Zobudila som sa pod veľkým košatým stromom. Bola som nahá, ale nebola
mi
zima. Lístie stromu ševelilo v rannom vetre, ale žiaden vietor som
necítila. Postavila som sa na nohy a obzerala sa, kde to som.
Anka Kováčová stála v kúpeľni pred zrkadlom, v ruke zvierala
zubnú
kefku a plakala. Jej svet sa zrútil. Martin Frťala ju nechce.
Zjavila sa predo mnou krásna žena. Vyzerala ako padlý anjel. Jej
pokožka
doslova žiarila zdravým odtieňom, pery boli plné a roztiahnuté do
malého
úškrnu. Oh, a tie oči. Ako najjasnejšie rubíny. Spočiatku som si
myslel,
že je to iba trik svetla alebo nejaké šošovky. V dnešnom svete bolo
všetko možné a normálne. Jedno som však vedel. Boli naozaj nádherné.
„Chceš byť opäť milovaný?“ pýta sa ma neznámy ženský
hlas. Mlčím.
V naší krajině se říká, že když se člověk narodí, tak bývá za
okny
slyšet slavíka. Toho slavíka mohou ale zaslechnout jen děti, nebo
čisté
duše, které se neposkvrnily tímto světem.
Gorazd bežal do kopca. Obyčajnému človeku by trvalo celé hodiny, kým
by
vystúpil k Prekliatej jaskyni, no on bol po dvadsiatich minútach na
mieste.
Gorazd totiž nebol obyčajným človekom. Bol Preklínačom.
Čas stratil všetok význam, keď Večný po prvý raz pretočil
presýpacie
hodiny Ciniter. A tak ten význam Teini pripísali mne, keď ma fénix –
syn
toho, ktorého popol napĺňal presýpacie hodiny – prehlásil za
Vyvoleného.
Bylo nebylo… Za devatero vysokými, rozeklanými skalisky, která
probodávala
oblohu tak bolestivě, že z ní nikdy nepřestala crčet
průzračná krev…
Prastaré chodby popretkávané novými priestormi a sálami plnými zelene
sa
hemžili mnohými jedincami. Dnes sa oslavovala sviatosť mena. To bolo
každému narodenému dieťaťu pridelené v čase tridsiatich dní od
narodenia.
Nič viac si v tejto prekliatej chvíli neželal ako chlad, tmu a najmä
ticho.
A ani to mu nebolo dopriate! Hlasnú hudbu a smiech idiotov bolo počuť
až
k vrcholu hradnej veže, čo ešte viac dráždilo jeho rozochvené nervy.
Kalendár
Upozornenie: Pre svoj obsah poviedka nie je vhodná na čítanie pre
maloleté osoby.
Pomaly sa dovliekol k svojmu staromládeneckému bytu. „Viktor
Kozkowski,“
mohol si prečítať menovku na lesklom povrchu dverí. Znechutene ich
otvoril.
Aj dnes sa cítil pod psa.
Chrabrý rytier pokľakol a skryl sa za čarovným štítom, od ktorého
sa
vzápätí smrtiace plamene neškodne odrazili. Hneď nato sa vztýčil,
vytrhol
spoza opaska meč žiariaci magickým svitom a vrhol sa na
strašného draka.
Denník Fandom SK vyhlasuje prvé tohoročné kolo súťaže
mikropoviedok
Ohnivé pero – jar 2022.
Po predstavovaní súťažných poviedok jesenného kola teraz na nás
všetkých zostáva radostná povinnosť – rozhodnúť o víťazovi.
“Ružena! Ružena!” kričalo malé dievčatko, rútiace sa lúkou.
Musí
Ruženu varovať! Idú po nej! Celá zadychčaná bežala trávou posiatou
rannou rosou.
Tupý úder nasledovaný pukotom skla ma vyrušil z polospánku. Pracoval
som
12 hodinové smeny, často som pri ceste z roboty takmer zaspal v aute.
Ihneď mnou však prebehol strach, keďže som bol v podmienke.
Čekám. Jen tu jsem a čekám na to, co přijde. Nezkouším nic dělat,
jen
vnímám svět. Celý ten svět, k němuž jsem připoután šňůrou.
Svět,
jenž mne celého obklopuje, vyživuje a hřeje.
Ona s pôžitkom privrela oči, on ich čo najviac otvoril. Rudolf stál
s dlaňou nacapenou na skle, ako mu len substancia ducha dovolila. Vpíjal
sa
do nej očami.
Alenka na túto chvíľu dlho čakala, bola šťastím celá bez seba.
„Aké
meno si vyberie?“ Vstup do údolia sa nachádzal za dedinou. Od okolitého
prostredia ho oddeľovala obrovská brána, ktorá však pred zrakmi
nepovolaných bola ukrytá.
Bok’chtaron byl překvapen… a potěšen. Konečně se podaří
nastolit
mír… mír… jak líbezné slovo. Připadalo mu skoro neuvěřitelné. On
sám si musel projít neblaze proslulými Baf’chtarskými válkami.
Pomyslel
na destrukci, která vedla ke zničení mnoha obytných útesů.
Tupý úder nasledovaný pukotom skla ma vyrušil z polospánku. Pracoval
som
12 hodinové smeny, často som pri ceste z roboty takmer zaspal v aute.
Ihneď mnou však prebehol strach, keďže som bol v podmienke.
Stále ju mám pred očami. Najkrajšia žena, akú som kedy videl. Spoznali
sme
sa ešte na vysokej škole, chodila do nižšieho ročníka. Bola trochu
zvláštna, s nikým sa nekamarátila, ale učitelia ju vyzdvihovali vo
všetkých ročníkoch ako excelentnú žiačku.
Marta sedela na starej stoličke, pozerala na zem a nekontrolovateľne
jej
kmitalo nohou. Bola súčasťou kruhu a bála sa, že keď príde rad na
ňu,
nebude schopná rozprávať.
Za oknami firmy sa pomaly presúvali tmavé oblaky. Od rána bolo
zamračené.
Predpovede hlásili predčasný koniec teplých dní. Žiadne babie leto,
začiatkom septembra nastúpi studený front a udrží sa až do októbra.
Kdesi v dome zaznelo klopanie. Pozrela na spiaceho manžela, potom na
veľké
okno. Vonku bol súmrak. Na dvor padali zľadovatené kryštáliky prašanu
a
vytvárali tenkú vrstvu.
Prieskumník sa konečne vrátil z čierňavy. Mal sotva dvadsať zím, no
jeho
tvár bola strhaná a bledá, až svietila v tme. Roky strávené
v podzemí
sa na ňom výrazne podpísali.