„Proste dostane taký elixírik, nejakú dobu s ním pobudneš a keď bude postupne zaspávať, vezmú ho na operačku. Za hoďku-dve ho máš naspäť a idete domov,“ poúčala Kristínu jej priateľka Barbora počas sedenia na terase kaviarne.
Od okamihu keď sme prišli na príjem si všetko vybavujem ako v spomalenom sne.
Oceľ klopkala po plechovine v nenáhlivých, studených, krokoch ako posledný pochod k múru s páskou cez oči. Tunel sa zdal byť nekonečný a v jeho tmavých farbách nejedna myseľ zablúdila do neznáma svojich možností.
Myslím, že nikdo nikdy neměl takovou radost, když byl odmítnut dívkou, kterou právě pozval na rande. Někdo pocítí zklamání, někomu je to jedno, jiný to bere jako větší výzvu a snaží se dál. Ale já měl radost.
Tento príbeh začína, keď sa jedno ráno votrelo do jedného fajne vyzerajúceho rodinného domu. Hoci pripomínal menšiu – útulnejšiu vilu, donedávna bol obývaný len istým ‚moderným hrdinom‘.
Už si ani nepamatuji, kdy jsem zemřel poprvé. Od té chvíle jsem si myslel, že tahle chvíle nikdy nepřijde.
Ty nie,“ vyslovil som ortieľ nad prvou postavou, ktorú som dnes stretol na mne tak známej ceste. Ako vždy aj teraz ju pokrývali závoje hmly a lemovali čakajúce postavy.
Nebolo mu všetko jedno, keď sa zaroseným krovím zakrádal. Srdce sa mu chcelo vytĺcť z hrude ako staršieho brata prenasledoval.
Ani sám netuším kedy ma začal trápiť ten podivný pocit. Možno to celé začalo koncom apríla a možno až niekedy začiatkom mája.
Žena opatrne načúvala všetkým zvukom okolo. Našťastie, zatiaľ sa ozýval iba spev vtákov a dupot jej koňa. Prechádzala pustou lúkou mierne hore svahom, nasledujúc polo-zaniknutú cestičku.
Chlpatí, hlúpi a krpatí, takí sme my, Homo habilis, pripomínajúci skôr opice, než ľudí. Narodil som sa takmer ako zviera, možno však zomriem ako človek.
Prudký náraz so mnou zalomcoval ako s handrovou bábikou. Vlna kinetickej energie presvišťala mojim krehkým telom a nechala ma ležať na podlahe kabíny spolu so zvyškom vybavenia.
Iba s námahou som zložil helmu z hlavy. Prsty sa niekoľkokrát zošmykli po mazľavom filme, ktorým krv pokryla jej bronzový povrch. Vietor mi na spotené čelo priložil studenú dlaň.
Už od dětství jsem obdivoval draky. Zamiloval jsem si je po zhlédnutí filmu Dračí srdce. Dokonce moje první slovo bylo BA. To je, jak jsem se později dozvěděl, dračí výraz pro osud.
Malý téglik s elixírom z hviezdneho prachu sa pomaly míňa. Jazvy na koži sa už zahojili. Simona si natiera tenkú vrstvu popod nos. Aspoň na chvíľu sa nadýchnuť a zmierniť tú zúfalú bolesť vnútra!
Denník Fandom SK vyhlasuje druhé tohoročné kolo súťaže mikropoviedok Ohnivé pero jeseň 2020.
Tak ako v predchádzajúcom kole, čitatelia svojím hlasovaním vyberú sedem finálových poviedok.
Sedeli ako vrabce na lavičkách v rohu námestia. Marcel Fabián mal pod dozorom vo vysnívanom Paríži dvadsať mladistvých.
Bolo ráno. Po prebdenej noci plnej prípravy na záverečné skúšky, aby som sa stala plnohodnotnou vychovávateľkou s dvojročnou praxou, som vstala z kresla a dala variť vodu na kávu.
Územčistého chlapíka v strednom veku s batohom na chrbte a vysokých gumákoch nikto nevolal inak ako Pítr-Pítr. Prečo, to vedel iba on sám.
Z polospánku ma prebudil hlas dôstojníka neznámej hodnosti. Výložky som, samozrejme, vedel rozoznávať, no tie mal teraz pokryté zoschnutou vrstvou bahna, po včerajšom bombardovaní.
Nemohu ani říci, jak jsem se děsil toho okamžiku, kdy budu navždy muset zavřít své oči. Celý svůj život jsem strávil útěkem před smrtí. A tak teď když jsem byl jen pár minut vzdálen našemu setkání, hrůza mi svírala srdce, ale mé tělo se naposledy chvělo i vzrušením z neznáma.
Vážená mistryně Imund, jsem vaší neskutečnou obdivovatelkou. Velmi mne mrzí, že jste ze své funkce předsedkyně Bílého řádu odstoupila. Domnívám se, že váš nástupce nebude místu dělat takovou čest, jako vy.
Ariadna sa schovávala pred krétskym slnkom v tieni svojho kráľovského otca. Nenápadne si obzerala siedmych urastených mladíkov, ktorí vystupovali z aténskej lode. Sedem panien ju nezaujímalo, hoci maškrta pre Minotaura vyžadovala zástupcov oboch pohlaví.
Poslední záblesky mých vzpomínek se dotýkaly mé účasti ve zkušebním programu hibernačního střediska. Pamatoval jsem si, jak jsem procházel řadou podivných testů a vyšetření.
Ten malý zelený mužíček so zvráskavenou tvárou ma otravoval už niekoľko dní. Nikomu som o ňom nevravela, sama som ho považovala za výplod mojej fantázie, ale to len po prvom raze.
Kalendár
Na šibenici pri krížnych cestách visel obesenec. Zo šiat a topánok ho vyzliekli žobráci, z ľudskej podoby počasie, chrobač a neodbytné zobáky. Krkavce a vrany mu krúžili nad hlavou a hlasným škriekaním ohlasovali, že hostina ešte neskončila.
Peter ma mal čakať pred vchodom do seánsy. Nikdy som tam nebola, no po niekoľkodňovom prehováraní som sa mu prisľúbila. Moji nábožní priatelia sa totiž o nej vyjadrili ako o diablovom kotli, v ktorom sa už za živa škvarí niekoľko odpadlíkov tohto sveta.