Prší. Už ani nemohu říct, že prší zase, protože prší pořád.
Nejsou
to jednotlivé přeháňky, ale jeden nekonečný vytrvalý déšť. Ani
nepoznám, kdy je ráno nebo večer. Vypadá to pořád stejně. Šedivě a
chladně. Vyhovuje mi to. V té chvíli, co začne pršet, zpozorníte,
jakmile
uslyšíte ten zvuk.
„Ááá…“ krik a vydesený výraz na tvári sprevádzal Rayovo
precitnutie. Chvíľu mu trvalo kým pochopil, kde vlastne je. Sedel potme
vo
svojej veľkej kancelárii a jediným zdrojom svetla bol nápis EXIT nad
dverami.
Vlak zastal. Ošarpané vagóny hrali rovnakými farbami ako listy briez,
okolo
ktorých prešiel. Vlak akoby túžil splynúť s jeseňou, akoby chcel
viac
nebyť prostriedkom, z ktorého cestujúci vystúpia a už si nemusia
lámať
hlavu nad spiatočnou cestou. Bolo poobede. Prekrásny deň.
Nenávidíš monarchii, protože ti před lety vzala matku, proto se chceš
za
prince vdát a pak ho zničit. Dnes je tvůj svatební den. Možná už
zítra
bude tvůj manžel mrtvý. Můžeš to dokázat. Stačí jen chtít.
„Čo hľadáš, Gregor?“ „Ceruzku.“ „Si na vesmírnej lodi.
Nemôžeš
len tak stratiť ceruzku.“
„Rýchlo! Poď, Dereck!“ syčal detský hlas. „Mne sa to nezdá,“
piskľavo odvetil iný hlas. „Nebuď posero,“ odvetil mu chlapec.
Dereckova
hrdosť utrpela. Nadýchol sa a vkročil za chlapcom cez brány cintorínu.
Tomáš vošiel do starej továrne a zložil si z hlavy kapucňu. Na chrbte
mu
naskočila husia koža, keď mu trochu dažďovej vody stieklo za golier
bundy,
no sčasti za to mohla aj pochmúrna atmosféra tohto miesta. Zaplavil ho
pocit
déjà vu, akoby tu už niekedy bol. Nakoniec, rozpadnutá továreň
vyzerala
rovnako…
Dnešný pracovný deň začal v miestnej fabrike rovnako ako obvykle.
Partia
chlapov a žien pracujúcich spolu v zadnej časti dielne spokojne popíja
svoju rannú kávu. A rovnako ako obvykle aj dnes sa ich rozhovor točí
okolo
ich momentálne obľúbeného seriálu.
Na zahradu padaly paprsky ostrého letního slunce. Padají na tu stranu, kde
je
silnice, na tu stranu, kterou všichni vidí, ta, kolem, které chodí lidé
a
usmějí se, když se podívají. Je to část, podle které budete
hodnotit.
Neznášala pracovať na smeny. Odjakživa túžila po bežnej práci. Ráno
do
roboty, poobede z roboty. Ako pracovníčka v závodoch však často
končila
až po desiatej večer. Za Tmy z roboty. Ranná smena jej zasa začínala
o šiestej ráno. Za Tmy do roboty. Temrava ju sprevádzala každý deň.
Znova žblnkanie vody. Miloš už bol zvedavý. Vstal a podišiel
bližšie
k vode, ale nič nevidel. Len svetlo mesiaca odrážajúce sa od hladiny.
Asi
päť metrov od neho uvidel postavu vychádzajúcu z vody.
Oslepujúce svetlo. Privreté viečka nedokážu dostatočne zabrániť
omračujúcej nepríjemnosti. Pritláčam dlane na oči a pokúšam sa
zhromaždiť, náhlim traumatickým atakom, rozstrelené myšlienky. Čo sa
deje? Bol som na ceste. Kráčal som lesom bezcieľne, po počiatočnom,
panickom úteku
„Ještě jednou ti blahopřeji,“ řekl Thordal s nepatrným úsměvem
na
zjizvené tváři. Neměl ve zvyku moc se smát, ale dnes k tomu měl
důvod.
Jeho společník zahalený v černé kápi přikývl. „Za to, co umím,
vděčím jen tobě,“ odvětil ledovým hlasem, jenž mrazil jako čepel
meče
na holé kůži.
Peter pocítil náhly príval energie, ktorý ním pretekal ako mohutná
rieka.
Pomaly začínal pochybovať, či bol dobrý nápad vybrať sa k tomuto
vzdialenému vodopádu tak fatálne spojeného so životom jeho starej mamy.
Napriek tomu z neho nevedel odtrhnúť oči.
Milan si pokojne odpil z piva. Už dávnejšie prestal počítať koľko
ich
v tento teplý letný večer vlastne vypil. Alkohol a jeho obľúbená
krčmička(s romantickým názvom Záhrada) bolo to jediné, čo mu ešte
dokázalo urobiť radosť.
Kalendár
Není to dům s temnou zdí a pustým dvorem, není na konci ulice
s reklamou
„Na prodej“. Je to dům jako každý jiný. Zdi, za těmi zdmi
místnosti,
v těch místnostech tma. Do tmy září světlo okny. Skrze stromy
prostupuje
do skla. Za těmi stromy něco žije, za těmi okny někdo sedí.
Keď sa rodičia nevedia zhodnúť na mene svojho dieťaťa, môže to
dopadnúť všelijako. Niekedy rozhodnú kameň, papier, nožnice a inokedy
hádzanie mincou. U môjho priateľa Kehara dokonca rozhodli päste.
„Bože!“ zastenal Štefan, zatiaľ čo sa z neho na záchode miesto
bežného tekutého obsahu rinula krv. „Prečo?“ položil rečnícku
otázku
a od bolesti udrel do kachličiek. Darmo, nachladnutý mechúr nie je
príjemná
záležitosť. Ak to vôbec je mechúr, pomyslel si.
Útroby lietajúceho taniera vyvolali v Kleťovi spomienky na detstvo.
Podobne
totiž voňal nový favorit, ktorý si jeho otec v deväťdesiatych rokoch
kúpil. Okrem toho jeho strýko rád rozprával príbeh o tom, ako ho
zamlada
uniesol lietajúci tanier. Kleťovi rodičia mu zakazovali hovoriť to pred
deťmi, ale strýko vedel vyčíhať chvíle, kedy neboli nablízku.
Ťažké chodidlá istým krokom merali cestu skrz oďobkané malinčie
tvoriace
pomyselnú bránu do lesa za sprievodu vyčíňania búrlivého vetru
prinášajúceho so sebou hustý dážď. Kvapky odrádzal plášť
chrániaci
majiteľa nielen pred tvrdohlavým počasím, dovoľovali nositeľovi
splynúť
s tieňmi.
Najradšej mal Zuzanku. Na jej vysokú štíhlu postavu a blonďavé vlásky
by
sa vydržal pozerať dlhé hodiny. Občas si predstavoval, čo jej povie ak
sa
niekedy skutočne stretnú. Možno by stačilo povedať „ahoj, ľúbim
ťa,“
pomyslel si. A ona všetko pochopí.
Boli sme tri, ja v prítomnosti, M. v minulosti, a J. v budúcnosti.
Zobrala
som niekoľko liekov, aby som zaspala v prítomnosti a tak sa preniesla do
budúcnosti a pozrela J.. A J., ako vždy, sedela za stolom a jedla čipsy.
Tak
som jedla s ňou. A potom nám napadlo, že sa prenesieme do minulosti a
spolu
pozrieme M.
„Ako rád by som mal tvoj spokojný život,“ oslovil Peter kozu, ktorá
sa
pásla neďaleko školy kde úspešne učil už vyše dvadsať rokov. Teda,
presnejšie povedané, kde bol považovaný za úspešného učiteľa. On
sám
sa tak necítil už dlhú dobu.
Na úvod 159. dielu týždenníka pre geekov si spomeňte na jednu
kultovú
filmovú trilógiu. V tejto časti vás čaká tiež kopa noviniek:
o súťaži Ohnivé pero, o narodeninovej oslave Blízkych stretnutí,
o Heureke zo 60. rokov, o fešných hologramoch a nesmie chýbať
ďalšie
LEGO film. Milovníkov hororov vystraší strašidelný trezor, turisti
v Japonsku a milovníkov komédie poteší ďalšie Sharknado. Konečne si
budeme môcť…
Redakcia denníka Fandom SK vyhlasuje 2. kolo súťaže mikropoviedok
Ohnivé
pero Q2 2017. Poviedky je možné zasielať priebežne. Prvá poviedka
tohto
kola bude zverejnená 4. septembra 2017 a ďalšie v takom poradí,
v akom
budú prichádzať. Predpokladaný termín uzávierky je začiatkom
decembra.
V mene autorov ďakujem všetkým čitateľom za ich priazeň a
konštruktívne
komentáre k súťažným textom. A kto je víťazom tohto kola?
Hneď v prvých sekundách úvodu 152. časti týždenníka pre geekov sa
vám
určite uľaví. Navyše vás čaká kopec trailerov. Kultový belgický
detektív sa predstaví v novom filmovom šate a téma mimozemskej invázie
je
tiež nevyčerpateľná, rovnako ako motív ducha v škrupinke…
Tohoročné jarné kolo súťaže Ohnivé pero Q1 2017, ktoré je už
jubilejné 20. v poradí, s predstavovaním súťažných poviedok
skončilo.
A teraz zostáva posledná radostná povinnosť – rozhodnúť
o víťazovi.
Moja milovaná Emma, píše sa rok 2015 a Ty máš práve 6 mesiacov.
Oči
máš svetlé a vlásky sa mi zdá, že budeš mať kučeravé, tak ako
otec.
Keďže zrejme čítaš tento list, znamená to, že je 1.7., máš
krásnych
15 rokov a ja som mŕtva.
Do uší sa mi zahryzol ženský vreskot, ktorý mi evokoval spôsob
komunikácie mojej bývalej so mnou, keď som sa vrátil domov z jedného
piva
o štvrtej nad ránom. Rinčanie skla a chaotický dupot mi zas pripomenul
jej
výpady v kuchyni.