Ohnivé pero - jeseň 2020: Heroi

ohnive pero

Iba s námahou som zložil helmu z hlavy. Prsty sa niekoľkokrát zošmykli po mazľavom filme, ktorým krv pokryla jej bronzový povrch. Vietor mi na spotené čelo priložil studenú dlaň. Môj zrak upútala kresba bieleho koňa na egide, ktorá trčala z masy tiel a kopijí. Maľbu pretínali záseky a praskliny a bola orosená karmínovými kvapkami ľudskej krvi, ale aj nebesky modrými striekancami krvi nepriateľa.

Zlomený štít Alkamena – to znamenalo, že padol aj najlepší spomedzi nás. Ráno nás silným hlasom zoradil do falangy, biely chochol na prilbe mu splýval na plecia. Sám zaujal miesto v prednej línii. Očami som neustále vyhľadával jeho svalnatý chrbát, keď sme kráčali pláňou v zovretej formácii. Obloha nebola zlovestná, práve naopak; bol to deň, v aký zvyčajne kráčame na trhy a predlaktie nám neobopínajú kožené remene, ale nežné ruky manželiek. Dnes sme však pochodovali do bitky a naše okované sandále ohýbali steblá trávy. Dychčiaci, spotení, zakliesnení do seba, slnko sa predieralo cez les kopijí a my sme boli nepoddajnými koreňmi toho lesa.

To sa stalo ráno. Teraz kopije ležali v prachu a zo skvelých mužov falangy zostali iba zmrzačené zvyšky. Na obzore sa týčila mohyla votrelcov – neskutočne obrovská a vzdialená, zahmlená oblakmi. Mŕtvoly mužov, aj zelené mrciny démonov, boli však príliš blízko. Uvedomil som si, že som na kolenách, posledný z bratov, čo zostal ako tak vzpriamený.

Vo chvejúcom sa horúcom vzduchu som videl obrysy ťažkoodencov nepriateľa. Teda mali zálohy a aj keď sme ich pobili stovky! Prehrali sme! Samozrejme. Veď na vlastné oči som videl, ako zo stredu veliteľovho chrbta vyrazil votrelcov meč. Ich zbrane sme nedokázali premôcť, ukradli ich samotným bohom – čudne svetielkovali od tajomných čarov.

Kľačal som a potvory sa blížili ku mne. Zelenú kožu im chránilo čierne brnenie, čímsi pripomínali hmýriace sa mravce. Aj na túto vzdialenosť som vedel rozoznať ich hryzadlá. Práve medzi ne sa dala vraziť kopija, to nás učil Alkamenes. „Vrazte im to do pysku ako lacnej hétere!“ učil nás.

Nedokázal som odtrhnúť zrak od výjavu pochodujúcich šeliem. Jedna postava uprostred tej hordy bola viditeľne vyššia a jej hrudný plát zdobili zatočené lesklé ornamenty. Cez ramená mala prehodený krátky blankytne modrý plášť a ja som vedel, že vidím Bazilea, kráľa.

Keď sa priblížil, zdalo sa, že jeho tieň sa rozlial po celom bojisku. Pozeral som do jeho žltých očí, a necítil som nenávisť, ani strach. Kľačal som pred ním, posledný zo svojej obce a prijal som fakt, že nastal okamih mojej smrti. Jeho hrdlo klokotalo akýmsi uspokojivým tónom, nakláňal sa ku mne pomalým, sústredeným pohybom dravca.

„Poznaj nepriateľa!“ kázal Aristarchos. Také veci vždy hovoria vzdelanci, čo sedia nad zvitkami, a nečelia skutočnému životu. Ani dnes, po roku, nikto nevedel, odkiaľ sa tyrkysové hordy vzali. My, vojaci, sme boli presvedčení, že sú to vyslanci podsvetia. Mudrci našej obce tvrdili, že sa zjavili práve v ten deň, keď oblohu zohyzdila čierna búrka a pretínali ju neobyčajné záblesky. Bolo to, akoby sám Otec nesmrteľných stratil nad sebou kontrolu. „Premohli samotných bohov,“ vravel Aristarchos. „A my sme už bez pomoci nebeských.“ Všeobecne sa o votrelcoch vedelo iba to, že sa rozliezajú po krajine ako choroba, ich šíky pretekajú mestami a odnášajú zo sebou ľudí. Zhromaždenie mužov sa zhodlo, že je treba postaviť sa voči tomu mĺkvemu a odpornému toku a zastaviť ho, alebo hrdo zahynúť. Alkamenes, ten, čo im dokázal uniknúť, nás viedol do vojny, a teraz zohavené telo hrdinu prikrýva štít s bielym koňom.

Odvrátil som tvár od démona, aby som sa pohľadom naposledy rozlúčil s Alkamenom. Jeho mŕtvola sa ponárala do kopy krvavých údov a zbraní, iba rameno a ruka trčali spod egidy. Na žilnatej , otvorenej dlani ležala rukoväť spaty. Krátky meč sa matne leskol, hrdý starec ozdobený vráskami škrabancov. Vnoril sa do mnohých tiel a rozťal nejednu lebku.

Z roztvorenej papule netvora sa vyvalil zápach. Čosi potichu vravel, v tej hrdelnej barbarskej reči, ktorú ani naši učenci nerozlúštili po dlhých mesiacoch. Vnímal som iba zvuk, ako keď človek upadá do driemot na brehu bystriny, čo po dažďoch zúrivo prevaľuje kamene vo svojom koryte. Nemusel som rozumieť jeho reči, aby som pochopil obsah. Vravel to, čo každý kráľ nenávistne šepká súperovi na kolenách.

„Prehral si a ja sa nakŕmim tvojim mäsom. Pohlcujem rasy a to násobí moju moc. Pretože vládca je dravec a armáda, to sú jeho tesáky. Musí nájsť svoju potravu. Inak prestane byť vládcom.“

Zodvihol som zrak a videl som tvár, do ktorej sa musel pozerať každý hrdina, keď čelil voľbe medzi cťou a potupnou smrťou. Žlté oči planuli nenávistným ohňom, z hryzadiel odkvapkávala krv a sliny a ja som sa stal múdrejšim než Aristarchos. Pretože som pochopil, že nehľadím do tváre Premožiteľa bohov, ale Otca nesmrteľných osobne. Toto bol náš boh, ktorému sme stáročia prinášali obety a ktorý zasahoval v našich vojnách raz na jednej, inokedy na druhej strane. Boh, ktorého zvečňovali básnici a ktorého sochy okiadzali kňazi. Pravda, sochári sa mýlili, ak mu dali podobu krásneho muža.

Rozďavil papuľu, aby uhryzol.

A ja som sa vydal na cestu hrdých mužov. Bleskovo som zodvihol meč z Alkamenovej dlane a bodol som všetkou silou, akej som bol schopný.

Boh umieral ako obyčajný smrteľník. Nesprevádzali to žiadne tajomné svetlá, a obloha zostala belasá a pokojná, ľahostajná k osudom smrteľných. Vydesene sa snažil vytrhnúť meč zo svojho hrdla a vyrážal nariekavé zvuky. Vzápätí padol na chrbát, plášt sa pod ním rozprestrel a splynul s jazierkom modrej krvi. Životná sila ho opustila s posledným chrčivým výdychom. Potom nastalo ticho.

Privrel som oči a roztiahol ruky, aby som privítal smrť.

Jeho vojaci však ostali stáť ako zasiahnutí bleskom. Až po dlhej chvíli sa pohli. Obkolesili ma a každý z nich sa snažil priblížiť k mojej tvári. Hmýrili sa naokolo mňa. Cítil som ich zmätenie a neistotu a každým ich dotykom narastal vo mne pocit, že im môžem veliť. Tisícky ramien ma zodvihli z kolien a kamsi ma unášali.

K mohyle, plnej chodieb, kde sa kŕmia noví bojovníci. Dokonalí vojaci, ktorý budú počúvať každý môj povel. Armáda. Moje tesáky.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

7. septembra 2020
Martin Pollák