle priliehali. Svetlo nesvietilo a smrdelo to tam ako v bratislavskom podchode. Rýchlo vykonal, čo mal vykonať, keď prišla vlna bolesti udrel do rozbitých kachličiek, ruky si utrel do nohavíc a utekal naspäť do ordinácie. Zaklopal na dvere veľmi si nevšímajúc dôchodkyňu, ktorá sa natlačila zaňho, aby mohla vojsť len čo mu otvoria.
„Ako to so mnou vyzerá?“ opýtal sa, zatiaľ čo sestrička bojovala s davom geriatrikov na chodbe.
„Sestra?“ zakričal miesto odpovede doktor.
„Už bežím, pán doktor,“ odvetila službukonajúca, keď konečne vytlačila šedivý dav zúrivo mávajúci kartičkami poistenca.
„Má tam krv na jeden krížik,“ hovorila podávajúc doktorovi výsledky rýchleho testu.
„Štefan, tu ti predpisujem antibiotiká a niečo od bolesti. Moč ešte pošleme do labákov, nech sme si istí, ale zdá sa, že je to iba zápal. Do týždňa by si mal byť zdravý ako rybička,“ vysvetľoval doktor a podal mu dva nečitateľné recepty. Štefan, dúfajúc že mu v lekárni na základe doktorovho rukopisu nevydajú kuraciu polievku, len čosi zamrmlal a odišiel z ordinácie. Keď so sestrou osameli, doktor prehovoril: „Zavolaj kapitánovi že čoskoro budeme mať ďalšieho. A vpusti tú dôchodkyňu, než nám rozbije dvere!“
Štefanovi sa napriek antibiotikám veľmi nepolepšilo. Ani bolesť neprestávala a dokonca dostal horúčku. Lucia mu varila čaje, menila obklady a láskyplne sa oňho starala.
„Toto nie je normálne,“ šepkal, zatiaľ čo sa triasol pod dekou.
„Neboj sa, bude lepšie,“ chlácholila ho priateľka a chladila mu čelo novým obkladom.
„Nemám ten dojem.“
„Zavolám doktorovi a opýtam sa ho, čo ďalej?“
„Je pol ôsmej večer,“ zadrkotal Štefan zubami.
„Lež, hneď som späť, dobre?“ povedala Lucia a chytila do ruky telefón.
„Bože,“ zastenal, keď zacítil teplú lepkavú tekutinu tečúcu z nosa a očí. Krátko na to mu zo všetkých otvorov začalo vyliezať aj niečo iné, to však už Štefan necítil.
„Tak, čo to tu máme?“ opýtal sa prísne vyzerajúci policajt, keď vošiel dnu.
„Včera bol u mňa v ordinácií. Vedeli sme, že to čochvíľa príde,“ vysvetlil doktor skláňajúci sa nad zakrvaveným telom.
„Ako sú na tom mladé?“
„Inkubácia bola úspešná. Do týždňa im nájdeme hostiteľov.“
„Len aby. Nech to nedopadne ako naposledy,“ zavrčal policajt.
„Nebojte sa, kapitán. Mám vytipovaných niekoľko osôb. Mužmi sa ľahko manipuluje,“ ozvala sa Lucia stojaca nad mŕtvym telom svojho priateľa.
„Doktor, ako si na tom?“
„Všetky mladé sú v bezpečí, môžeme to zabaliť,“ odpovedal lekár keď do nádoby s priehľadnou tekutinou vložil posledného zafírovo sfarbeného červa zo Štefanovho tela. Ostatné si v roztoku už hodnú chvíľu hoveli a spokojne sa prevaľovali. Modrastá žiara ich tiel osvetľovala Luciinu usmiatu tvár.
„Vy naše zafírové poklady,“ povedala im milo a otočila sa na kapitána: „Čo ďalej?“
„Bežný postup. Telo spáľte. Ja sa vrátim na stanicu a zahladím ostatné stopy. A potom sa konečne odtrepem z tejto planéty.“
„Necháte nás tu osamote?“ zhrozil sa doktor.
„Onedlho vás bude dosť. Len sa postarajte o to, aby sa niekto z nového vrhu dostal do politiky. Budete tam potrebovať kontakty. Dva tri obehy a môže vám patriť celý kontinent.“
„A čo bude s vami, kapitán?“ opýtalo sa dievča.
„Mám pred sebou ešte dlhú cestu. Toto nie je jediná obývaná planéta v galaxií.“
Policajt vyšiel z domu, zapálil si cigaretu a pozrel na hviezdy. Lenivo vyfúkol dym a dvoma prstami, v ktorých držal cigaretu, ukázal na slabo svietiacu hviezdu kdesi v súhvezdí Orla.
„Vy budete ďalší.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.