V ten neskorý večer kraľoval oblohe strieborný polmesiac a tisíce žiariacich hviezd. Čarovným nebom, akoby namaľovaným nad krajinou, znenazdajky preletel svietiaci predmet. Zanechával za sebou jasnú stopu tiahnúcu sa horizontom.
Začalo to ešte pred troma mesiacmi, v jedno osudné ráno, keď môj syn umrel pri autonehode…
Ten hnusný pocit ktorý ma vtedy dávno od rána napĺňal sa nedal nazvať ničím iným než strachom, tým druhom ktorý vám vŕta kdesi pri kostiach a nedá sa ničím utíšiť.
„Môžeš mi vysvetliť ako sa z nadanej a krásnej čarodejnice stane, ochrankyňa mesta, a lovkyňa príšer?“ „Samozrejme. Hneď po tom čo mi vysvetlíš ako ma mohla láska môjho života odkopnúť so slovami „špinavá čarodejnica“?“
Mladá laň, ešte mláďa, prudko zastala a zastrihala ušami. Medzi stromami sa niečo pohlo. Čakala. Z húštiny vyšiel lovec. Ich pohľady sa stretli, len na okamih, na pár sekúnd. No kým lovec napol luk, laň už bola preč.
Prvá rana prišla zľava. Bola to riadna šupa. Odnieslo ma pár metrov nabok, kým som sa spamätal a zdvihol ruky, aby som sa kryl pred druhým úderom. Ten však mieril nižšie.
Inštitút prevencie suicidálnych tendencií vznikol pred tridsiatimi rokmi. Jeho hlavnou úlohou bolo, ako už z názvu vyplýva, predchádzať samovražedným pokusom. Vo väčšine miest boli zriadené útočiská pre zúfalých – valcovité kabínky z tvrdeného skla, vybavené umelou inteligenciou schopnou adekvátne reagovať na potreby jednotlivca či jeho emocionálne rozpoloženie. Na jednej strane bol projekt neuveriteľné drahý, …
Atlantis, prvá dcéra Poseidóna, bola povolaná na Olymp. Vojenský výcvik vedený Áresom sa skončil a mala byť oficiálne prijatá do rodiny, lebo tak rozhodol Zeus. Rituál, ktorý ju čakal nikto predtým a ani potom nepodstúpil. Jej oficiálnym poslaním bolo chrániť záujmy Olympanov. Mala riešiť problémy, ututlávať aféry a zahladzovať stopy po zlých rozhodnutiach. Časom si Atlantis zvykla a brala to len ako prácu. Skôr …
Štrngotanie šálok a tichú hudbu v pozadí prehlušila ďalšia siréna. Auto preletelo po ceste ako neriadená strela a zmizlo za rohom kaviarne. Hiro ich za poslednú hodinu napočítal už desať. Toľkí ľudia sa hnali zachrániť cudzie životy. A zahodiť aj ten svoj.
Kedysi som sa bál hmly. Nie tej, čo ospalé mestá ukrýva v svojom náručí pokoja, ale zelenej hmly karpatských lesov. Hmly, čo mesiac držala úbohého chorého starca zavretého v malej chatke, samého, ďaleko od všetkého a všetkých.
Dostal som boreliózu. Infekčná choroba prenášaná kliešťom. Asi poznáš. Kolujú o nej ohromné chýry. Bolesť kĺbov, tupé pichanie vo svaloch, zdanlivý pocit, že v nich čosi narástlo a teraz si to preráža cestu krížom-krážom. Únava.
Nebola tam tma. Bola tam iba temnota. A v tej temnote vznikla, žila potvora. Tak ju dievčatko nazvalo. Nedalo jej meno, pretože by jej žiadne nikdy nemohlo pasovať. Neustále sa totiž menila, rovnako ako menila všetko okolo nej.
Žili sme na panstve sami, iba so služobníctvom. Panstvo bolo rozľahlé, za úrodnými ármi a kukuričnými poľami bol hustý les, kde otec rád poľoval.
Mladý trpaslík klečel před Velkou radou vynálezců. Kaštanové vlasy měl ostříhané nakrátko a vousy mu sahaly až k ramenům. Nervózně se rozhlédl po okolí. Podlahu i zdi zdobily rudé koberce s motivem kladiva a klíče.
„Proste dostane taký elixírik, nejakú dobu s ním pobudneš a keď bude postupne zaspávať, vezmú ho na operačku. Za hoďku-dve ho máš naspäť a idete domov,“ poúčala Kristínu jej priateľka Barbora počas sedenia na terase kaviarne.
Od okamihu keď sme prišli na príjem si všetko vybavujem ako v spomalenom sne.
Oceľ klopkala po plechovine v nenáhlivých, studených, krokoch ako posledný pochod k múru s páskou cez oči. Tunel sa zdal byť nekonečný a v jeho tmavých farbách nejedna myseľ zablúdila do neznáma svojich možností.
Myslím, že nikdo nikdy neměl takovou radost, když byl odmítnut dívkou, kterou právě pozval na rande. Někdo pocítí zklamání, někomu je to jedno, jiný to bere jako větší výzvu a snaží se dál. Ale já měl radost.
Tento príbeh začína, keď sa jedno ráno votrelo do jedného fajne vyzerajúceho rodinného domu. Hoci pripomínal menšiu – útulnejšiu vilu, donedávna bol obývaný len istým ‚moderným hrdinom‘.
Už si ani nepamatuji, kdy jsem zemřel poprvé. Od té chvíle jsem si myslel, že tahle chvíle nikdy nepřijde.
Ty nie,“ vyslovil som ortieľ nad prvou postavou, ktorú som dnes stretol na mne tak známej ceste. Ako vždy aj teraz ju pokrývali závoje hmly a lemovali čakajúce postavy.
Nebolo mu všetko jedno, keď sa zaroseným krovím zakrádal. Srdce sa mu chcelo vytĺcť z hrude ako staršieho brata prenasledoval.
Ani sám netuším kedy ma začal trápiť ten podivný pocit. Možno to celé začalo koncom apríla a možno až niekedy začiatkom mája.
Kalendár
Žena opatrne načúvala všetkým zvukom okolo. Našťastie, zatiaľ sa ozýval iba spev vtákov a dupot jej koňa. Prechádzala pustou lúkou mierne hore svahom, nasledujúc polo-zaniknutú cestičku.
Chlpatí, hlúpi a krpatí, takí sme my, Homo habilis, pripomínajúci skôr opice, než ľudí. Narodil som sa takmer ako zviera, možno však zomriem ako človek.
Prudký náraz so mnou zalomcoval ako s handrovou bábikou. Vlna kinetickej energie presvišťala mojim krehkým telom a nechala ma ležať na podlahe kabíny spolu so zvyškom vybavenia.
Iba s námahou som zložil helmu z hlavy. Prsty sa niekoľkokrát zošmykli po mazľavom filme, ktorým krv pokryla jej bronzový povrch. Vietor mi na spotené čelo priložil studenú dlaň.
Už od dětství jsem obdivoval draky. Zamiloval jsem si je po zhlédnutí filmu Dračí srdce. Dokonce moje první slovo bylo BA. To je, jak jsem se později dozvěděl, dračí výraz pro osud.
Malý téglik s elixírom z hviezdneho prachu sa pomaly míňa. Jazvy na koži sa už zahojili. Simona si natiera tenkú vrstvu popod nos. Aspoň na chvíľu sa nadýchnuť a zmierniť tú zúfalú bolesť vnútra!
Denník Fandom SK vyhlasuje druhé tohoročné kolo súťaže mikropoviedok Ohnivé pero jeseň 2020.