Lucifer tupo civel do stola, okolo ktorého ticho sedela celá partia.
Boli
v krčme, tej, veď ju poznáte, čo je hneď za bránou v druhom kruhu
pekla.
Nepoznáte? Veď sa s ňou zoznámite.
„Už to nevydržím!“ udrel päsťou do kamennej steny. „Je to už
celá
večnosť.“ „Hnev to ale nevyrieši,“ prehovoril som pokojne.
Usadil som sa na skalu a zadíval sa na mesto pod sebou. Onedlho padne noc a
ja
sa budem musieť vrátiť, ale chcem si tento výhľad vychutnať. Západy
slnka
nad Hawking City boli naozaj nádherné.
„Tak poďme, poďme, pomaranče do oranžovej, citróny do žltej a limetky
do
zelenej skrinky. Nech máte všetko poruke!“ naháňala nás šéfka aj
dnes,
ako každé ‚ráno‘ pred otvorením.
SC-0135KL0-TIL-DA medzi personálom familiárne nazývaná Klotilda avšak
vo
väčšine populácie prezývaná „vesmírna sliepka“ sa rozhliadala
oknom
na veliteľskom module vesmírnej lode, ktorá sa rútila prázdnotou.
Neustále ma prepadá škaredá predstava, ako stojí za mnou otec a mieri
na
mňa brokovnicou. Má pohľad, ktorým sa dotýka, sadá na kožu ako
horúca
para. Hnusný pocit.
Akoby sa zastavil čas. Hlavou mi preletela myšlienka: narodil som sa
pod
šťastnou hviezdou. Tak prečo sa to udialo?
“Už zase sa vracia domov opitý,” hovorili si ľudia zo susedných
domov,
dívajúc sa na tmavú postavu na nočnej ulici.
Kalendár
„Nechceš si se mnou vyměnit práci?“ lamentuji nad svým údělem,
zatímco suše popraskanými, purpurově zbarvenými rty ustrkávám
stydnoucí latté.
Na našej roli bolo vždy cítiť krušpány, a to napriek tomu, že
široko-ďaleko žiadne nerástli. Ich vôňu si celá moja rodina spája so
smrťou.
Oheň. Plamene. Bolesť. Strach zvierajúci vnútornosti. Na moment temnota
a
chlad. Potom biela obloha a sladký pokoj.
Teraz svoju prácu nenávidel aspoň tak veľmi, ako veľmi ju kedysi
miloval.
Ako veľmi je to? Veľmi! Nezmenil sa; nič v ňom sa nezmenilo, nebolo to
v tom. Zmenila sa náplň jeho práce. Nevykonával ju už s chuťou, ale
s odporom. Bol zhnusený.
Volám sa doktor Santiago Cortes. Ako možno viete, väčšiu časť
mojej
kariéry som pracoval ako hlavný neurológ Newyorskej nemocnice, ktorá
práve
v tomto období získavala základy svojej terajšej slávy.
Z obrazovky nad mojou tvárou zmizol ksicht šéfredaktora denníka,
v ktorom
pracujem. Už som sa nemusel premáhať a zúrivo som pohol prstom
k držadlám
antigravitačného lôžka. Ďalší pohyb som si radšej rozmyslel. Pohyb
bol
taký únavný, až sa mi na bruchu zavlnila slanina.
Lucinka se probudila do provoněného letního dne. Chtěla říct
mamince
dobré ráno a poslat jí pusinku. Obula si sandálky a ještě v pyžamku
potichu vyklouzla z bytu. Vyběhla před dům do ranní rosy směrem ke
staré
telefonní budce na kraji parku.
Byl to propršený říjnový den. Takové Adriana úplně nenáviděla. Bylo
by
jí milejší, kdyby se mračna konečně rozhodla a vypustila plnou dávku
své
nahromaděné vlhkosti.
Čistokrvný černokňažník Červomor čaroval čoraz čudnejšie.
Čistil
čmud, čpavok číril čarovným čerpadlom, čiastočky černoty časil,
čičral čiernozem. Čarodejnícke čistinky členil čučoriedkami,
čerešňami, černičím, čakankami.
V parku (o)stávalo dokonca ešte pár stromov. Tak sa rozhodol na
nejaký
vyliezť. Určite to bude ľahšie ako naučiť sa čítať. Ale náramok,
ktorý museli mať všetci pripnutý, ihneď signalizoval nebezpečenstvo a
robotický hlas oznamoval: „Nemôžeš liezť na stromy, mohol by si
spadnúť
a zraniť sa!“
Dievčatko nepotrebovalo dôkazy. Žena pri ňom je isto víla. Podľa
kamarátov ich prišla zachrániť. Dievčinka im neverila. Táto princezná
vopchá slnko do malej škatuľky, no ich problémy nevyrieši.
Bol čas vstávať. Lúč ranného slnka, intenzívne svietiaci mi do tváre
to
dával jasne najavo. Narušil veľmi pekný sen o krásnej blondíne, ktorý
by
som rád dosníval, ale nebolo dopriate. Bolo treba pracovať.
„Nechceš si se mnou vyměnit práci?“ lamentuji nad svým údělem,
zatímco suše popraskanými, purpurově zbarvenými rty ustrkávám
stydnoucí latté.
Mladá, niečo vyše dvadsaťročná deva postávala schovaná za stĺpom
chrámu bohyne Ma´at. Nenáročný biely odev jej zahaľoval telo,
rozpustené
čierne vlasy prikrývali plecia, pás jej ovíjal farebný opasok utkaný
z plátna, nohy jej zdobili jednoduché sandále.
Zobudila som sa pod veľkým košatým stromom. Bola som nahá, ale nebola
mi
zima. Lístie stromu ševelilo v rannom vetre, ale žiaden vietor som
necítila. Postavila som sa na nohy a obzerala sa, kde to som.
Anka Kováčová stála v kúpeľni pred zrkadlom, v ruke zvierala
zubnú
kefku a plakala. Jej svet sa zrútil. Martin Frťala ju nechce.
Zjavila sa predo mnou krásna žena. Vyzerala ako padlý anjel. Jej
pokožka
doslova žiarila zdravým odtieňom, pery boli plné a roztiahnuté do
malého
úškrnu. Oh, a tie oči. Ako najjasnejšie rubíny. Spočiatku som si
myslel,
že je to iba trik svetla alebo nejaké šošovky. V dnešnom svete bolo
všetko možné a normálne. Jedno som však vedel. Boli naozaj nádherné.
„Chceš byť opäť milovaný?“ pýta sa ma neznámy ženský
hlas. Mlčím.
V naší krajině se říká, že když se člověk narodí, tak bývá za
okny
slyšet slavíka. Toho slavíka mohou ale zaslechnout jen děti, nebo
čisté
duše, které se neposkvrnily tímto světem.
Gorazd bežal do kopca. Obyčajnému človeku by trvalo celé hodiny, kým
by
vystúpil k Prekliatej jaskyni, no on bol po dvadsiatich minútach na
mieste.
Gorazd totiž nebol obyčajným človekom. Bol Preklínačom.
Čas stratil všetok význam, keď Večný po prvý raz pretočil
presýpacie
hodiny Ciniter. A tak ten význam Teini pripísali mne, keď ma fénix –
syn
toho, ktorého popol napĺňal presýpacie hodiny – prehlásil za
Vyvoleného.
Bylo nebylo… Za devatero vysokými, rozeklanými skalisky, která
probodávala
oblohu tak bolestivě, že z ní nikdy nepřestala crčet
průzračná krev…