Ohnivé pero - jar 2020: Zelený mužíček

ohnive pero

Ten malý zelený mužíček so zvráskavenou tvárou ma otravoval už niekoľko dní. Nikomu som o ňom nevravela, sama som ho považovala za výplod mojej fantázie, ale to len po prvom raze. Keď sa objavil opätovne, už mi niečo nesedelo. Prišiel vždy podvečer, keď som sa ukladala k spánku. Nikdy nie, keď bol pri mne môj muž. Zvláštne. Aj dnes keď odišiel muž do nočnej, išla som do vane, keď tu spoza dverí zjavil sa on. S posmešným úškľabkom na tvári sa na mňa pozrel a chrapľavým hlasom povedal:

“Poď moja milá, opäť sme spolu. Poď ma zabiť, neboj sa, tentokrát sa ti to podarí.”

Snažila som sa ho ignorovať a ďalej čítať knihu, no neprestával:

„Si môj poklad z hlbín snov, buď mojou nevestou.“

Otravoval až dokým mi nepraskli nervy a nevykríkla som:

“Zmizni ty netvor, nechcem mať s tebou nič. Neotravuj ma. Choď do pekla.”

“Ale miláčik, skús ma otráviť, alebo bodnúť, kľudne ma obes, je to na tebe aký spôsob zvolíš, vieš, že v smrti sa spojíme navždy.”

Bože môj, pomyslela som si a hodila po ňom telový šampón. Neuhol sa, šampón ním preletel a skončil nárazom do dverí. To, že je duch som si uvedomila už predtým, keď som ho chcela odohnať päsťami a vždy prešli cez neho.

“Márny pokus, skúšaj ďalej.”, neprestával otravovať.

Hmotne sa ma nikdy nedotkol, ale videla som ho a počula a to mi stačilo k hnusu, ktorý sa vo mne pomaly usadzoval. Mala som pocit, že z toľkej zlosti prasknem. Vyšla som z vane, osušila sa, navliekla na seba župan a šla sa napiť do kuchyne, on za mnou a stále doliezal a nabádal ma:

“Skús to ešte raz, potom ti už dám pokoj, naveky s tebou spálený v plameňoch."

V hlave mi dunelo, pred sebou som zbadala obrovský nôž a bez rozmyslu ho chytila. Bodala som cez ten prízrak a bodala:

“Ty zmija, zmizni už z môjho života”, vykrikovala som. Zrazu sa vo dverách zjavila moja rozospatá dcérka.

“Mami, čo to robíš?”, opýtala sa ma s údivom. V tej chvíli som sa spamätala a pustila nôž opäť na linku. Po mužíčkovi samozrejme ani stopy. Ako vždy v prítomnosti niekoho druhého vždy zmizol. Chytila som dcérku do náručia:

“Nič moja zlatá, to nič, len choď kľudne spať, aj ja už pomaly pôjdem.”

V ten večer sa už nezjavil.


Ráno sa ma muž opýtal, čo za divadlo som to predvádzala, vraj mu malá hovorila, ako ma našla v kuchyni šermovať nožom.

“No neviem, či sa jej to nesnívalo”, odvetila som mu monotónnym hlasom.

“No len aby. Počuj, dnes večer ma Milan volal na hokej do Kantíny. Pôjdem na chvíľku, nevadí?”

“Kľudne choď, ale nebuď veľmi dlho.”

“Neboj, okolo desiatej-jedenástej som doma.”

Dal mi pusu a sadol si za stôl. Deň ubehol v pohode, nad zeleným mužíčkom som nerozmýšľala, nechcela som si pripustiť, že bol skutočný. Brala som to iba ako zlý sen, na ktorý musím zabudnúť.


Večer sa však okolo pol desiatej, keď som už deti dávno uložila k spánku a môj muž sledoval hokej v neďalekej Kantíne, znovu ten odporný prízrak zjavil a s grimasou v tvári na mňa zagánil:

“Drahá, sme opäť sami. Včera ti to nevyšlo, skús znovu a sľubujem, že ti dám pokoj.”

Fakt, som netušila čo odo mňa chce, veď zabiť ho bolo nemožné, keďže bol iba duch. Chytila som sa za hlavu a pokračovala v umývaní riadov. Poskakoval okolo mňa a neprestával rozprávať, bedákať, prosíkať. Snažila som sa ho ignorovať. Keď som umyla riady, rozhodla som sa, že pôjdem žehliť. Neprestával:

“Skús ma zabiť sladučká, nech je krásna pesnička, o nás dvoch, krvavých milencoch.”

To mi už praskli nervy a začala som sa po ňom zaháňať so žehličkou. Vyskočil na žehliacu dosku a vysmieval sa mi do očí: “Takmer si trafila, hahaha.”

Uvalila som ho žehličkou a tentokrát trafila ako muchu mucholapkou. Ležal pod vriacou žehličkou a metal sa. Držala som a tlačila čoraz silnejšie.

“Tu máš, tentoraz som ťa dostala. Už sa ťa konečne zbavím ty beštia.”

On sa len zvíjal a metal a škvaril pod páľavou. Po nejakej chvíli som za sebou začula mužov hlas:

“Preboha, čo to robíš?”

Obzrela som sa za ním, potom späť a precitla som. Pred sebou tlejúca prežehlenina. Rozplakala som sa, čupla na zem, hlavu chytila do rúk a plakala a plakala… nevedela som prestať. Mala som záchvat plaču a nevydala som zo seba ani hlásku, nech sa ma muž pýtal čokoľvek. Ten to vzdal a zavolal záchranku. Nebolo to prvýkrát. Pred niekoľkými rokmi ju už volal, vtedy to bolo kvôli môjmu pokusu o samovraždu, keďže som trpela ťažkou depresiou. Ale prízraky som vtedy nemala žiadne. Ten neustávajúci plač mu však pripomenul tie časy a neváhal.


Cestu do nemocnice som ani nevnímala, len v jej polovici som konečne prestala plakať a pozerala meravo do plafónu sanitky. Dávali mi infúziu, keďže zistili, že som dehydrovaná. Až po príchode mi došlo, čo sa vlastne stalo a kde som sa to dostala. Prejsť vstupnou bránou liečebne vo mne opäť vyvolalo ten zúfalý pocit, že sa z tade už nedostanem a slzy začali tiecť po mojej tvári. V sprievode ošetrovateľov ma doviedli do ambulancie. Tu sa už musel muž so mnou rozlúčiť a nechať ma napospas. Neprotestovala som, jediné, v čo som dúfala, bolo, že budem mať konečne pokoj od zeleného mužíčka.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

4. mája 2020
Martina Krnáčová