 |
Žena opatrne načúvala všetkým zvukom okolo. Našťastie, zatiaľ sa ozýval iba spev vtákov a dupot jej koňa. Prechádzala pustou lúkou mierne hore svahom, nasledujúc polo-zaniknutú cestičku. Zafunela, keď musela opäť zosadnúť, aby oslobodila nohy zvieraťa z popínavých rastlín a zase nakladať svoje mohutné telo naspäť.
Prešla iba pár krokov, keď v húští naľavo od nej, začula tichý zvuk, akési zamrnčanie. Zastavila koňa, ktorý sa, napoly slepý, napäto rozhliadal okolo seba, napínajúc uši. Žena vedela, že toto nebol zvuk ani vtáka ani iného poľného zvieraťa. Takže to musel byť človek alebo dáka mašinka, možno nášľapná mína, nadstrčená pätolízačmi Ústredia, dočasne vládnuceho dole v obrnenom meste.
Nacvičeným pohybom si zošuchla z čela na oči špeciálne okuliare so zabudovanou termokamerou, prečesávajúc pozorne každý ker. Vôbec nebola prekvapená, keď našla v kríkoch učupené plačúce dieťa, premrznuté a vychudnuté.
Odkedy ekologický fanatici hackli jadrovú elektráreň a elektrická sieť na celom území padla, začal sa hon na zdroje pitnej, nekontaminovanej vody a vlastne akejkoľvek obživy. Rodičia pri náročných pochodoch nechtiac alebo zámerne strácali svoje deti. Ale nechať toto úbožiatko uprostred ničoho, bolo naozaj kruté.
Bez slova si maličkého vyložila pred seba do sedla a popchla koňa ďalej. Dala žízniacemu a smrkajúcemu dieťaťu napiť z poslednej čistej vody a zapchala mu ústa jablkom. Bolo jej jedno, či míňa z predrahých zásob či nie. Jej už nezostáva veľa času ale toto dieťa sa môže dožiť zajtrajška, kým v húštine by ho skôr či neskôr našli hladné a zdivočené psy. Aj tak si ho nenechá, odovzdá ho niekomu, kto sa oň postará. Nemôže si dovoliť žiadne komplikácie, zvlášť teraz, keď je tak blízko k svojmu cieľu.
Z kapsy na boku vytiahla balíček, zakrytý alobalom. Dieťa ani nemuklo, len nemo vypliešťalo oči na robotického sokola, celkom identického so živým. Žena nevenovala pozornosť jeho zvedavému pohľadu, zakódovala správu, nastavila robota a vypustila ho do vzduchu. Dieťa sa za ním otáčalo, celkom vyvracalo hlavu k nebu.
Vtedy si žena všimla, že má okolo krku modrú šnúrku. Strhla mu ju rýchlym pohybom dole. Musela sa uštipnúť, aby sa uistila, že nesníva. Podľa podobných nosov usúdila, že žena na fotke je matka dieťaťa, poprípade staršia sestra. Elena Suaréz, informatička zabezpečenia jadrovej elektrárne a vstupný osobný kód pod tým. Toto je splnený sen, jej vstupenka zistiť, čo sa v skutočnosti stalo. Netušila, prečo má dieťa kartičku na krku, ale bolo jej to vlastne jedno.
Potichu vzdychla, keď sa jej telo ohlásilo bolesťou. Vyhrnula si rukáv, pozerajúc na odpočet, odrátavajúci jej život. Týždeň. To je 168 hodín. Má ešte čas. Zo strážených zón do Pustatín, to nie je ďaleko. Pozrela sa na zviera, ktoré ju unavene nieslo. Nevydrží dlho. Nevadí. Po ceste je dosť opustených statkov a rančov, kde si môže zobrať akého len chce.
Dieťa v jej náručí zaspalo. Išli takmer celý deň. Za šera súmraku zastavila koňa pri hustom poraste bazy. Vôňa jej kvetov ich skryje pred psami strážcov aj tých divokých. Z konára na ňu hľadelo mechanické oko vtáka. Počkala.
Za okamih sa medzi konármi pri jej nohách objavila tvár človeka, zamaskovaná na nepoznanie. Nič nevravela, žmurkaním mu odpovedala v morzeovke. Potom zložila spiace dieťa na zem. Pri pohľade na jeho bezbrannosť sa jej tisli slzy do očí. Aj ona mala takého syna, kým nezomrel priamo v škôlke na ihrisku, spolu s ďalšími deťmi.
Teraz ale konečne prenikne do pavučiny klamstiev, ktoré im podsúvali, keď ich hnali z mesta, ktoré bolo len pre privilegovaných. Chudobnejší sa museli postarať sami o seba, lenže generácie v meste a v pohodlí ich pripravili o rozum a namiesto rozvíjania poľnohospodárstva a inej možnosti obživy, sa oberali medzi sebou o to posledné čo mali, až si siahali vzájomne na život. Ona sa oddelila hneď ako sa dalo. Pred evakuáciou mala už všetko nachystané, takže nebol problém, že by nevedela, ako prežiť sama v prírode.
Horšie to bolo, keď sa jej minuli lieky a všetky lekárne boli už dávno vyrabované bandami mladých anarchistov, okamžite využívajúcich chaos, ktorý nastal, keď zmizla elektrina a všetko sa ponorilo do temnoty. Telo jej začínalo vypovedať službu. Sama už nevládala takmer ani chodiť. Živil ju len hlad po spravodlivosti.
Dieťa spod jej nôh zmizlo. Svet chradol, ľudia zomierali po stovkách, príroda sa zbláznila ale záhadný Spolok, ktorý vraj toto predpovedal a o ktorom nikto dovtedy nepočul, zrazu vlastní všetko.
Ale ona im tú ilúziu vezme. Už čoskoro. Keď sa dozvie pravdu, ukončí to. Pozrela pod kabát, či nanobomba je ešte stále tam. Bola. Prídu o všetko. A navždy.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.