Pracovitosť, poslušnosť, presnosť. Princíp troch P bol alfou a omegou poriadku v mlyne. Prevádzkarom bol rachitický Vietnamec a deväťčlenná grupa nováčikov v ňom zjavne nevzbudila dôveru, lebo motto podniku niekoľkokrát zopakoval.
V drevenej klietke ležal otrhaný a špinavý muž s krídlami. Od okraja prudkého zrázu nad hlbokým údolím husto obrasteným ihličnanmi ho delil sotva krok. A predsa bola sloboda nedosiahnuteľná. Pevné mreže zlomiť nedokázal.
Pustila som sa do vybaľovania batožiny. Ruka mi padla na okrúhly predmet, opatrne zabalený v igelitovej taške. Môj suvenír, pamiatka na toto dobrodružstvo.
„Aký nádherný večer,“ povzdychol si spokojne Peter nad otvorenou fľašou piva. Zatiaľ len druhou. „Stará v robote, v telke futbal a malý spí ako zarezaný. Skrátka idylka,“ pokračoval v ospevovaní vydareného večera.
Ještě před pár minutami jsem seděl před svým srubem, brousil svou krásnou, velkou se-keru a sledoval, jak se měsíční paprsky úplňku odráží o ostří. Takhle to mívám rád.
Pred osamelým jazdcom sa konečne zjavil zrub, o ktorom mu nedávno ľudia rozprávali. Podľa ich slov sa nevyhne štedrému pohosteniu, výbornému jedlu a najkrajším horalským devám.
Tobias sa pozrel na hodinky, ktoré mal na zápästí. Ukazovali 22:42. Stál na schodoch starého domu, ktorý už chátral a pozoroval sekundovú ručičku. Hoci mal oblečený hrubý kabát, bola mu zima. Odvrátil zrak od hodiniek a poobzeral sa okolo seba.
Dedina pokojne spala v zadúšajúcej horúcej noci. Z jarku doliehalo pomalé a omamné cvrlikanie, prelietalo ponad teplú cestu k záhonom s voňavými kvetmi, odkiaľ odpovedali ďalšie hmyzie zvuky a navzájom sa škriepili.
Každý človek občas rozmýšľa, aký osud je preňho nachystaný. Mňa si ten môj zastihol vo vlaku. Po bolestivom rozchode, keď som pristihla môjho bývalého manžela v náručí dobrej kamarátky som sa rozhodla cestovať.
Pred zaslaním svojej poviedky do súťaže Ohnivé pero si skúste prejsť zoznam chýb, ktorých sa dopustili vaši predchodcovia. Možno tam nájdete niečo, čoho ste sa nevedomky dopustili aj vy, a uchráni vás to tak pred zbytočným sklamaním.
„Ako k tomu došlo?!“ opýtal sa Bonzel. Vyzeral rozmrzene a nevyspato, teda rovnako ako ostatných desať rokov. „Ten človek sublimoval,“ odvetil Jan Pario.
Prechádzala spustnutými záhradami cintorínskeho parku a obzerala sa vôkol seba. Nič. Samá sivá. Farby jari zatienil nádych smrti, ktorý sa mestom vanul už niekoľko mesiacov.
Smutný mladý muž sa počas neskorej večernej hodiny vliekol so sklonenou hlavou úzkou uličkou. Jeho chôdza bola pomalá, nikam sa neponáhľal. Šiel akoby bez cieľa.
Zvuk z diaľky dolieha k mojím boľavým ušiam. Snažím sa otvoriť oči, no sú ako v mede namáčané. Uvažujem, či počujem hlasy, alebo len ozvenu podobnú niečomu známemu.
Ekologická katastrofa sa plýžila slimačím tempom. Najskôr zaplavila rozvojové krajiny, neskôr naše postsocialistické. Ale v bezpečí neostali ani rozvinuté veľmoci sveta.
Pamätám si na to, akoby to bolo včera. Človek veľa podobných chvíľ v živote nezažije. Práve preto si tie, ktoré vybočujú z bežného diania, vie pripomenúť oveľa lepšie. Niekedy sa o to ani nemusí snažiť. Občas sa stane, že spomienky nechce prijať, ale derú sa mu priamo pred oči.
V detských očiach pripomínal jesenný závoj ohnivý pohon raketoplánu, ktorý býval jedným z najväčších snov malého chlapca. Rád sa hral so svojím starým otcom na astronauta. Zažil s ním veľa krásnych okamihov…
X-456 jsem sledovala už nějaký ten pátek. Musela jsem to dorazit do rána dalšího dne. Přesněji do sedmi hodin. Jinak bych přišla o kšeft. Takže, v tu dobu jsem měla něco málo přes pět hodin na dokončení mise…
Denník Fandom SK vyhlasuje prvé tohoročné kolo súťaže mikropoviedok Ohnivé pero – jar 2021.
Po predstavovaní súťažných poviedok jesenného kola teraz na nás všetkých zostáva posledná radostná povinnosť – rozhodnúť o víťazovi.
Kalendár
Pár volov oťažených jarmom vtiahol rebrinák cez otvorenú bránu. V strážnici a v tuneli smerujúcom do srdca hory nebolo ani nohy. Jareg sa zamračil a z kozlíka rebrináku si odpľul bokom.
Ramiel vošiel do hlavnej siene Hornosecského hradu, kde ho privítali pochmúrne tváre hostiteľov. Smutní neboli len oni. Celý kraj pôsobil akosi šedivo. Umierajúca krajina, ktorú niekto alebo niečo zabíja.
V rajskej záhrade labužnícky krákali krkavce. Hlavu som mal ani rozbitý črepník, z ktorého sa sype zemina a trčia z neho krvavé korene ani vypreparované cievy.
Když dorazil na planetu Lai, jedno slunce právě zapadalo a druhé vycházelo. Nad horizontem se zvedaly narůžovělá a oranžová záře, které se vzájemně prolínaly, a jak zalévaly písečnou krajinu pod sebou, propůjčovaly rozkvetlým kaktusům snový nádech.
Eben je vzácny, a preto je vždy dôležité správne odhadnúť úroveň emócie. Väčšine bežných smútkov stačí orechové telo. A niektoré sú tak plytké, že sa uspokoja aj s obyčajným bukom.
V aute cestujeme už skoro hodinu. Oco šoféruje ako stále, keďže za volant svojej štvorkolesovej životnej lásky, ako nazýva túto starú Felíciu, by mamu nikdy nepustil. Vyrazili sme z Prešova a teraz prechádzame Braniskom.
Chytil ju za ruku a šli dole ulicou. Zanechávali za sebou stopy, vtlačené do tenkej vrstvy prašanu na chodníku. Pod pouličnými lampami boli ich postavy snovo biele, ale v okamihu, keď zmizli spod spanilej glorioly svetla, sa premenili na temné siluety.
Zapozeráš sa na hodinky a potom znovu vyzrieš na prázdne pódium. Očami skúmaš korálkový záves. Snažíš sa zaň dovidieť, azda v nádeji, že tam zbadáš svoju pripravujúcu sa dcéru; že si vymeníte láskyplné pohľady a ty jej ukážeš stisnuté päste…