Večer je ako stvorený na krásnu prechádzku. Len tak vyjsť von a
vyprázdniť si hlavu, možno utriediť vlastné myšlienky, víriace
v mysli
ako zúrivé tornádo. V dnešnej uponáhľanej dobe to už hádam ľudia
ani
nerobia.
Každý človek má od života určité očakávania. Niekto žije pre ruch
a
rýchlosť veľkomesta, iný má rad samotu a pokoj. Človek časom viac
poznáva sám seba a postupne sa mení. U mňa nastala zásadná zmena pred
pár mesiacmi.
Na úpätí kopca stál malý dom, o ktorý sa už dlhé roky nikto
nestaral.
Dokonca nechali pootvorené dvere. Nad strechou sa skláňala mohutná
vŕba,
ktorá svojimi konármi škrabala strechu, akoby to boli mocné pazúry.
Bola
temná noc, ani len mesiac nesvietil.
Zrejme by sa o tom mieste nikdy nedozvedel, nebyť jedného cudzieho
rozhovoru,
ktorý si nedávno omylom vypočul. Ani nevedel, prečo sa ho rozhodol
navštíviť. Možno za to mohol spôsob, akým o tom mieste rozprával
onen
cudzinec, čo v ňom napokon vzbudil zvedavosť.
Rámy na oknách stonali pod náporom mrazivého vetra, ktorý ešte
silnel
s nástupom noci. Muž za nimi sa, dlhými prstami s priesvitnou kožou
plnou
stareckých fľakov, nervózne poškriabal na špicatej brade. Vrava dole na
ulici sa zmenila, ľudia pobehovali a aj cez sklenené výplne pocítil ich
strach.
Je pozoruhodné, že vo svete, v ktorom mágovia dokážu jedným pohybom
ruky
vypáliť celé mesto a démoni trhajú chrabrých bojovníkov na kusy,
takmer
nikto neverí na škriatkov.
Stála som pred bránou, obávajúc sa, či smiem vstúpiť do domu. Pýtala
som
sa samej seba, či je to dobý nápad. Prekročiť prach jej dverí a bez
jej
vedomia. Rozhodla som sa na ňu zakričať i cez zavreté okná.
V ten den bylo chladněji než obvykle. Teplé letní dny už dávno minuly
a
příroda se začala ukládat ke spánku. Potrvá zas několik měsíců,
než
se vzduch opět naplní vůní zvuků života. Prozatím bude slyšet jen
šepot
větru, uhánějícího prázdnými ulicemi…
Proč vždycky musím skončit jako zasranej brouk nebo moucha?
Samozřejmě
však věděl proč. Prostá pravděpodobnost. Hmyz je nejpočetnějším
živočišným druhem.
Rodičia osemročného Miloša si nikdy nelámali hlavu, čo so svojou
ratolesťou počas letných prázdnin. Na to, aby sa tento malý nezbedník
zabavil, nepotreboval veľa. V rozstrapatenej blonďavej hlavičke vírili
tony
a tony nápadov.
Byl to klasický nedělní večer, s tím rozdílem, že Samova
manželka
nebyla tentokrát v domě přítomna. Ten proto dostal za úkol uložit
jejich
osmiletého syna do postele.
„Ty si sa zbláznil! Zasnúbiť sa so skutočnou ženou!“ môj ľudský
otec
vstal z gauča a začal rozčúlene chodiť po svojom byte. Jeho robotická
manželka ostala pokojne sedieť.
U břehu modravého jezírka ukrytého v hloubi lesa bylo ticho. Větve
majestátních buků o sebe nešustily, ptáci v jejich větvoví mlčeli,
jen
vlnky narážející do travnatého břehu narušovaly klid lesa. Drobná
žena
seděla u břehu, slunce prosvítající mezi stromy ozařovalo její
světlé
dlouhé vlasy.
V hlbokom lese začalo silne prituhovať. Z neba padali čoraz
väčšie
snehové vločky. Karolína prechádzala po lesnej ceste. Mráz ju štípal
na
tvári a ruky už mala skrehnuté. Okolo tváre sa vírila teplá para
z vydychovaného vzduchu.
Byl červencový večer, teplá noc, a na lavičce v parku seděla
krásná
dívka v roztrhaných šatech. Vzhlédla ke mně, když jsem šla okolo ní,
a
zašeptala: „Je mi zima. Je mi mezi vámi zima. Co si mám počít?“
Kráčal som lesom a nohami čliapal v plytkej močarine. Nedokázal som
si
vybaviť, ako som sa sem ocitol. Zdalo sa, akoby som sa tu ocitol z čista
jasna, jak to býva možné len v sne.
Mesto za hradbami sa prebúdzalo do nového dňa. Ranné zore sfarbené
do
červena zaplavili okolité pahorky, avšak krvavý úsvit len v málokom
vzbudzoval obavy. Iba pár mystikov vtedajšieho sveta vo svojej extáze
videlo
blížiace sa peklo…
Myslel som si, že nikomu nerozpoviem tento príbeh. Hanba ma fackuje a
nestojím o to, aby si o mne ktokoľvek myslel, že som úchylný.
Spomienka
na to, čo sa mi vtedy prihodilo je ale silná a s odstupom času
prehodnocujem
svoju úlohu v tom, čo sa udialo.
Už 205. raz vám prinášame spravodajstvo z fantastických končín.
Na
úvod obligátna smrťácka otázka, ale hneď po nej vás čakajú
najhorúcejšie správy. Fanúšikov vyleštenej hlavy a zakrvaveného
tielka
dozaista poteší prvá filmová uputávka. TG sa nezaobíde bez hororov, ba
áno, aj na zombíkov dôjde, a ak si aj vy robíte malé diorámy, určite
si
nenechajte ujsť film o zbitom umelcovi. Pár filmov na otrepané,
pardon,…
Denník Fandom SK vyhlasuje 2. kolo súťaže mikropoviedok Ohnivé pero
Q2 2018.
.{text-align:center}
Píšte ako profesionál! Štylistický editor
Umberto vám pomôže víťaziť v súťažiach. — Tohoročné jarné
kolo súťaže Ohnivé pero Q1 2018, ktoré je už 22. v poradí,
s predstavovaním súťažných poviedok skončilo. Od februára …
Krev jí hučela v hlavě. Dech se rychle krátil. Terén před ní se
sléval
do jedné rozmazané šmouhy. I přes to všechno nedokázala vyhnat
z hlavy
obraz stvoření, před kterým se snažila uniknout.
Pozerám cez zamrežované okno v Ilave, kde mi úrady našli náhradné
ubytovanie. Je noc a ja spomínam na svoje rituály, ktoré som si musím na
čas odpustiť.
Prudký dážď rozmáčal hlinitú pôdu na malom zanedbanom cintoríne
a
bubnoval na strechu domca neďalekej farmy, ktorá sa spolu aj
s cintorínom
nachádzala na odľahlom zabudnutom mieste.
Kalendár
Odkopla topánky, vetrovku odhodila smerom k vešiaku. Bola taká unavená,
že
ledva stála na nohách. Rýchlo zapla kávovar a začala sa vyzliekať.
Zrazu
mala pocit, že vo vedľajšej miestnosti sa čosi mihlo, akoby tade
prebehol
nejaký tieň.
Z temnoty chaosu vznikla první Myšlenka, jasná a zářivá, ona
zaplnila
prázdnotu světlem světů a bytostí, z ní povstali Bohové, kteří
stvořili člověka, a ten člověk potom stvořil stroje…
Miloval ten zvuk! Borisov kovový žetón sa stratil v útrobách
stroja,
ktorý jemne priadol. Chystal sa mu prezradiť osud.
Posledná svedkyňa si sadla na lavicu. Sudca Rabín si pretrel oči –
včera
kartoval s kamarátmi až do noci a ráno sa ledva stihol oholiť. Ešteže
dnes ten cirkus skončí.