Ohnivé pero Q2 2017: Tma

Neznášala pracovať na smeny. Odjakživa túžila po bežnej práci. Ráno do roboty, poobede z roboty. Ako pracovníčka v závodoch však často končila až po desiatej večer. Za Tmy z roboty. Ranná smena jej zasa začínala o šiestej ráno. Za Tmy do roboty. Temrava ju sprevádzala každý deň. Striehla, pokým slnko večer zapadne a ráno zasa utekala pred jeho lúčmi. Medzitým, však vládla svetu. Každým krokom do práce a z práce ju cítila. Tiesnivá čierňava rozprestierajúca sa mimo dohľadu oka. Bez začiatku či konca. Nekonečná a pahltná ničota. Neplatili na ňu fyzikálne zákony. Jedine Svetlo ju držalo na uzde. Ľudia sa jej báli už od úsvitu ľudstva. Vystríhali pred ňou svojich potomkov a tlačili sa v svite ohňa. Nie nadarmo sa ohňu hovorí ako najväčšiemu vynálezu ľudstva. Človečina by vymrela rukou Temnoty. I v nej sa prebúdzal tento dávny pud. Zakódovaný strach z Tmy. Čelila mu dennodenne.

V meste bolo svetla nazvyš, no ona sa k nemu musela dostať cez starú nemocnicu a mestský park. Na cestu ju vždy vyprevádzal matný svit z bytoviek. Za bránami nemocnice však svetlo nedočiahlo. Chodník bol osvetlený len pouličnými lampami. Cítila, ako deň za dňom vyhasínajú. Desila sa toho, keď lampy naposledy zablikajú a chodník zaplaví Tma. Žlté kruhy svetla dopadajúce na cestu boli pre ňu ako záchranné ostrovy v čiernom mori. V nich jej nič nehrozilo. Medzi nimi sa však vznášal slabý opar Temnoty. Vždy cezeň rýchlo precupotala. Na šiji cítila ľadový závan a už-už sa jej zdalo, že pazúry Temnoty ju vťahujú do prázdnoty. To bola najsilnejšia zbraň Temnoty. Umenie ilúzie. Zo stromov popri ceste sa po zotmení stali vysokí strážcovia slúžiaci Ničote. Ona tvarovala okolie do zvrátených tvarov a útočila na predstavivosť ľudí. Prázdne okenice nemocnice zívali prázdnotou. Zavše sa jej zdalo, že v nich vidí tmavú siluetu. Len na okamih. Len na sekundu. Ilúzia zmizla. Desilo ju to. Nemocnica bola roky opustená. Všetko zariadenie a pacientov previezli do novej, v centre mesta. Zostali tu len ťažké prípady, dokumenty a rehabilitačné centrá. Táto časť však bola opustená. Mreže na oknách hrdzaveli. Okná boli porozbíjané a omietka opadala z umierajúcej budovy. Temnota si ju kúsok po kúsku privlastňovala. Ulica popri nemocnici bola rovná. Od jej začiatku dovidela až po koniec. Vždy si na začiatku trasy vravela „už len dvadsať lámp, už len dvadsať lámp.“ Potom rýchlo prebehla cez vojnové územie Temnoty a Svetla a zmenila svoju mantru. „Už len devätnásť lámp, už len devätnásť lámp.“ Očami pritom divoko sliedila po okolí. Siluety ju pozorovali. Dokonca sa zdalo, že ju prenasledujú. Na prázdnej ulici počula len klopot svojich opätkov. Miešal sa však z klopotom iných nôh. Zastala. Klopot prestal. Oba ustali. Rozbehla sa rýchlejšie. Rovnako, ako jej srdce. Rovnako, ako klopot Temnoty. Široko ďaleko nebolo nikoho. Aspoň nikoho, koho videla. Ulica sa na konci napájala na hlavnú cestu. Prebehla cez posledný pás temnoty a ocitla sa v záplave svetla. Autá uháňajúce po ceste, nové osvetlenie, svit obchodu a blikanie semafora. Zhlboka sa nadýchla. Zvládla to. Musela to však zvládať každú noc. Temnote stačil jeden šťastný okamih.
Utrela si spotené ruky a počkala na semafor. Zelený panáčik ju pustil cez cestu a ona sa pripravila na druhú časť cesty. Park. Cez deň sem chodila veľmi rada. Pod stromami bol príjemný tieň a na okolí nebolo počuť ruch mesta. Len vtáctvo a detský smiech sa rozlieval po parku. V noci však vtákov nebolo. I v nich bol zakorenený prehistorický strach z Tmy. Schovávajú sa a vyčkávajú príchod slnka. O detskom smiechu ani neuvažovala. Keby ho tu začuje teraz, v noci, skamenie od strachu. I to sa jej raz stalo. Stiahlo jej žalúdok, len čo na to pomyslela. Zavrtela hlavou a rýchlo vkročila do parku. Z jednej strany ho lemovali vysoké múry domov. Bývala tu zbohatlícka časť mesta. Prosebne sa pozrela na ohradené domy. Cítila za nimi svetlo a bezpečie. Do parku však nedosiahlo. Na druhú stranu radšej neupierala oči. Parku tu pozvoľna prechádzal do širokého poľa. Stačilo vyjsť pár krokov za chodník a dostala sa na územie, kde sa ani svetlo neodvážilo. Ohromná masa temnoty, ktorá sa rozpínala a žrala všetko, čo sa jej postavilo do cesty. V strede parku boli postavené preliezky a kolotoče pre deti. V čase dňa to bolo miesto plné radosti a detského ryku. Hojdačky boli v neustálom pohybe. Často mohla vidieť, ako dieťa v náhlivosti zoskočilo zo sedadla a ponáhľalo sa na inú preliezku. To sa ešte hodnú chvíľku húpalo so slabnúcou zotrvačnosťou. Teraz však nehybne stáli. Bola to pre ňu aspoň slabá útecha. Ak by sa hýbali, vedela by, že niekto tam je. Toho sa ľudia odjakživa báli. Báli sa, že čosi v Temnote striehne. Netušili, že to ona samotná číha. S pažravými očami sliedi a hltá všetko, mimo dosahu svetla. I teraz pozorovala svoju obeť. Nepravidelne kráčala po parku. Pod svetlom kráčala voľne, no medzi lampami svižne pobehla. Od jedného bezpečného prístavu ku druhému.

Oči jej šialene pobehovali po temnom parku a hľadala náznaky nebezpečia. Nikde nič. Vydýchla si. Netušila, že to je jeden z trikov Temnoty. Ilúzia bezpečia. Pridala do kroku. Zastrihala ušami. Znova začula klopot. Utešovala, že to je len ozvena jej topánok, rozliehajúca sa po prázdnom parku. Zo severu zadul nočný vietor. Prehnal sa parkom, rozvíril popadané lístie a rozhýbal i hojdačky. Zamrazilo ju. V spotených rukách tuhšie zovrela kabelku. Jej vnútornosti sa od strachu stiahli. Tíšila sa v hlave. Bol to len vietor. Iba vietor, nič viac. Dvojí klopot topánok narušilo čosi iné. Autá. Už bola blízko východu. Stačilo zahnúť, prejsť popod zopár lámp a ocitla by sa znovu na hlavnej ceste. Prekvapene však zostala stáť vo svojom bezpečnom kruhu. V poslednom ostrove záchrany. Pred ňou sa rozprestierala Tma. Osvetlenie nefungovalo. Ten kúsok cesty, oddeľujúci ju od ľudí, svetla a bezpečia bol ponorený v smolovej Tme.

Zostala stáť zarazená. Naspäť sa nevráti. Nemôže. Musela sa ponoriť do hustej Temnoty a vyplávať na druhom brehu. Chvíľku nehybne stála a zvažovala možnosti. Prehovárala samú seba a tíšila pradávny pud. Splašene sa obzerala navôkol. Hľadala záchranu, človečinu a Svetlo. Obkľúčila ju Tma. V spotených rukách zvierala kabelku a ustráchane si hrýzla do pery. Úzkosť jej zaplavila myseľ a premietala v nej desivé obrázky. Cítila, ako jej srdce búšilo do rebier. Pumpovalo krv do celého tela. Nepríjemne jej z toho pulzovalo v hlave. K ušiam jej doliehal len nemý piskot strachu. Zozbierala posledné zvyšky zdravého rozumu a dala si pár momentov na ukľudnenie. Nádych. Výdych. Je to len fantázia, nič viac. Zhlboka sa nadýchla a pokrútila hlavou. Po tvári sa jej rozlial nesmelý úsmev. Veď je to naivné! Bojí sa Tmy ako malé dieťa. Z toho už dávno vyrástla. Je to len park. Taký istý, ako cez deň. Odhodlala sa. Nesmie nad tým premýšľať. Bezmyšlienkovite, krok po kroku, prebehne ku svetlu. Bolo tak blízko! Prevrátila oči nad svojou hlúposťou a s úsmevnom na perách sa ponorila. Klopotanie ustalo. Obe. Už sa znovu neozvalo. Temnota pohltila i zvuk. Panovalo len ohlušujúce ticho. Narušil ho znovu vietor. Odvial tieň postavy hlbšie do papule temnoty. Za čiernou priepasťou nik nevkročil do svetelného kruhu pouličného osvetlenia. Z temravej hladiny sa už nevynorila. Ponárala sa hlbšie a hlbšie do hlbín Temnoty. Počula zvuk áut, ruch mesta a matne cítila i vzdialené svetlo. Pažravá Tma ju však sťahovala do svojho kráľovstva, odkiaľ nebolo úniku. Pouličné svetla zablikali, rozsvietili sa a znovu osvetlili chodník. Temnota sa stiahla. Bola nasýtená. Zatiaľ.